Taxíky na bojisku? Ako zranených ukrajinských vojakov zachraňujú bezpilotné stroje

Zatiaľ čo počas vojny v Iraku a v Afganistane spomenutá zásada zachránila veľa spojeneckých vojakov, spôsob, akým sa bojuje na Ukrajine, úplne prepísal metodiku vojenských zdravotníkov. Keďže vo vzduchu hliadkujú ruské bezpilotné lietadlá, majú problém dostať sa k zraneným.

„Drony, žiaľ, zmenili bojisko. Už nie je možné dopraviť zraneného vrtuľníkom do nemocnice počas "zlatej hodiny“. Bolo to tak vo všetkých predošlých konfliktoch, do ktorých sa zapojili Spojené štáty a krajiny NATO, kde si to mohli dovoliť. Teraz, v našej vojne, sa to, nanešťastie, nedá," priblížil reportérom americkej televízie CNN ukrajinský zdravotník Hennadij.

Ako vysvetlil, Ukrajinci nemohli nikdy veľmi využívať letecký prevoz zranených, pretože Rusko malo už od začiatku agresie vo februári 2022 jasnú prevahu vo vzduchu.

Spočiatku však bývalo bežné, že Ukrajinci zranených odvážali aspoň autami. Potom Rusi nasadili drony a akákoľvek cesta vozidlom blízko frontu sa zmenila na hru so smrťou.

Sedem pokusov o záchranu

To, že bezpilotné lietadlá, hojne využívané oboma stranami, zásadne ovplyvnili priebeh vojny, je známe. Málo sa však hovorí o tom, ako to sťažuje prácu zdravotníkom.

Nepriateľské drony naložené výbušninami lietajú i desiatky kilometrov od frontovej línie, čo Ukrajincom znemožňuje evakuáciu zranených spolubojovníkov. Zájsť po nich autom alebo peši predstavuje obrovské riziko.

„Je to čoraz zriedkavejšie, lebo pri vyzdvihnutí jednej zranenej osoby sa členovia evakuačnej posádky môžu sami stať obeťami, bez ohľadu na to, ako je vozidlo obrnené. Čím viac má panciera, tým viac je prioritným cieľom pre drony,“ objasnil Hennadij.

A keďže vyslať do terénu zdravotníkov by bolo príliš nebezpečné, šikovným pomocníkom sa stala „maulka“, ako prezývajú diaľkovo ovládaný stroj.

Za záchranu mu vďačí aj Maksym, ukrajinský vojak z 22. mechanizovanej brigády. Po tom, čo mu neďaleko okupovaného mesta Toreck v Doneckej oblasti zranili nohu, strávil na „území nikoho“ dlhé dni čakajúc na pomoc, ktorá neprichádzala.

Aby nevykrvácal, nohu si stiahol škrtidlom, tzv. turniketom. Bol už celkom vyčerpaný a premočený, keď sa k nemu po viacerých neúspešných pokusoch konečne dostala maulka. Vliezol do jej malej obrnenej kapsuly a zvyšok nechal na osud – vystrašený na smrť, ako neskôr priznal.

„Nič nevidíte a idete, ktovie kam. Myslel som, že to nezvládnem. Že nás zasiahne dron alebo vybuchneme, niekde uviazneme a ja tam zostanem,“ zdôveril sa Maksym reportérom CNN. Jeho obavy boli oprávnené.

Maulka bola už siedmym strojom bez vodiča, ktorý za ním druhovia poslali. Šesť zničili ruské drony. Jednému sa podarilo dostať až do jeho blízkosti, kým ho nezasiahli. Cesta do bezpečia v tesnej kapsule napokon trvala tri hodiny, ktoré Maksymovi pripadali ako večnosť.

Jazda na troch kolesách

Vojna na Ukrajine je prvým konfliktom, kde sa v takej veľkej miere nasadzujú bezpilotné stroje – vzdušné, námorné aj pozemné. Ukrajinci sa už v tejto oblasti stali odborníkmi. Hoci sa učia za pochodu, sú lepší ako experti zo Západu, ktorým chýbajú praktické skúsenosti.

Ako výskumné a vývojové centrum pre drony slúži Akadémia tretieho armádneho zboru, prezývaná KillHouse. Práve tam sa stretávajú tímy inžinierov, softvérových vývojárov a vojenských odborníkov, ktorí stroje zdokonaľujú podľa potrieb jednotlivých útvarov.

Akadémia je tiež sčasti výcvikovým strediskom a smerujú tam aj návštevníci zo zahraničia, aby sa oboznámili s najnovšími technológiami.

Priestory sú tak často plné študentov, vojakov i civilistov. Okrem bezpilotných lietadiel a námorných dronov sa veľká pozornosť venuje aj pozemným robotickým komplexom či systémom (GRC alebo GRS). Napríklad takým, ako je maulka.

Ako pre CNN prezradil jeden z miestnych študentov, do armády pôvodne nastúpil ako príslušník výsadkovej útočnej brigády, no neskôr sa preškolil na pilota pozemného stroja. „Každá jednotka chce mať teraz prápor GRC, tak ma sem poslali študovať,“ pochválil sa.

Väčšina zariadení GRC je jednoduchá. Základ tvorí malá plošina s nákladnou klietkou či obrnenou schránkou. Niektoré stroje jazdia na kolesách, iné majú pásy ako tank.

Všetky by však mali zvládnuť pohyb v hocijakom teréne a pokiaľ možno, odolať útoku. Tak ako maulka s Maxymom. Ten pri prevoze odrazu začul výbuchy a zacítil pach trhaviny.

„Bolo to, akoby na mňa niekto zhodil výbušniny z dronu,“ zaspomínal si pre CNN. Diaľkovo riadené vozidlo tomu útoku ešte odolalo, no o niečo neskôr nabehlo na mínu, ktorá mu poškodila predné ľavé koleso.

Maulka napriek tomu pokračovala v ceste. „Dokázala jazdiť na troch kolesách, aj keď nemohla odbočiť doľava,“ opísal Maxym, ktorý sa teraz zotavuje v nemocnici. Zranenú nohu mu amputovali, ale prežil.

Nenahraditeľní pomocníci

Podľa jedného z inštruktorov akadémie, ktorého volajú Stark, je pri výrobe GRC dôležité najmä to, aby sa udržala rovnováha medzi cenou a kvalitou. Pozemné zariadenia tohto druhu stoja od 5– do 20-tisíc dolárov (asi 4 240 až 17-tisíc eur).

„Sú prioritným cieľom a neustále ich lovia. Ich výhodou však je, že sú menšie ako obrnené vozidlá, menej nápadné a menej hlučné, preto sa ľahšie skryjú,“ zdôraznil pre CNN.

Ako spresnil, až 90 percent logistických úloh jeho brigády plnia pozemné stroje bez vodiča. Často sa využívajú aj pri transporte zranených, no kým Maksym mal šťastie, že sa viezol v pancierovej kapsule, v mnohých prípadoch evakuácia z bojiska prebieha tak, že si vojak so zranením jednoducho ľahne na obyčajný diaľkovo ovládaný vozík a zabalí sa do nepriestrelnej prikrývky.

„GRC je vlastne akýmsi taxíkom na bojovom poli. Velitelia jednotiek prikazujú, čo treba prepraviť a s čím potrebujú pomôcť a útvary GRC tie úlohy plnia,“ zhrnul Stark. Len stroje, ktoré používala jeho brigáda, vraj za posledný rok prešli zhruba 70-tisíc kilometrov a previezli stovky ľudí.