Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Koľko percent dávali USA tomu, že Brežnev napadne Československo? A kto o ňom tvrdil, že Dubčekovu Pražskú jar zničí a kto sa zmýlil?
Socializmus s ľudskou tvárou s jazvami od cudzích tankov alebo pokračovanie Pražskej jari bez vojenského zásahu Moskvy? V polovici leta 1968 zrejme ešte nepoznali odpoveď ani v Kremli. Veď na prelome júla a augusta na rokovaniach v Čiernej nad Tisou a znovu o pár dní neskôr v Bratislave Alexander Dubček ubezpečoval Leonida Brežneva, že Československo neodchádza z tábora komunistických štátov. Sovietskeho lídra zároveň chlácholil rôznymi ústupkami, ktoré mal uskutočniť. O necelé dva týždne však Brežnev už zúril počas telefonátu s prvým tajomníkom Komunistickej strany Československa (KSČ), pretože ten poukazoval na to, že o zmenách môže rozhodnúť až mimoriadny XIV. zjazd partaje naplánovaný v septembri toho roku.
Alexander Dubček na poštovej známke, ktorú Slovenská pošta vydala pred tromi rokmi pri príležitosti stého výročia jeho narodenia. V roku 1968 stelesňoval Pražskú jar, obrodný proces v Československu, ktorú 21. augusta toho roku zlikvidovali vojská Varšavskej zmluvy vedené sovietskou armádou.
Otáznik nad osudom spoločného štátu Čechov a Slovákov sa stal vtedy najhoršou krízou počas studenej vojny na európskom území od krvavého potlačenia protikomunistickej revolúcie v roku 1956 v Maďarsku a od roku 1961, keď vyrástol Berlínsky múr. Spácha Brežnev v Prahe niečo podobné ako jeho predchodca Nikita Chruščov v Budapešti? Sprístupnené dokumenty v archíve amerického ministerstva zahraničných vecí odhaľujú nielen to, ako vyzeral československý rébus v hlavách predstaviteľov USA, ale aj čo predpokladali štátnici iných krajín.
Video
Spomienka na Alexandra Dubčeka
Šéf americkej diplomacie Dean Rusk septembri 1968 povedal rakúskemu ministrovi zahraničia Kurtovi Waldheimovi, že Spojené štáty percentuálne videli pravdepodobnosť invázie v pomere 51 : 49. Rezortný kolega na rokovaní vo Viedni sa mu zdôveril, že neveril, že Brežnev použije vojenskú silu proti Dubčekovi.
Na názor Francúzov sa 29. júla pýtal Nick Katzenbach, jeden z námestníkov Ruska, keď navštívil Paríž. Po 21. auguste, keď došlo k okupácii Československa, vysvitlo, že šéf diplomacie Michel Debré bol (bohužiaľ) vynikajúci prognostik. Ruskovi povedal, že z pohľadu Sovietskeho zväzu je absolútne nemožné akceptovať kurz liberalizácie Dubčekovho politického vedenia aj v súvislosti s tým, že túžba po reformách by sa mohla objaviť v ďalších východoeurópskych komunistických krajinách. Poukázal na to, že by nastal nezvratný trend. „Nemyslí si, že je možné zmeniť smerovanie v Československu inak ako silou. Nazdáva sa, že Sovieti sú pripravení urobiť to," napísal Katzenbach do Washingtonu v telegrame určenom Ruskovi.
Medzi požiadavkami, ktoré Brežnev nastolil Dubčekovi, bolo aj znovuzavedenie cenzúry, pretože mu veľmi prekážali pribúdajúca i čoraz silnejúca kritika Sovietskeho zväzu v československej tlači. Debré na stretnutí s Ruskom zdôraznil, že prvý tajomník KSČ by síce mohol podniknúť veľké ústupky, ale jasne naznačil, že to považuje za nepredstaviteľné. (Zákazom slobody prejavu by si Dubček postavil proti sebe takmer všetok ľud.) „Povedal som mu, že sa mi zdá, že zastáva skôr pesimistický názor. Debré reagoval, že sovietska intervencia by bola tragédiou, ale nikto s tým nič nenarobí," uviedol Rusk na konci telegramu.
Video
Dubček alebo Štefánik? V uliciach sme sa pýtali na najväčšieho Slováka
V Reykjavíku sa 23. júna pred zasadnutím šéfov diplomacie členských štátov NATO stretli americkí zástupcovia so západonemeckými predstaviteľmi. Rusk tam nebol, nahradili ho štátny podtajomník John Leddy a jeho kolega na nižšej pozícii George Springsteen. Naopak, druhú stranu reprezentoval minister Willy Brandt (neskôr v období 1969 – 1974 bol spolkový kancelár). Záznam z debaty obsahuje len stručnú zmienku o Československu, stojí však za pozornosť. Brandt hovoril o úsudku juhoslovanského lídra Josipa Broza Tita spred dvoch týždňov: „Povedal že si je takmer istý, že Sovieti nemôžu otočiť hodiny v Československu. Za príčiny označil to, že majú veľké problémy v iných častiach sveta a uvedomujú si, že Československo má veľkú podporu vo východnej Európe, zvlášť v Rumunsku a v Juhoslávii," poznačil si Titove slová zapisovateľ z americkej delegácie.
Bola pravda, že Dubčekov kurz sa pozdával lídrom v Belehrade a v Bukurešti, čo demonštrovali tým, keď v lete 1968 navštívil Prahu Tito aj šéf rumunských komunistov Nicolae Ceausescu, ale úplne opačná nálada prevládala najmä medzi pohlavármi Nemeckej demokratickej republiky a Poľska. S odstupom rokov sa už vie, že Brežneva tlačili do invázie.
Keď Tito 9. augusta priletel do Prahy, na letisku ho vítali najvyšší politickí činitelia: Dubček, prezident Ludvík Svoboda, predseda parlamentu Josef Smrkovský. Pochopiteľne, že Američanov veľmi zaujímala táto návšteva. Ich veľvyslanec v Belehrade Charles Burke Elbrick sa preto 14. augusta spojil s tamojším štátnym tajomníkom rezortu diplomacie Mišom Pavičevičom. Dozvedel sa od neho, že Tito si dával veľký pozor, čo v Prahe povie na verejnosti, aby neposkytol Brežnevovi zámienku tvrdšie postupovať voči Dubčekovi. Išlo o to, že v Juhoslávii síce všetka moc patrila komunistickej strane, ale uberala sa vlastnou cestou; nebola ani členským štátom Varšavskej zmluvy. (Predtým počas stalinskej éry mal Tito dokonca prezývku krvavý pes.) Skrátka do očí bijúca družba Tita s Dubčekom by len mohla utvrdzovať Brežneva v domnienke, že by mohol stratiť Československo zo sféry svojich záujmov.
S poukázaním na zmienené rokovania Dubčeka s Brežnevom v Čiernej nad Tisou Pavičevič dal jasne najavo, že všetci môžu pokojne spávať: „Juhoslovania sú šťastí, že najhoršie je za nami a vojenský konflikt je odvrátený," citoval Elbrick Pavičeviča v telegrame, ktorý poslal do Washingtonu. Už o týždeň sa však v Československu obrátil svet naruby: v noci z 20. na 21. augusta sa začala okupácia.
Video
Výstava fotografií Ladislava Bielika August 68 - Tri dni pred inváziou
Z akých argumentov juhoslovanský topdiplomat čerpal svoj optimizmus? Možno sa opieral aj o to, čo asi Titovi hovoril Dubček, ktorý do poslednej chvíle neveril, že Brežnev sa rozhodne pre inváziu. Elbrick zhrnul vysvetlenia Pavičeviča do piatich bodov. Ozbrojený zásah by vážne narušil relatívne uvoľňovanie napätia v Európe. Kremeľ by sa pripravil o sympatie medzinárodného komunistického hnutia vo svete. Použitie sily by malo katastrofálny dopad na blížiacu sa konferenciu komunistických strán v Moskve. Intervencia by pošramotila povesť Sovietskeho zväzu medzi nezúčastnenými krajinami (v tej dobe ich bolo okolo sto, išlo o štáty, ktoré netvorili súčasť žiadneho mocenského bloku). Cudzie tanky v Československu by vážne uškodili perspektíve zlepšovania vzťahov medzi Moskvou a Washingtonom.
Dva dni po inváziii sa Elbrick stretol s Titom. Povedal mu, že udalosti z 21. augusta šokovali nielen jeho: „Sovietsku vojenskú intervenciu označil za absolútne prekvapenie pre juhoslovanskú vládu," informoval veľvyslanec v telegrame do USA.
Keď sa 3. septembra zišli členovia Národnej bezpečnostnej rady, čo je hlavný poradný orgán prezidenta USA, v písomnom zázname sa objavila veta, že nevedia, čo spustilo inváziu vedenú Sovietskym zväzom. Za ňou nasledovali štyri body, ktoré mohli uviesť tanky do pohybu, aby prekročili československé štátne hranice. Východonemecký líder Walter Ulbricht sa veľmi sťažoval v Moskve na vývoj v Prahe, obával sa, že to uškodí jeho komunistickému režimu. Brežnev si mohol uvedomiť, že väčšina členov sovietskeho politbyra sa priklonila k invázii, preto ju podporil. Sovietski generáli možno vyvíjali silný tlak na politbyro, aby ich vojaci vtrhli do Československa. V Kremli sa mohli rozhodnúť pre použitie brutálnej sily, lebo Dubček nedokáže alebo by nevedel splniť dohody.
Bohvie, možno si Brežnev z týchto vecí vytvori mozaiku a preto Čechov a Slovákov odsúdil na viac ako dve desaťročia dlhú okupáciu.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.