Pomoc, nadmernosť, núdza? Exposlanec Kazda sa zamýšľa nad ľúbivými slovami politikov, ktoré odzneli aj na sneme PS

„Politika si osvojila zvláštny slovník výrazov, ktoré znejú mravne, naliehavo a príťažlivo, no práve preto často unikajú presnému významu. Sú to slová, ktoré nevysvetľujú skutočnosť, ale skôr ju zahmlievajú tým, že v poslucháčovi vyvolávajú žiaduci pocit. K takýmto slovám patrí ‚dostatok/nedostatok/nadmernosť‘, ‚kríza‘, ‚núdza‘, či ‚pomoc‘,“ uviedol Kazda na sociálnej sieti.

„Poďme k slovu „pomoc”, či „pomáhať”. V politike je rozšírené u strán naprieč celým politickým spektrom a čím je ten-ktorý politik menej odolný voči lákadlu vysvetľovať veci populárne na úkor poctivosti, tým častejšie ho používa. V tomto prípade zaznelo v spojení „pomoci najohrozenejším” a „pomoci samosprávam“, napísal.

Podľa Kazdu síce slová „pomáhame ľuďom“ znejú takmer neodolateľne ako nezištné gesto, ale „pomoc je vždy aj istá forma vzťahu, výmeny, neviditeľného obehu záväzkov, očakávaní a významov. Platí to aj v politike. Tam sa za vznešenými slovami často skrýva celkom konkrétna transakcia: hlasy voličov, priazeň, moc. A ona ‚pomoc‘ v politike ani nepochádza z aktív politika, ale z peňazí daňovníkov. Samozrejme, že mnohí politici sa tomu pravdivému, ale drsnému pomenovaniu bránia, pretože slovo ‚výmena‘ alebo dokonca ‚kšeft‘ postráda morálnu noblesu. Lenže práve preto sa treba nenechať uniesť tým slovom“.

Podobne rozobral aj slovo ‚núdza‘, ktoré zaznelo vo výroku ‚odstránime byrokraciu vďaka mimoriadnemu inštitútu bytovej núdze‘.

„To, že na Slovensku — alebo presnejšie v niektorých mestách — stojí byt viac priemerných platov, než v okolitých krajinách, totiž ešte samo osebe neznamená, že spoločnosť čelí akejsi kolektívnej bytovej núdzi v doslovnom zmysle slova. Neznamená automaticky ani to, že byty nejestvujú, ani to, že človek nemá kde bývať. Znamená predovšetkým to, že medzi možnosťami ľudí a cenami na trhu vzniklo napätie. A napätie ešte nie je núdza; už vôbec nie v tom zmysle, ktorý by ospravedlňoval výnimočné politické nástroje. Aj tu sa ukazuje, akú moc má slovo, ak je použité nie na pomenovanie skutočnosti, ale na jej interpretovanie vopred určeným spôsobom. Keď sa z ceny stane „núdza“, z občana sa nenápadne stáva bytosť, ktorá už nie je schopná niesť dôsledky reality ako slobodný človek, ale potrebuje, aby ju niekto viedol, chránil a organizoval jej životné možnosti. Takýto jazyk potom nevytvára iba opis problému; vytvára aj psychológiu závislosti. Nahovára človeku, že situácia je natoľko výnimočná, natoľko zlá a natoľko nad jeho sily, že bez politickej moci si s ňou nevie poradiť. Pritom to cenové napätie môže byť naopak aj užitočné. Cena je aj informácia. Je to signál, na ktorý ľudia reagujú rozlične: zlepšujú sa, aby si našli lepšie platenú prácu, menia svoje očakávania, volia nájom namiesto vlastníctva, odchádzajú inam, alebo sa pokúšajú vytvoriť si bývanie vlastným úsilím. Práve v tom spočíva dospelosť slobodného života: v schopnosti hľadať cesty, nie v očakávaní, že politik každé napätie preloží do jazyka záchrancu,“ uviedol Kazda.

„Nejde, samozrejme, iba o tento prípad jedného prejavu. Lebo slová ako ‚pomoc‘, ‚núdza‘, či ‚nadmerný‘ dnes s oveľa väčšou samozrejmosťou používajú aj tí, ktorí sú pri moci a radi sa označujú za ochrancov ľudu. Vedia, že takýto jazyk pôsobí upokojujúco na jedných a mobilizačne na druhých. Ich ponuka, na rozdiel od strán štandardného spektra, spočíva už len v slovnej manipulácii pre udržanie moci. O to väčšia je zodpovednosť občana nenechať sa omámiť ľúbivými slovami, nech už prichádzajú odkiaľkoľvek,“ uzatvára Kazda.