Nočná mora Hirošima. Keď sa ľudia hanbili, že prežili výbuch atómovej bomby

„Je trápne ukazovať jazvu, ale robím to, pretože sa blíži koniec môjho života,“ zverila sa japonskému denníku Asahi šimbun 95-ročná žena a dotkla sa pravého ramena, na ktorom má tzv. keloid.

Nepekná, hrubá jazva prerástla cez okraje starej rany a občas bolí. Tak ako jej spomienky. Mala iba 15 rokov, keď jej život navždy zmenila 4,4-tonová bomba s familiárnym názvom Little Boy (Chlapček).

Ráno 6. augusta 1945 nešla do práce v zbrojárskej fabrike, ale poslali ju pomáhať pri demolácii domov. Okolo 8.15 h kráčala s kolegami, keď jej nad hlavou preletel americký bombardér B-29, ktorý jeho veliteľ Paul Tibbets pomenoval po svojej matke Enola Gay.

Hodila sa na zem a zakryla si tvár, lebo čakala nálet. Nevedela, že lietadlo sa už zbavilo svojho smrteľného nákladu. Nepamätá si ani záblesk, ani žiadny zvuk. Len obrovské plamene v centre mesta.

Tlaková vlna jej roztrhala pracovný odev, na pravom ramene cítila popáleninu. A len čo dobehla do protileteckého krytu plného zranených, uvedomila si, že jej opuchla celá tvár. Čoskoro prestala vidieť.

„Bola som ako omámená. Nemala som jasnú predstavu, čo sa so mnou deje,“ zaspomínala si pre japonské noviny. Popálenina na ramene sa hojila dlho, trvalo štyri roky, kým sa vrátila do práce. A keloid vyzeral veľmi škaredo, hanbila sa zaň.

Svedectvá tých, čo prežili

O tom, čo v ten deň prežila, nikdy nehovorila. Ani pred vlastnou rodinou. „Hanbím sa za to, že som bola vystavená atómovej bombe,“ prezradila reportérom.

Je iróniou osudu, že zatiaľ čo 12 členov posádky Enola Gay bolo na svoj výkon hrdých a niektorí aj po zverejnení katastrofálnych následkov zopakovali, že by to urobili znova, obete ich útoku sa, naopak, hanbili.

Život hibakuše bol totiž hrozný. „Ľudia si od vás držali odstup len preto, že ste prežili atómovú bombu,“ priblížila pamätníčka.

Viaceré svedectvá sa podarilo zachrániť vďaka iniciatíve troch japonských denníkov, ktoré pri príležitosti 80. výročia tragickej udalosti vyzvali tých, čo prežili, aby sa podelili o svoje príbehy.

Výsledok príjemne prekvapil – dotazníky vyplnilo vyše 3 500 ľudí z celej krajiny, najstarší mal 106 rokov. Takmer 60 percent z nich prežilo útok v Hirošime, zvyšok v Nagasaki.

Prihlásila sa i 94-ročná Mičiko Sakamotová z mesta Kodaira pri Tokiu. Hoci vtedy študovala na dievčenskej strednej škole, musela vyrábať torpéda v zbrojárskom závode v Nagasaki. Po výbuchu ju zavalil strop a stratila vedomie.

Keď sa prebrala, všade horelo. Jej dom explózia úplne zničila, ale rodina prežila. Krátko nato jej vypadali takmer všetky vlasy, no v porovnaní s tetou, o ktorú sa starala, to nebolo také zlé. Jej tvár bola taká spálená, že celkom stratila črty.

Mičiko sa stala učiteľkou, ale biľaku hibakuše sa nikdy nezbavila. Ostatní sa preživších z oboch miest stránili, ako keby mali lepru. „Vysmievali sa mi, trápili ma,“ posťažovala sa denníku Asahi šimbun. Veľa žien sa preto ani nevydalo, nik o ne nestál.

Aj Mičiko mnohí odmietli, no nakoniec mala šťastie. Našla si manžela a presťahovala sa do Tokia. Jej vzťah s jeho rodinou však zostal napätý. „Nedovolili mi, aby som mala deti. Báli sa, že by neboli zdravé,“ opísala seniorka, ktorá celý život čelila diskriminácii.

O prežitej tragédii nechcela rozprávať, lenže ako 90-ročná si uvedomila, že by o tom nemala mlčať. A zistila, že keď o tom hovorí, uľaví sa jej. Podobne to vnímali aj ostatní.

„O atómovej bombe som nikdy nehovorila s rodinou ani s kamarátmi. Jednoducho nemôžem. Písať o tom prvý raz bolo bolestivé,“ priznala 95-ročná pamätníčka z mesta Mačida.

Nechcú spomínať, ale nevedia zabudnúť

Ako hibakuša sa spočiatku označovali len osoby, ktoré prežili atómové útoky, no neskôr sa pojem rozšíril. Zahrnuli doň aj deti matiek, ktoré zhodenie bômb prežili počas tehotenstva, ako aj tých, čo do niektorého z oboch miest vstúpili do dvoch týždňov po výbuchu alebo ich zasiahlo rádioaktívne žiarenie.

Počet obetí je známy vďaka tomu, že ak sa zaregistrovali, vláda im vystavila zdravotnú knižku, ktorá im zabezpečuje bezplatnú lekársku starostlivosť. Ani to sa však nezaobišlo bez problémov. Štát túto pomoc totiž dlho odopieral ľuďom, ktorých zasiahol „čierny“ rádioaktívny dážď.

Až v roku 2022, po rozhodnutí najvyššieho súdu, im vláda priznala rovnaké nároky. Najviac držiteľov spomenutých knižiek (48 310) žije v prefektúre Hirošima, 23 543 v Nagasaki a 3 957 vo Fukuoke, skadiaľ vtedy prichádzali lekári a záchranári.

Kým ešte v roku 1981 úrady evidovali vyše 372-tisíc ľudí, ktorí prežili atómové výbuchy, koncom marca tohto roka ich bolo už len 99 130, o 7 695 menej ako vlani.

Ich priemerný vek prekročil 86 rokov. Zo 78 registrovaných osôb, u ktorých sa potvrdilo, že sa v čase výbuchu v Hirošime nachádzali vo vzdialenosti do 500 metrov od hypocentra, už žije iba jeden – 89-ročný muž.

Médiá a aktivisti sa ich príbehy snažia zachytiť a sprístupniť mladým generáciám, aby sa na hrôzy z Hirošimy a Nagasaki nezabudlo.

„Nemám rada august,“ uviedla pre britský denník Guardian 90-ročná Jošiko Niijamaová. „Okolo výročia mávam nočné mory. Nechcem na ten deň myslieť, ale nemôžem naň zabudnúť,“ dodala.

„Viete, už som stará,“ prezradila jedna z pamätníčok pre noviny Asahi šimbun. „Chcela som, aby ľudia vedeli – ešte predtým, ako odídem – aká desivá je atómová bomba…“