Načo sú dobrí kajúcnici? Taliani to vedia. Pred 40 rokmi dostali vďaka nim pred súd stovky mafiánov

„Nebol to len vyhraný súdny spor, ale zlom pre civilizáciu – ukážka toho, že keď sa štát zomkne ako spoločnosť, dokáže čeliť strachu a poraziť ho. Bol to výsledok kolektívnej snahy: sudcov, orgánov činných v trestnom konaní, inštitúcií, úradníkov, svedkov, novinárov – a zničených životov,“ napísal o procese bývalý sudca Pietro Grasso, ktorý sa na ňom zúčastnil a teraz o tom vydal knihu.

Zrada Dona Masina

Až do roku 1986 nemala verejnosť o sicílskej mafii nazývanej Cosa nostra (Naša vec) takmer žiadne informácie. Oficiálne nebolo ani potvrdené, že by existovala.

Nevedelo sa nič o jej štruktúre, nebolo ani jasné, či ide o ucelenú organizáciu, alebo o samostatné klany. Mafiáni dodržiavali „omertu“, ktorá im zakazovala čokoľvek vyzradiť, a odmietali spolupracovať s políciou. Porušenie pravidiel sa trestalo smrťou.

Všetkých, ktorí sa snažili nastoliť poriadok, Cosa nostra bez milosti zlikvidovala, či už išlo o policajtov, novinárov, sudcov, alebo politikov. V septembri 1982 zastrelili aj palermského prefekta Carla dalla Chiesu.

Potom však na Sicílii vznikol útvar, ktorého vyšetrovanie sa zameralo iba na mafiu. A hoci jeho členovia denne riskovali život, ich úsilie začalo prinášať ovocie.

Rozhodujúce bolo nájsť niekoho, kto poruší „etický kódex mafiána“ a začne hovoriť. Tou osobou sa stal obchodník s drogami Tommaso Buscetta, prezývaný Don Masino.

Dlhé roky strávil v zahraničí, a keď ho v júli 1984 vydali do Talianska, pokúsil sa o samovraždu. Vyšetrujúci sudca Giovanni Falcone vtedy vycítil, že by ho mohol získať na spoluprácu.

Nemýlil sa, Buscetta mal dobré dôvody, aby zradil. Na Sicílii sa práve skončila vojna mafiánskych rodín, počas ktorej klan Corleonesi pod vedením Salvatoreho Riinu povraždil stovky konkurenčných gangstrov.

Obeťami čistiek boli aj dvaja Buscettovi synovia, brat, zať, švagor a ďalší príbuzní. Don Masino navyše vedel, že Riina chce zabiť i jeho, a tak Falconeho ponuku prijal.

Súhlasil, že bude kajúcnikom – prvým informátorom z vysokopostavených členov mafie. Ešte v 70. rokoch „sa kajal“ Leonardo Vitale, no ten bol iba radovým „pešiakom“ a jeho spolupráca s políciou veľa nepriniesla.

Keďže trpel duševnou poruchou, jeho svedectvo nepôsobilo vierohodne a všetkých, ktorých na jeho základe obžalovali, súd oslobodil.

Pomoc kajúcnikov

S Buscettom to bolo iné. Presne opísal, akú má mafia štruktúru, že na čele stojí úzka skupina vodcov, ktorú volajú kupola. Hovoril tiež o vraždách, obchode s drogami a ďalšej trestnej činnosti. Spomenul i pravidlá a rituály. Bolo to, akoby otvoril dvere do celkom neznámeho sveta.

„Nepovedal nám, kto vraždil. Povedal nám, ako mafia funguje,“ vysvetlil Falcone. Aby zachovali utajenie, s Buscettom sa zhováral iba on, aj si to sám zapisoval.

Po dvoch mesiacoch výsluchov mal dosť podkladov, aby prešiel do útoku. V septembri 1984 v priebehu jedinej noci zatkli až 366 mafiánov. Úrady následne získali ďalšieho kajúcnika – Salvatoreho Contorna.

Jeho pohnútky boli podobné ako u Buscettu. Unikol pokusu o atentát a vo vojne mafiánskych rodín stratil vyše 30 príbuzných a priateľov. Pri vypočúvaní potvrdil Buscettove odhalenia, vďaka čomu polícia zadržala ďalších 127 členov Cosa nostry.

Talianski vyšetrovatelia kajúcnikov využívali už predtým, osvedčili sa napríklad v boji proti teroristickým skupinám v 70. rokoch, no až v roku 1982 prijali prvý zákon, ktorý upravoval spoluprácu zločincov s justíciou.

Falcone a jeho kolega Paolo Borsellino boli presvedčení, že bez pomoci informátorov je boj proti mafii len ilúziou.

Samozrejme, nedalo sa spoliehať iba na ich svedectvá, potrebné boli ďalšie dôkazy. Taliani využívali najmä americkú metódu „sledovania peňazí“. Po tom, čo im zákon umožnil prekonať bankové tajomstvo, mohli vystopovať finančné toky pri páchaní trestnej činnosti.

Vystrašení sudcovia

Vyšetrovacia skupina mala nakoniec – aj vďaka politickej podpore – vhodné podmienky, aby sa pustila do prípravy rozsiahleho súdneho procesu. Jednoduché to však nebolo, mafiáni využívali všetky možnosti, aby mu zabránili.

Problémom bolo už zostavenie poroty. Muži v talároch sa báli. Miesto predsedu odmietlo až desať sudcov, kým sa toho zhostil Alfonso Giordano. Zohnať sa nedarilo ani šesť prísediacich sudcov. Nakoniec ich vybrali šestnásť – pre prípad, že by niekto zo strachu odstúpil.

Na bezpečnosť sa myslelo aj pri príprave priestoru. V starej väznici v Palerme postavili opevnenú sieň pripomínajúcu bunker. Budovali ju sedem mesiacov a stála 36 miliárd lír.

Mala odolať aj leteckému útoku, strážili ju stovky vojakov, obrnené vozidlá i vrtuľníky. Obžalovaných tam počas pojednávania zavreli do 30 „klietok“ s nepriestrelným sklom.

Prekážkou boli tiež obštrukcie. Advokáti mafiánov žiadali o preloženie procesu do iného regiónu či vylúčenie predsedajúceho sudcu. Neskôr zase chceli, aby sa všetky dokumenty – viac ako 8 600 strán – na súde celé prečítali, čo by mohlo trvať roky.

Napokon sa „maxiproces“ podarilo pripraviť aj doviesť do úspešného konca. 16. decembra 1987 Giordano prečítal rozsudok – 346 obžalovaných odsúdili (74 v neprítomnosti), 19 z nich dostalo doživotné tresty, 114 oslobodili.

Odvolací súd v novembri 1990 síce viaceré tresty zmiernil a takmer 90 mafiánov oslobodil, ale kasačný súd v januári 1992 väčšinu jeho rozhodnutí zvrátil a potvrdil pôvodné rozsudky.

„Maxiproces“ neznamenal porážku mafie. Cosa nostra prežila a pomstila sa – v roku 1992 zavraždila Falconeho i Borsellina. Prišla však o auru nedotknuteľnosti. A to, čo bolo pred 40 rokmi výnimočné, je dnes už bežné – kajúcnici aj súdy s mafiánmi.