List z Charkova: Cintorín, pár minút od smrti

Tretí deň sa nedokážem spamätať. V nedeľu som bola štyri minúty od smrti. Stále mi je trochu nevoľno, keď si to uvedomím.

Nie, nie, pre nás Charkovčanov to nie je nič nové. Veď viete, že všetko, čo môže lietať a explodovať, tu letí a exploduje. Drony, rakety, bomby. Každý deň. Plamene a čierny dym sú v poslednom čase obvyklou súčasťou scenérie pri pohľad z každého okna v meste. O regióne ani nevravím.

Zrejme každý už má svojú strašidelnú historku typu „na tom mieste som bol pár minút pred príletom“. (Prílet tu hovoríme všetkému, čo priletí a buchne.) Teraz ju mám aj ja. Pôvodne to mal byť prejav lásky. Pretože včera mali moji rodičia výročie svadby – 58 rokov. Chystala som sa zájsť do ich domu (je to pre mňa stále veľmi ťažké) a vziať si staré rodinné fotoalbumy. Je tam aj čiernobiela fotografia z ich svadby. Otec je tam taký fešák, a mama je hotový ideál ženy zo šesťdesiatych rokov.

Najprv som však zašla na cintorín. Nachádza sa v samom centre mesta. Plánovala som tam nájsť zamestnankyňu, Tanyu. Občas si ju najmem, aby mi pomohla s obrovskou burinou na hrobe. Za pár týždňov tam vyrastú úplne stromy, neviem prečo.

Prišla som a dlho som hľadala Tanyu. Jej domček (alebo ako hovorí prevádzkovej miestnosti na cintoríne) bol prázdny. Tanya je zvyčajne buď tam, alebo niekde v teréne. Chodila som po cintoríne, ale nikde som nikoho nenašla. V nedeľu popoludní tam nik okrem mňa nebol. Nestretla som ani jedného človeka. Ešte niekoľko minút som stála a čakala pri bráne. Potom mi zavolali kamaráti. Bola som k nim pozvaná na večeru.

— Aňa, kde si? — pýta sa Ľjoša. — Už prestierame stôl.

Išila som k autu. Bol som veľmi naštvaná, že som Tanyu nenašla. Chcela som u rodičov poriadiť do výročia ich svadby. Ale nemám ani hrable. Dobre, pomyslela som si, zajtra ráno prídem znova.

Sotva som odišla od cintorína, a zaznel výbuch. Opakujem, pre Charkovčanov to nie je nič neobvyklé, dokonca som sa ani nezľakla.

A potom som si pustila správy a stuhla som. Ruská raketa zasiahla cintorín. Na miesto, kde som pred štyrmi minútami hľadala Tanyu. Presný čas som si overila podľa záznamu o telefonickom hovore.

Prečo ma už tretí napína? Nenachádzam odvahu vrátiť sa tam. Veľmi potrebujem zájsť za mamou a otcom. Majú predsa výročie. A ja ani neviem, či tam ešte po zásahu stoja ich kríže. Nezastavila som sa ani vyzdvihnúť albumy. Neviem sa dať dokopy.

Vojna mi v roku 2022 zobrala rodičov. Pochovala som ich s odstupom 44 dní.

Ocko, mami, odpustite mi. Čoskoro prídem. Ľúbim vás.

Sledujte Pravdu na Google news po kliknutí zvoľte "Sledovať"

debata

zdielať

zdielať

tlačiť

odoberať

Notifikácie Google News

mReportér

Zdielajte článok

• facebook
• X.com
• whats app
• Skopírovať link

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.

Rozumiem