Americké tajné správy: Beneš chcel Tisa omilostiť, obával sa nepokojov

Vyplýva to z odtajnených dokumentov, ktoré sa nachádzajú v archíve amerického ministerstva zahraničných vecí. Záznam zo stretnutia ambasádora Laurenca Steinhardta protirečí tvrdeniu obdivovateľov Tisa, že Beneš sa jednoznačne tešil na jeho popravu alebo že prinajmenšom nepohol v jeho prospech ani prstom.

Medzi písomnosťami v americkom archíve sa dá vyhľadať aj československá oficiálna žiadosť o vydanie Tisa. Tesne pred skončením vojny utiekol do zahraničia, západní spojenci ho zatkli v kapucínskom kláštore v Altöttingu v Bavorsku.

Diplomatickú nótu napísal československý veľvyslanec vo Washingtone Vladimír Hurban. Adresoval ju šéfovi diplomacie USA Edwardovi Stettiniusovi. List je datovaný 18. júna 1945, Hurban v mene svojej vlády požadoval vydanie aj ďalších šiestich zatknutých pohlavárov slovenského štátu (medzi nimi napríklad niekdajšieho predsedu vlády Vojtecha Tuku).

„Sú obvinení zo zločinov proti Československu, ktoré spáchali vo svojom úrade," napísal Hurban. „Počas vládnutia zaviedli a presadzovali nacistické princípy a metódy, perzekvovali nielen politických oponentov, ale všetkých lojálnych občanov. Vyhlásili vojnu sovietskemu Rusku, Veľkej Británii a Spojeným štátom americkým a poslali do Ruska a neskôr do Talianska slovenských vojakov," upozornil československý veľvyslanec.

Hurban pripomenul aj strašný osud Židov počas slovenského štátu. V závere nóty poukázal na odporné skutky, ktoré Tiso a jeho kumpáni spáchali v súvislosti s potlačením Povstania. Veľvyslanec vo Washingtone dodal, že s rovnakou žiadosťou sa československý ambasádor v Londýne obracia na britskú vládu.

Beneš sa usiloval vo vláde niekoho presvedčiť

Washington reagoval listom z 2. júla 1945. Podpísal ho Joseph Grew, po odchode Stettiniusa z funkcie dočasne poverený šéf americkej diplomacie. Informoval Hurbana, že žiadosť preposlal najvyššiemu veleniu spojeneckých síl (na jeho čele stál v západnej Európe americký generál Dwight Eisenhower). Spojenci vyhoveli a Tiso sa napokon postavil pred Národný súd v Bratislave 2. decembra 1946, proces trval viac ako štyri mesiace.

Veľvyslanec Steinhardt debatoval 3. apríla 1947 s Benešom o rôznych veciach, v depeši určenej americkému ministrovi zahraničných vecí sa zmienil aj o súdenom exprezidentovi slovenského štátu: „Tiso bude pravdepodobne odsúdený na smrť. Slovenská národná rada (SNR) zrejme vláde odporučí milosť." (Predsedníctvo SNR však napokon dalo ruky preč od Tisa, nad ktorým 15. apríla 1947 tribunál vyniesol rozsudok smrti. Žiadosť o milosť bez hlasovania posunulo vláde do Prahy.)

Steinhardt ďalej informoval, že komunisti a sociálni demokrati plánujú spoločne hlasovať proti zmierneniu hrdelného trestu. V prípade sociálnej demokracie malo byť príčinou to, že Tiso sa ju rozhodol vymazať zo zemského povrchu.

Ambasádor sa počas rozhovoru s Benešom dozvedel, že uprednostňuje udelenie milosti, no rozhodujúci bude postoj vlády. „Usiluje sa presvedčiť jedného alebo dvoch ministrov o zmene zamýšľaného hlasovania, aby mohol rozšíriť milosť (na Tisa, poz. red.)," oznámil Steinhardt. Objasnil, prečo by stačil taký počet: „Prezident si vo vláde urobil prieskum, podľa ktorého uprednostňuje vykonanie rozsudku väčšina jedného hlasu."

Predvídal demonštrácie, ale nálada bola pokojná

Je známe, že Beneš poslal vláde pred jej hlasovaním o Tisovom osude list, v ktorom jej predsedu Klementa Gottwalda oboznámil, že sa bude postupovať na základe rozhodnutia väčšiny ministrov. Tí hlasovali 16. apríla 1947, čiže už deň po vynesení rozsudku smrti. Za milosť bolo šesť ministrov, proti ich bolo sedemnásť.

Beneš povedal Steinhardtovi, že predpokladá, že budú krátkodobé demonštrácie a problémy bez ohľadu na to, či by Tisa popravili, alebo ponechali nažive. Stúpenci odsúdeného by podľa prezidenta obviňovali sociálnych demokratov, že sa pričinili o jeho popravu, a na druhej strane by sa duchovní a západný katolícky svet hnevali, že o milosť sa zaslúžili komunisti so sociálnymi demokratmi. Beneš dodal, nehľadiac na to, či sa stane prvé, alebo druhé (milosť alebo jej zamietnutie), treba konať rýchlo, a v tomto smere poradil lídrom politických strán. Toto sa stalo skutočnosťou, lebo vláda o žiadosti o milosť rozhodla expresne rýchlo.

Tisa popravili skoro ráno 18. apríla 1947 na dvore Justičného paláca v Bratislave. Steinhardt potom informoval nadriadených vo Washingtone, že vykonanie rozsudku nad Tisom sa na Slovensku zaobišlo bez organizovania demonštrácií, nálada bola pokojná.

Odpoveď ministra americkému politikovi

V archíve amerického ministerstva zahraničných vecí sa nachádza ešte jeden dokument súvisiaci s Tisom. Ide o odpoveď na list člena Snemovne reprezentantov Michaela Feighana, ktorý poslal 16. apríla 1947, čiže v čase medzi dátumom verdiktu a popravou (samotný list sa nedá nájsť v internetovom archíve ministerstva, dá sa len usudzovať, že tento kongresman sa so znepokojením zaujímal o Tisov osud).

Feighan zastupoval v dolnej komore Kongresu USA voličov z amerického štátu Ohio. Je pravdepodobné, že konal na popud slovenských prisťahovalcov a ich potomkov. V Ohiu ich žilo veľa, určite sa medzi nimi nachádzalo nemálo katolíckych stúpencov Tisa a Feighan mal logickú snahu zaujímať sa o nezanedbateľnú časť voličov so slovenskými koreňmi. O meste Cleveland sa dokonca hovorilo, že v ňom malo svoj domov najviac Slovákov na svete.

Reakcia ministra určená Feighanovi má dátum 7. mája 1947 (vtedy bol šéfom diplomacie už George Marshall, uznávaný generál a autor projektu povojnovej hospodárskej pomoci Európe známej ako Marshallov plán). Minister mu pripomenul, že Tiso a ďalší pohlavári slovenského štátu boli vydaní do Československa na žiadosť tamojšej vlády. Rezort diplomacie postupoval v súčinnosti s velením spojeneckých síl, pričom dospel k názoru, že existujú opodstatnené základy pre ich súdne vyšetrovanie, o ktoré sa zaujíma štát, ktorého sú občanmi.

Marshall poukázal na to, že bývalý slovenský štát vznikol na troskách rozbitého Československa a bol spriaznený s nacistickým Nemeckom. Upozornil, že aj keď akýkoľvek nátlak mohol byť vyvíjaný na Tisa zo strany Hitlera, faktom zostáva, že bol prezident a v novembri 1940 sa pridal k spojeneckej osi Berlín-Rím-Tokio.

„Treba poukázať na to, že podľa správ nášho veľvyslanectva v Prahe bol proces s Tisom spravodlivý. Súdili ho s úplným súhlasom Slovenskej národnej rady, ktorá zastupuje slovenský ľud, a ktorá na základe volieb 26. mája 1946 nemá komunistickú väčšinu," odpísal Marshall Feighanovi.