Historička: Trump chce rozdeliť svet medzi USA, Rusko a Čínu a prinútiť ostatných, aby s tým súhlasili

Nová americká Stratégia národnej bezpečnosti hovorí o tom, že USA sa cez Trumpov dodatok vracajú k Monroeovej doktríne, aby obnovili americkú prevahu na západnej pologuli. Ako hodnotíte takýto prístup, túto Donroeovu doktrínu, nazvanú podľa Donalda Trumpa?

Táto Donroeova doktrína, nový Trumpov dodatok, je urážlivá a nebezpečná. Monroeova doktrína bola v skutočnosti antiimperialistickým vyhlásením, ktoré tvrdilo, že európske mocnosti nemajú právo znovu kolonizovať žiadnu časť Ameriky. Zároveň Washington sľúbil, že Spojené štáty sa nebudú pokúšať kolonizovať žiadnu časť Európy. Trump sa v skutočnosti odvoláva na Rooseveltov dodatok k Monroeovej doktríne. V ňom prezident Theodore Roosevelt začiatkom 20. storočia vyhlásil, že Amerika sa na západnej pologuli môže správať ako policajt. Prisvojil si právomoc zabezpečiť, že krajiny Latinskej Ameriky budú robiť to, čo si Washington želá. Neskôr sa tento prístup stal známym ako diplomacia delových člnov. Spojené štáty využívali svoju námornú silu na invázie do latinskoamerických krajín, riadili ich finančné záležitosti, nútili ich splácať dlhy a podobne. Rooseveltov dodatok postupne stratil podporu, keď si ľudia uvedomili, že je skutočne kontraproduktívny, vytvára veľa nestability a prispieva k mnohým porušeniam ľudských práv a k nástupu diktatúr. Potom USA zaviedli politiku dobrého susedstva za Franklina Delana Roosevelta, ktorá bola oveľa viac založená na vzájomnom rešpekte. Trump sa od tohto postoja odkláňa. Jeho teória je založená na tom, že Spojené štáty majú opäť právo zasahovať do vnútorných záležitostí iných krajín a diktovať im zahraničnú politiku vrátane toho, aké majú mať vzťahy s Ruskom či Čínou.

Spomenuli ste Rooseveltov dodatok, ale aj politiku dobrého susedstva. No počas studenej vojny USA tiež výrazne zasahovali do diania v Latinskej Amerike. Bolo to iné, ako keď uplatňovali politiku, ktorú vytvoril Theodore Roosevelt?

V ére Rooseveltovho dodatku išlo o oveľa priamejšie zásahy do vnútorných záležitostí latinskoamerických krajín. USA priamo vojensky napádali štáty a preberali kontrolu nad vládami či bezpečnostnými zložkami krajín. Počas studenej vojny sme boli svedkami skrytejšej taktiky. Spojené štáty často využívali svoju novú Ústrednú spravodajskú službu na tajné zasahovanie do záležitostí latinskoamerických vlád. Príkladom je rok 1954, keď CIA, americké ozbrojené sily a americké ministerstvo zahraničných vecí pomohli zorganizovať prevrat v Guatemale a zvrhli demokraticky zvolenú vládu. V roku 1973 zase USA podporili puč v Čile a obeťou bola ďalšia demokraticky zvolená vláda. V oboch prípadoch však nehrala hlavnú úlohu americká armáda. Išlo skôr o tajnú spoluprácu CIA s pravicovými silami v celej Latinskej Amerike, aby sa chopili moci, prenasledovali ľavicové hnutia a podobne.

Takže únos Nicolása Madura a jeho manželky z Venezuely je niečo medzi tým, čo sa dialo v Latinskej Amerike po Rooseveltovom dodatku, a tým, ako to vyzeralo počas studenej vojny? Pretože to bola priama vojenská akcia, ale USA neprevzali venezuelské územie.

Áno, je to niečo medzi tým. Je to dobrý spôsob, ako to opísať. Najbližšie má dianie vo Venezuele k tomu, čo sa stalo v Paname na prelome rokov 1989 a 1990. Spojené štáty napadli krajinu a zajali Manuela Noriegu, samozvaného prezidenta Panamy. Ale Venezuela je iná. Operácia v Paname bola jasne zameraná na zmenu režimu. V prípade Venezuely to nevidíme. V Caracase zostali pri moci Madurovi ľudia a vyzerá to tak, že USA nemajú motiváciu nastoliť tam nejakú demokratickú vládu.

Čo chce teda Trump vo Venezuele dosiahnuť?

Nemyslím si, že má jasný cieľ. Podľa mňa sa pri zásahu vo Venezuele spojilo viacero vecí. Trump dal jasne najavo, že chce priamo kontrolovať venezuelské ropné bohatstvo pre svoj osobný prospech. Nevieme, kam doláre z predaja ropy momentálne smerujú, ale zdá sa, že k prezidentovi. Minister zahraničných vecí Marco Rubio zase dúfal, že intervencia vo Venezuele oslabí kubánsku vládu, ktorá príde o podporu Caracasu. Rubio pochádza z Kuby a jeho dlhodobým cieľom je zmena režimu v krajine. Ďalšou motiváciou Trumpovej vlády podľa mňa bolo, že chcela ukázať, že je dostatočne silná na to, aby si robila, čo sa jej zachce. Je to také mužské napínanie svalov. A ak proti tomu Maduro kládol odpor, tak na to doplatil.

Naozaj by Trump mohol uvažovať o tom, že ak napríklad nemá rád lídra nejakej krajiny v Latinskej Amerike, tak ho jednoducho dá odstrániť?

Nedá sa to vylúčiť. Trump vníma zásah vo Venezuele ako jasný úspech. Pre neho z toho vyplýva, že takýto prístup funguje. Pre ostatných latinskoamerických lídrov je to naozaj nebezpečné. Ale rovnako aj pre Grónsko.

Kto by sa mal v Latinskej Amerike teraz najviac obávať?

Pravdepodobne Kuba. Tá je na vrchole môjho zoznamu. Nemá ropu ako Venezuela, ale Havana má ešte menej možností brániť sa než Caracas, ak by sa ju Washington rozhodol zasiahnuť. Mnohým Kubáncom by sa aj uľavilo, keby prišla nejaká zmena, hoci vzhľadom na veľmi silný pocit nacionalizmu neverím, že by privítali zásah zvonka. Takže, ako vravím, Kuba je na vrchole môjho zoznamu. Potom je tam Brazília, pretože Trump v minulosti podporoval exprezidenta Jaira Bolsonara a snažil sa zasahovať do brazílskej demokracie. A ešte by som spomenula Mexiko. Pravdou je, že náš južný sused nám veľmi pomáha v boji proti obchodu s drogami. Ale zásah v Mexiku by Trump dokázal pomerne jednoducho ospravedlniť na verejnosti. Mohol by tvrdiť, že odtiaľ prúdia do USA drogy a je potrebné to zastaviť. Takže Kuba, Brazília a Mexiko sú pravdepodobne tri krajiny, o ktorých by som povedala, že by sa mali najviac obávať.

Ale čo môže Trump urobiť? Úprimne povedané, v dnešnej dobe si viem predstaviť veľa vecí, ale mohol by sa Trump rozhodnúť, že chce napríklad uniesť brazílskeho prezidenta Luiza Inácia Lulu da Silvu?

Podľa mňa je to možné. Keby sa USA rozhodli zopakovať v Brazílii to, čo vo Venezuele, mohli by spolupracovať s vnútornou opozíciou. Bolsonaro má stále podporovateľov a tí sú aj v armáde. Operácia v Brazílii by bola určite zložitejšia ako vo Venezuele, ale nedá sa úplne vylúčiť.

Najmä v strednej a vo východnej Európe sa stále objavujú tvrdenia, že to, čo Spojené štáty urobili v Latinskej Amerike počas studenej vojny, nebolo dokonalé, ale keďže bojovali proti komunizmu, nebol to až taký problém. Ako hodnotíte takéto vyjadrenia?

Som veľkou zástankyňou sebaurčenia. Je neprijateľné, že Spojené štáty boli ochotné zvrhnúť demokraticky zvolené vlády, či už boli socialistické, komunistické, alebo kapitalistické. Myslím si, že ľudia by mali mať možnosť voliť si vlastných lídrov a žiadna zahraničná mocnosť by nemala tajne ani otvorene pracovať na tom, aby odstránila demokraticky zvolenú vládu.

Už ste spomenuli Grónsko. Myslíte si, že to, ako Trump vníma Latinskú Ameriku, sa dá aplikovať aj naň a na Kanadu? Tiež sú súčasťou západnej pologule.

Trump sa snaží vytvoriť sféru vplyvu a dokázať, že západná pologuľa je v podstate územím USA a že Washington si v tomto regióne môže robiť, čo sa mu zachce. Podľa mňa je to jednoduchý človek, ktorý sa pozerá na mapy a vníma to tak, že Spojeným štátom by malo patriť to, čo je v ich blízkosti. Trump nemá rešpekt k histórii ani k sebaurčeniu krajín a chce len rozšíriť vplyv USA na západnej pologuli.

Niektorí európski lídri varovali, že keby sa USA usilovali získať Grónsko silou, bol by to koniec NATO. Trump to nateraz vylúčil. Viem, že každé historické porovnanie je nedokonalé, ale môže dôjsť k tomu, že zo Severoatlantickej aliancie sa stane niečo ako Organizácia amerických štátov počas studenej vojny, keď sa toto združenie snažilo nejakým spôsobom vyvažovať obrovský vplyv USA?

Do istej miery sa to porovnať dá. Našli by sme momenty, keď sa OAS postavila proti Spojeným štátom, ale bolo ich málo. USA boli počas celej studenej vojny dominantnou mocnosťou v Organizácii amerických štátov. Nemohli vždy určiť, čo urobia jednotlivé krajiny, ale zvyčajne mali vplyv na celkový výsledok. Súčasná americká vláda chce, aby NATO bezvýhradne súhlasilo so Spojenými štátmi. Mám však pocit, že európski lídri budú klásť silnejší odpor, najmä ak by sa to týkalo obsadenia nejakého územia. Vidíme, že Európania sú otvorení rokovaniam o veciach, ako sú hospodárske a obchodné zmluvy, a poskytli väčšiu podporu Ukrajine, keď ju Spojené štáty obmedzili. Otázka kontroly územia je však mimoriadne citlivá a je to niečo, v čom by si lídri NATO mali stanoviť veľmi jasnú hranicu. Do istej miery to platilo aj pre OAS počas studenej vojny. Ani vtedy to nebolo tak, že by si USA vyslovene prisvojili nejaké územie.

Neočakávam, že v blízkej budúcnosti dôjde k rinčaniu atómovými zbraňami medzi USA a Európou pre Grónsko. Ale vy ste nedávno napísali, že kľúčovým ponaučením z kubánskej raketovej krízy v roku 1962 by pre Spojené štáty malo byť, že potrebujú spojencov. Nie je pravdepodobné, že by sa Trump zaujímal o nejakú lekciu z histórie, ale faktom je, že systém aliancií môže byť síce nedokonalý, no napriek tomu Amerike veľmi dobre slúži. Predpokladáte, že prezident USA je naozaj ochotný ho zničiť?

Myslím si, že áno. Trump naozaj neštuduje históriu a nezaujíma ho to, čo sa stalo v minulosti. Ani to, čo nás priviedlo na pokraj jadrovej vojny, a vôbec sa nezaoberá tým, ako fungujú spojenectvá. Myslím si, že vníma Spojené štáty ako dostatočne silné na to, aby si robili, čo chcú, aspoň na západnej pologuli. Je ochotný rozdeliť svet medzi USA, Rusko a Čínu a prinútiť ostatné krajiny, aby s tým súhlasili. Nemyslím si, že prejavil akýkoľvek záujem o budovanie alebo udržiavanie spojenectiev.

Niektorí pozorovatelia tvrdia, že jasne definované sféry vplyvu medzi veľmocami môžu priniesť svetu stabilitu. Považujem to za absolútne nereálne. Aj keby si Trump, ruský diktátor Vladimir Putin a čínsky komunistický líder Si Ťin-pching rozdelili svet, neverím, že by takéto usporiadanie mohlo byť pokojné. Podľa môjho názoru by to nevyhnutne viedlo k permanentnej konfrontácii, buď preto, že by sa veľmoci snažili ďalej expandovať, alebo preto, že aj tie najmenšie krajiny majú svoje záujmy. Čo si o tom myslíte?

Úplne s vami súhlasím. Môžeme sa pozrieť na históriu studenej vojny, keď existovali sféry vplyvu. Spojené štáty a Sovietsky zväz sa snažili rozdeliť si svet. Výsledkom bolo obrovské násilie a zomreli stámilióny ľudí. A ako ste povedali, krajiny budú vždy robiť aj vlastné rozhodnutia. Vietnam zatiahol do svojho boja veľmoci. V Guatemale, ktorá údajne patrila do sféry vplyvu USA, zomreli státisíce ľudí, ale ľuďom tam stále veľmi záležalo na otázkach kapitalizmu a komunizmu, pozemkového práva, sebaurčenia a mnohých ďalších. Myšlienka, že sféry vplyvu prinesú mier, je skutočne úplným omylom.

Prečo ju ľudia stále opakujú?

Pretože to slúži ich vlastným záujmom a dá sa tým ospravedlniť napríklad získanie Grónska či ovládnutie venezuelského ropného priemyslu. Ľudia, ktorí propagujú sféry vplyvu, chcú rozšíriť svoju vlastnú moc.