Študent bežal v extrémnych podmienkach stovky kilometrov. Pre deti s rakovinou vyzbieral pekný balík peňazí

Fenomenálny úspech študenta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici je príbehom, ktorý si zaslúži pozornosť. Zároveň sa zapíše do dejín solidarity a odhodlania. Marek Kubica (22) nedávno zavŕšil svoju charitatívnu výzvu „Ja bežím, ty prispej“. Dosiahol ňou úspech, aký sa jednotlivcovi podarí len málokedy.

Svoj pôvodný plán odbehnúť pätnásť ultramaratónov za 365 dní prekonal a absolvoval ich až osemnásť. Aktivoval pritom stovky ľudí a vyzbieral 10 647 eur pre organizáciu Svetielko nádeje. Jej poslaním je poskytovať všetku dostupnú pomoc a podporu detským onkologickým pacientom a ich rodinám.

Marek je rodený Kysučan, pochádza z Čadce. Nie je profesionálny bežec – ešte koncom predminulého roka nemal za sebou ani jeden klasický maratón. V podstate začínal od nuly, no je študentom štvrtého ročníka na Fakulte telesnej výchovy, športu a zdravia.

Postupne sa dokázal vypracovať na úroveň, keď zvládol 42-hodinový beh na Stovke Považím (137 km) s halucináciami a spaním na machu až po búrky na hrebeňoch hôr. Symbolickým dôkazom jeho ročného progresu je fakt, že celú výzvu začínal aj končil tým istým ultramaratónom, pričom svoje tempo dokázal zlepšiť o celú minútu na kilometer.

Tréning do života

Odhodlaného mladíka motivovala urobiť dobrý skutok myšlienka na malých pacientov. „Uvedomil som si, že ja môžem behať. Deti na onkológii často nemôžu ani vyjsť z izby. To, čo prežívam ja, je dobrovoľné. Oni si to nevybrali,“ spomenul svoj „hnací motor“. Vybudoval si širokú základňu fanúšikov a podporovateľov, ktorí mu jeho výzvu pomohli premeniť na masovú vlnu solidarity.

Okrem ušľachtilého cieľa mal aj svoj individuálny. „Chcel som sa spoznať v krízových situáciách a získať v živote väčšie odhodlanie. Tie ultramaratóny som poňal ako tréning do života. Teší ma, že som to mohol skĺbiť s pomocou pre ľudí, s ktorými som cez Svetielko nádeje blízko spojený,“ konštatoval.

Pokračoval, že ultramaratón je všetko dlhšie ako ten klasický, čiže jeho trasa presahuje 42 kilometrov. „Vždy má nejaké prevýšenie – to znamená, že väčšinou sa ide do prírody. Sú to päťdesiat až sto kilometrové behy, ale na Slovensku aj dvesto kilometrové,“ hovorí. Vzápätí priblížil, ako mohli počas jeho ročnej „šnúry“ ľudia prispieť na dobrú vec. „Našli si stránku Svetielko nádeje pod názvom Ja bežím, ty prispej, kde videli, koľko času mám na zabehnutie všetkých ultramaratónov, a tak mohli priamo poskytnúť svoj peňažný dar,“ objasnil.

Marek si neraz v tom období siahol na dno svojich síl. „Dôležité bolo počiatočné odhodlanie – postaviť sa na štart. Cítil som veľký adrenalín a strach. Bolo ťažké prekonať sa a bežať viac ako 24 hodín. Tiež zvládať spánkovú depriváciu,“ podotkol. Úplný extrém však zažil počas 58 hodín trvajúceho behu.

„Čo je vlastne dva a pol dňa, v rámci ktorých som dokopy spal asi tri hodiny. Krátke prestávky som mal počas občerstvovania, dopĺňania cukru či zdrojov pitnej vody. Vtedy bola možnosť trochu si oddýchnuť,“ vysvetlil. „Pri trase do veľmi strmého kopca sa nebeží, ale ide chôdzou – aby nedošlo k presileniu tela, no zároveň je potrebné udržiavať ho stále v ľahkej intenzite,“ ozrejmil. Takto zvládol dokopy 207 kilometrov a cez 6 700 metrov prevýšenia.

Unikátne Slovensko

Počas adrenalínového roka bežal Marek v podstate celou krajinou. „Cez Malé Karpaty, celé Nízke Tatry, Veľkú aj Malú Fatru, Javornícke lesy. Bol som tiež v Stropkove či Kokave nad Rimavicou,“ vymenoval niektoré zóny. „Musím uznať, že naša príroda je naozaj krásna, Slovensko je veľký unikát,“ mieni.

Zdôraznil, že celé to bolo naozaj náročné. „Ocitol som sa v krízových situáciách, keď som si vravel, že dostať sa nakoniec je pre mňa asi úplne nemožné. Vždy som ale sám seba presvedčil, že idem ďalej – jednoducho musím ešte nazbierať zopár síl, posunúť sa a prekonať,“ povedal.

Keď mal možnosť na chvíľku si pospať, väčšinou to bolo niekde na lúke. „Doslova som si ľahol na trávu, alebo som si našiel nejaký mach a poležal si tam možno dvadsať minút. Potom som pokračoval ďalej,“ pdotkol s tým, že vtedy bolo horúce leto. Raz keď sa po takejto pauze zobudil, absolútne netušil, kde sa nachádza a prečo. „Až postupne mi došlo, že vlastne bežím dvesto kilometrov, z ktorých mám za sebou len polovicu,“ usmial sa.

Tieto výpravy väčšinou absolvoval úplne sám. „Občas som niekoho stretol, s niekým sa skamarátil a chvíľu mi robil spoločníka. V rámci troch pretekov som pozval tiež svojich kamošov, ktorí sa pridali a to mi padlo veľmi dobre – že aspoň raz za čas je niekto so mnou,“ konštatoval.

To, že sa mu podarilo vyzbierať peknú sumu pre malých onkopacientov, hodnotí jednoducho. „Sme ľudia a máme si pomáhať. Keď som to mohol urobiť ja, mohol tak urobiť hocikto. Pre mňa je veľkým bonusovým plusom, že som niekomu takto pomohol,“ podčiarkol. Nevylučuje, že v budúcnosti sa podujme na niečo podobné.

„Najskôr si ale určite plánujem oddýchnuť, lebo telo netreba podceňovať. Uvidím, čo prinesie čas, ale určite mám nejaké nápady. Zatiaľ neviem, čo z toho si vyberiem, no momentálne to nechcem siliť,“ uzavrel mladý muž.

Jeho záslužný čin komentoval aj riaditeľ Svetielka nádeje Igor Obšajsník. „Marekov vplyv presahuje peniaze. Inšpiroval strašne veľa ľudí. Ďakujeme, že tento výťažok môžeme použiť pre onkologicky choré deti a ich rodiny,“ uviedol.