Moderný Indiana Jones navštívil Bratislavu

Chceli ste vždy študovať medicínu?
Naozaj chcete počuť pravdu? Lekára zo mňa vždy chcel mať môj otec. Ja som sa túžil stať farmárom v trópoch, ale nepodarilo sa mi dostať na školu. Tak som sa vrátil domov a oznámil som, že budem architektom. Otec mi povedal, že architektov je veľa a majú preto ťažký život. Ale môžem to ísť študovať, ak si vzdelanie sám zaplatím. Radšej som teda predsa len splnil jeho želanie a stal som sa doktorom. Pochopil som, že aj medicínu môžem robiť v trópoch.

Prečo vás to tak ťahá práve do trópov?
Som synom francúzskeho koloniálneho sudcu a do 16 rokov, kým Kongo nedosiahlo nezávislosť, som vyrastal v Afrike. Afrika je môj druhý domov. Vždy ma to ťahalo do trópov, aj ako architekt som mal v pláne študovať hlinené africké stavby.

Ako ste sa dostali k práci na imunizačnom programe Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO)?
Skončil som medicínu na univerzite v Marseille a v roku 1981 som získal doktorát z verejného zdravotníctva na Univerzite Johna Hopkinsa v Baltimore, v štáte Maryland. Profesor na tejto americkej univerzite mi povedal: Vstupujete do sveta verejného zdravotníctva, kde stretnete veľa frustrovaných ľudí. Ak chcete byť spokojný, nebuďte príliš ambiciózny, ale pracujte v malej skupinke ľudí zapálených pre nejakú vec. Bol som lekár, mal som diplom zo zdravotného manažmentu a hovoril som po francúzsky, čo je v Afrike výhodou. Tak som zaklopal na dvere vo WHO a v roku 1982 som sa zapojil do ich Imunizačného programu, ktorý v tom čase fungoval tri roky.

Infekčných chorôb, na ktoré umierajú v krajinách tretieho sveta najmä ženy a deti, je veľa. Prečo ste sa zamerali práve na tetanus?
Možno to súvisí so zážitkom z mojich študentských čias: Videl som pacienta nakazeného tetanom, bol pripútaný na nemocničné lôžko, drvil medzi zubami gumenú vložku, najmenší zvuk či svetlo uňho vyvolávali kruté kŕče a jeho chrbtica bola ako luk vyšponovaná do hrozivého oblúka so silou drviacou stavce. Kto raz videl priebeh ochorenia na tetanus, v živote nezabudne… Prvý prípad novorodeneckého tetanu som videl v Zambii, bolo to dieťatko, ktoré nemalo ani týždeň. Infekcia sa doň dostala cez pahýľ nesterilne ošetrenej pupočnej šnúry. Matku a dieťa ohrozujú práve ,,tradičné" pôrody, zvyk prikladať na ranu zem, niekde sušený kravský trus, rodí sa za nesterilných podmienok v blízkosti zvierat, pupočná šnúra sa prereže znečisteným nástrojom. Spóry baktérie tetanu sú všade – v špine, výkaloch, v rozkladajúcom sa organickom materiáli – a v kontakte s otvorenou ranou vniknú do tela a zaútočia s ohromnou silou. Pritom tejto hroznej chorobe už roky možno očkovaním predísť a to riešenie nie je nákladné. Vakcína proti tetanu patrí medzi najstaršie a najlacnejšie na svete.

SERIÁL o Mauritánii a projekte Jedno balenie, jedna vakcína

V priemyselných krajinách sa novorodenecký tetanus nevyskytol od roku 1960, pretože sme všetci zaočkovaní. Kedy ste vy naposledy videli prípad rozvinutého tetanu v praxi?
Asi pred 16 mesiacmi v Angole a v Rwande. V oboch prebieha očkovacia kampaň, ale nefunguje optimálne. Mestá sú pomerne ,,čisté", vyskytuje sa tam málo prípadov, nemocničné oddelenia, kde liečili novorodenecký tetanus, sa zatvárajú. Lenže problém pretrváva v odľahlých vidieckych oblastiach. Našou úlohou je vyhľadať ženy a deti, ktoré žijú desiatky kilometrov od najbližšej kliniky a neprídu s novorodencom do poradne. Takisto ich treba presvedčiť, aby sa dali zaočkovať. Vidia veľkú ihlu, injekciu, boja sa bolesti. Ak sa náhodou stane, že zaočkovaná žena neskôr nemôže otehotnieť, myslia si, že to my sme jej pichli injekciu s antikoncepciou. Zohnať peniaze na vakcíny, rozdistribuovať ich, vyškoliť terénnych očkovacích pracovníkov, to je často len prvý krok.

Je možné dieťa, ktoré už ochorelo na tetanus, zachrániť?
Ak matka dieťa donesie včas do dobrej nemocnice, šanca, že zomrie, sa zníži na 60 percent. Niekde v odľahlej oblasti bez pomoci zomrie s vyše 90 percentnou pravdepodobnosťou. Riziko závisí od množstva toxínu v organizme. Vylučuje ho baktéria Clostridium tetani, ktorá na prežitie či prenos nepotrebuje medziľudský kontakt. Tetanický toxín je jedným z najsilnejších, aké poznáme. Pacienti vlastne umierajú na zadusenie, pretože kŕče a stuhnutie steny hrudníka im znemožnia dýchať. V nemocnici dostanú sedatíva na tlmenie silných kŕčov a hadičku s výživou priamo do žalúdka alebo infúziu do žily, pretože kŕče znemožňujú aj dojčenie. Je dobré, ak s takýmto dieťaťom ostane v nemocnici matka. V Pakistane sme odrazu zaznamenali 50-percentný pokles úmrtí detí nakazených tetanom v nemocniciach. Najprv sme si mysleli, že rodičia si vždy umierajúce dieťa odniesli domov, takže úmrtia sa neevidovali, a to vylepšilo štatistiku. Potom sme prišli na to, že šéf oddelenia požiadal pre nedostatok zdravotníkov o spoluprácu matky malých pacientov. Vždy, keď dieťa dostalo kŕče, matka zavolala zdravotníka a ten zasiahol, pichol mu sedatívum. Keby tam nebola, pre množstvo práce si nemusí všimnúť, že malý pacient má problémy. Odvtedy som aj na iných miestach zdôrazňoval, že matka je najlepšia zdravotná sestra.

Veľa času strávite na cestách. Ako to znáša vaša rodina? Ste ženatý?
Odhadujem, že precestujem asi 65–70 percent svojho času. Som asi šťastný človek, pretože som mohol byť už päťkrát rozvedený, ale moja žena chápe, čo robím a je pre to tiež zapálená. Je umelkyňa, navrhuje odevy a šperky. Ja som Francúz, ona Britka a žijeme spolu na neutrálnej pôde, na Ibize, na jednej z najkrajších fariem, ktorá má 500-ročnú históriu. Máme 11-ročného syna. Moja manželka vedie intenzívny spoločenský život vďaka ktorému azda nevníma až tak negatívne moju častú neprítomnosť. Vždy, keď u nás doma zvoní telefón, je to pre ňu.

Nebojí sa o vás? Prekonali ste horúčku dengue, maláriu niekoľkokrát, takmer ste prišli o nohu následkom krvnej infekcie a zažili ste až príliš osobné stretnutie s jedným z najjedovatejších hadov Afriky, čiernou mambou…
Mamba ma, našťastie, neuhryzla, to by som tu už nebol, pretože som sa vtedy nachádzal dve hodiny od najbližšej nemocnice. Bolo to v Rovníkovej Guinei. Sedel som pod stromom, a keď som začul akýsi hluk, myslel som si, že to padol kokosový orech. Ale bola to čierna mamba asi meter od mojej bosej nohy. Nechcel by som však, aby ste moje zážitky po vyše 20 rokoch práce v očkovacom programe zredukovali na dobrudružstvo v štýle Harrisona Forda. Napokon, za tie roky toho bolo veľa. V Afganistane som šoféroval auto, keď sa odrazu následkom vlhkosti, prachu a zvíreného piesku na prednom skle vytvoril nepriehľadný film. Dupol som prudko na brzdu, a keď som vystúpil, zistil som, že ešte meter a spadnem do hlbokého zrázu. Je to otázka osudu.

Máte ako expert na očkovanie všetky potrebné vakcinácie?
Napíšte tam, že neverím na očkovanie! (Smiech.) Len žartujem, prirodzene. Už ako dieťaťu mi rodičia zabezpečili všetky potrebné očkovania, pretože som sa narodil v Nice, ale neskôr sme sa sťahovali do Afriky. Môj otec si veľmi dobre uvedomoval, že očkovanie môže zachrániť život, pretože v roku 1939 dostal v Džibuti žltú zimnicu a bol len krôčik od smrti. Štyria jeho kolegovia zomreli. Ja si podobne považujem za povinnosť, aby mal všetky potrebné očkovania absolvované aj môj syn. Proti horúčke dengue, ktorú som prekonal, vakcína nejestvuje a proti malárii zatiaľ tiež nie. Pevne verím, že protimalarická vakcína bude na na svete niekedy v rokoch 2011–12. Zatiaľ však musíme urobiť ešte veľa práce, aby sme v 46 krajinách, z toho polovica je v Indii, eliminovali tetanus.

Sledujte Pravdu na Google news po kliknutí zvoľte "Sledovať"

debata

zdielať

zdielať

tlačiť

odoberať

Notifikácie Google News

mReportér

Zdielajte článok

• facebook
• X.com
• whats app
• Skopírovať link

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.

Rozumiem