Rodičia hľadajú individuálny prístup, pre deti volia malé školy. Tie však narážajú na svoje možnosti

V jednej triede sedí dvadsaťpäť detí. Učiteľ sa snaží udržať tempo, vysvetľuje novú látku a pritom zachytáva zdvihnuté ruky aj vyrušovanie. Na individuálny prístup zostáva len minimum času. V obci o pár kilometrov ďalej sedí v triede dvanásť žiakov. Učiteľka medzi nimi prechádza, pri každom sa môže na chvíľu zastaviť, vysvetliť, zopakovať. Aj tu sú deti, ktoré potrebujú viac podpory, no v menšom kolektíve je na ne viac priestoru.

Ktorú školu si rodič dieťaťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ŠVVP) vyberie? Od malých škôl často očakávajú pokojnejšie prostredie a individuálnejší prístup. Podľa učiteľov však ani triedy s nižším počtom detí samy osebe nestačia.

Čím menšia škola, tým individuálnejší prístup

Každé dieťa má pritom svoju spádovú školu, ktorá ho musí prijať, no iné školy si ho môžu vybrať podľa svojich kapacít a možností. „Z okolitých obcí máme aj deti so ŠVVP, ale aj deti, ktorým vyhovuje menší kolektív, škola rodinného charakteru,“ opisuje učiteľka z malej základnej školy v prievidzskom okrese.

Ročníky prvého stupňa sú tu spojené do dvoch tried, z ktorých jedna má 12 žiakov a druhá trieda dokonca len sedem. „Deti sa tu navzájom poznajú, spájame sa hlavne na výchovných predmetoch,“ pokračuje učiteľka. V článku si neželala byť menovaná, aby predišla prípadným negatívnym dôsledkom pre školu. Téma inklúzie v menších školách je citlivá aj pre samotných riaditeľov a učiteľov.

Viaceré oslovené školy sa k nej nechceli vyjadrovať. Z vyjadrení odborníkov však vyplýva, že nižší počet žiakov automaticky neznamená jednoduchšie podmienky. Učiteľ v takej triede často balansuje medzi individuálnym prístupom a potrebou udržať tempo celej skupiny.

Záujem o menšie základné školy nie je náhodný, súhlasí podpredsedníčka Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku Ingrid Gamčíková. Rodičia v nich často hľadajú to, čo je vo veľkých školách problémom zabezpečiť.

„Nemáme urobenú analýzu, ale rodičia podľa nášho názoru preferujú menšie školy, aby pre svoje dieťa zabezpečili bezpečnejšie prostredie, individuálnejší prístup, pokoj, flexibilnejšie vyučovanie, jednoduchšie prijatie žiaka do kolektívu,“ vysvetľuje Gamčíková.

Bez odborníkov to nejde

Každodenná realita však v týchto školách vyzerá trochu inak, zdôrazňuje naša respondentka z Hornej Nitry. V triedach s menším počtom žiakov sa síce učitelia vedia viac venovať jednotlivcom, no zároveň suplujú úlohy, na ktoré vo väčších školách existujú špecialisti.

„Nemáme špeciálnych pedagógov a učiteľ musí svoje sily rozložiť tak, aby nezanedbával deti bez špeciálnych potrieb. Mali sme k tomu aj školenie. Videá boli veľmi pekne spracované, ale v praxi by to bolo tak, že by učiteľ potreboval 24 hodín na kvalitnú prípravu a musel by sa venovať len práci,“ opisuje učiteľka. V ich škole tvoria deti so ŠVVP približne 13 percent žiakov. Pomáhajú im dvaja pedagogickí asistenti, aj pri nich však každoročne čakajú, či ich financovanie štát schváli.

Podobnú skúsenosť opisuje aj riaditeľka málotriednej školy z okresu Žiar nad Hronom, ktorá má za sebou 16 rokov praxe. „Párkrát som sa stretla s týmto trendom. Rodičia majú pocit, že malé školy sú pre ich deti vhodnejšie, často im to odporúčajú aj pedagogicko-psychologické poradne. Niekedy dokonca očakávajú, že ich dieťa dostane prednosť,“ hovorí. Zároveň však dodáva, že nejde o masový jav. V jej škole sa učí spolu 18 žiakov v štyroch ročníkoch, pričom len jedna žiačka má diagnostikované ŠVVP.

„Inklúzia je podľa mňa super vec, ale nie za každú cenu. Treba zvážiť možnosti školy, aby sa nezanedbávali ostatní žiaci,“ vysvetľuje. Upozorňuje najmä na situácie, keď škole chýba podpora odborníkov. Spomína aj konkrétny prípad z praxe, keď rodičia chceli zapísať dieťa s výraznými ťažkosťami. „Rodičia zatajili, že dieťa už bolo vyšetrené špeciálnym psychológom a potrebuje veľmi špecifický prístup. Očakávali, že sa problémy pri zápise neodhalia,“ opisuje. Po konzultáciách s odborníkmi sa rozhodla dieťa neprijať. „Netrúfala som si mať ho v triede so štyrmi ročníkmi. Myslím si, že by tým trpelo aj ono, aj ostatné deti,“ konštatuje hlava školy.

Rozhodnutie podľa nej nebolo jednoduché. „Vyslúžila som si za to aj kritiku, ale stojím si za tým. Verím, že to bolo najlepšie riešenie pre všetkých, najmä pre samotné dieťa,“ dodáva. Pri bežných špeciálnych potrebách však podľa nej malé školy dokážu fungovať dobre. „Ostatní žiaci často ani nevnímajú, že má niekto ŠVVP. Berú to prirodzene, keďže vidia, že každý má svoje tempo učenia,“ hovorí riaditeľka.

Čo inklúzia znamená pre učiteľov?

To, čo rodičia vnímajú ako výhodu, však teda v praxi znamená výrazne vyššie nároky na učiteľov. V triede, kde sa stretávajú deti s rôznymi potrebami, sa vyučovanie mení na neustále prispôsobovanie. Učiteľ sa musí pripravovať na každú hodinu diferencovane, podľa potrieb jednotlivých žiakov, vysvetľuje Gamčíková. To zahŕňa nielen úpravu obsahu učiva, ale aj prípravu pomôcok či spôsobu výučby.

Ďalej zdôrazňuje, že okrem samotného vzdelávania rieši pedagóg aj situácie, ktoré s učením priamo nesúvisia, ako sú problémy s pozornosťou, impulzívne správanie či individuálne ťažkosti jednotlivých detí.

V jednej triede tak paralelne prebieha viacero „úrovní“ vyučovania. „Ak je v triede zároveň aj vysoký počet všetkých žiakov, môže to byť nad reálne možnosti učiteľa,“ konštatuje s tým, že sa k tomu pridávajú aj individuálne vzdelávacie plány, hodnotenia či komunikácia s rodičmi.

„Niekedy môže potreba jednotlivca negatívne vplývať na vzdelávanie ostatných žiakov,“ hovorí Gamčíková. Učitelia to opisujú ešte priamočiarejšie. Jedna pedagogička prirovnáva inklúziu k plaveckému výcviku: v skupine je niekoľko výborných plavcov, priemerní aj jeden neplavec, ktorý by sa bez pomoci utopil. „Komu pomáhame? Neplavcovi — a možno zanedbáme budúceho reprezentanta,“ hovorí učiteľka pôsobiaca v okrese Prievidza.

Podľa pedagóga a psychológa Viktora Križa z Inklucentra je však takýto pohľad príliš zjednodušený. „Skutočné inkluzívne vzdelávanie nebude naplnené vtedy, keď budú všetky deti so špeciálnymi potrebami v bežných školách, ale keď bude školské prostredie natoľko podnetné, podporné, že bude zažívať podporu a spokojnosť každé dieťa, učiteľ a rodič,“ vysvetľuje.

„Určite je potrebné, aby škola vzdelávala predovšetkým deti, ktoré do nej spádovo patria, aby sa nestalo, že v jednej škole je veľa detí s ťažkosťami a bariérami,“ hovorí Križo a zároveň zdôrazňuje, že inklúzia nie je o limitoch, ale hlavne o prístupe, i keď aj tie existujú. „Limity sú tu, ale nie v tom, koľko detí má nejaké ŠVVP, ale či škola dokáže pracovať s potrebami detí, či sú učitelia vyhorení alebo sa cítia podporení, či je vedenie školy efektívne, nedirektívne,“ dodáva.

Nenahraditeľná úloha špeciálnych škôl

Napriek tomu, že menšie základné školy dokážu ponúknuť individuálnejší prístup, odborníci sa zhodujú, že nemôžu nahradiť špeciálne školy. Podľa Gamčíkovej nedisponujú zamestnancami s potrebnou odbornosťou a špecializáciou. „Pre žiakov, ktorí potrebujú výraznú podporu vzhľadom na ich závažné zdravotné znevýhodnenie, je špeciálna škola lepšou voľbou,“ vysvetľuje.

Ak dieťa potrebuje odbornú podporu, napríklad školského psychológa, špeciálneho pedagóga alebo špecifické vzdelávacie programy, rodičia podľa Gamčíkovej častejšie volia väčšie školy, ktoré majú širšie personálne aj materiálne zázemie.

Podobne to vidí aj ministerstvo školstva, ktoré zdôrazňuje, že špeciálne školy majú v systéme svoje stabilné miesto. Sú určené najmä pre deti s vážnejšími formami zdravotného znevýhodnenia a ponúkajú im nielen prispôsobené vzdelávanie, ale aj špecializované programy.

Okrem toho od januára 2026 štát zmenil spôsob financovania podpory pre deti so špeciálnymi potrebami. Podporné opatrenia ako napríklad asistenti, odborníci či úpravy prostredia majú byť po novom súčasťou systému, nie závislé od dočasných projektov.

Pomôcť majú aj takzvané školské klastre, teda zdieľanie odborníkov medzi viacerými školami. V praxi by to malo znamenať, že aj menšie školy sa dostanú k špeciálnym pedagógom či psychológom, aj keď si ich nemôžu dovoliť samy.