Čo sa stalo s miliónom eur, ktoré vyzbierali slovenskí darcovia pre Ukrajinu?

V rozhovore hovorí:

• čo nakúpili za milión zo zbierky,
• ako vyzerá cesta na front,
• aké zvuky vydávajú drony,
• prečo kuchári varia o druhej v noci,
• aké predpovede sledujú Ukrajinci,
• ako zima vplýva na zdravie ľudí,
• a či sa z frontu vracajú tí istí ľudia.

V priebehu necelých dvoch týždňov sa cez iniciatívu Teplo pre Ukrajinu podarilo na Slovensku vyzbierať viac ako jeden milión eur. O čom to podľa vás svedčí?

O tom, že dobrý človek ešte nevyhynul. Napriek tomu, že slovenská spoločnosť je rozdelená v tom, čo podporovať a nepodporovať, veľa ľudí zareagovalo na to, že videlo reálnu potrebu. Pre nás je to dôkaz, že ak ľudia – odhliadnuc od toho, aké sú ich politické názory, vidia iných ľudí v núdzi, tak na to pozitívne zareagujú. Stále sú citliví na to, aby ľudia netrpeli.

Musím však povedať, že pri každej humanitárnej pomoci je ochota ľudí zapojiť sa na začiatku obrovská, no neskôr opadne. Počet individuálnych darcov začne veľmi rýchlo klesať. Túto krivku nasleduje potom druhá, keď sa zobudia firemní donori, ktorí pomáhajú oveľa dlhšie. Potom sú ešte inštitúcie, ktoré poskytujú väčšie granty, a štátne inštitúcie, ktoré prichádzajú oveľa neskôr, ale oveľa dlhšie podporujú.

V prípade vojny na Ukrajine môžeme ako humanitárne organizácie povedať, že všetkým už došla para. Vidíme, že zdroje išli smerom dolu. Veľkí donori už majú iné témy, individuálni darcovia sú vyčerpaní. Ako organizácia stále robíme s ľuďmi, no zdroje už nie sú. Zdalo sa, že už ani spoločnosť na to nie je citlivá, ale táto zima ukázala, že ochota pomáhať predsa len v ľuďoch zostala.

V posledných týždňoch sa na Slovensku distribuovali energošeky, pričom mnoho ľudí sa vyjadrilo, že túto pomoc nepotrebujú a peniaze darujú Ukrajine. Prispelo k úspechu zbierky podľa vás aj nastavenie energopomoci u nás?

Neviem, či energošeky zamiešali karty, ale všimli sme si, že niektorí ľudia k daru napísali, že darovali sumu, ktorú dostali, pretože si myslia, že im ju až tak netreba. Je to prirodzená reakcia, ak majú zdroje, ktoré neočakávali, a sú ochotní ich darovať.

Koľko ste z miliónovej zbierky nateraz vyčerpali a čo ste nakúpili?

Do prípravy sa zapojilo 11 neziskových organizácií, z ktorých tri väčšie a jedna menšia pôsobia aj priamo na Ukrajine, kde majú svoje kontakty, rozbehnuté projekty a skúsenosti z minulosti: Človek v ohrození, Integra a Adra. My sme išli do projektu s tým, že sme poskytli skúsenosť s logistikou a implementáciou pomoci. Už v minulosti sme riešili generátory v regiónoch, ktoré boli vybraté pre tento projekt, a máme tam aj svojich partnerov. Teritoriálne sme sa dohodli, že ten, kto je najsilnejší v danom regióne, rieši implementáciu pomoci.

Ako Adra sme dopravili a odovzdali generátory v Černihive a do Kyjeva a pripravuje sa pomoc do Odesy. Človek v ohrození a Integra riešili mesto Sumy a Sumskú oblasť, Záporožie a Dnipro. Takto sme si to rozdelili. V hrubých číslach chceme do každého regiónu investovať generátory v hodnote asi 120-tisíc eur. Požiadavky regiónov sú rôzne. Koordinujú sa priamo so samosprávou. Oni zadefinujú, aké generátory potrebujú, a podľa ich potrieb sa ich snažíme zohnať, kúpiť a odovzdať. Niekde je to menej väčších generátorov, niekde viac menších. Za Adra Slovensko sme obstarali generátory a tiež stanice Ecoflow do Černihiva.

V prípade prvej dodávky sme investovali 130-tisíc eur a na nákup generátorov do Kyjeva cca 160-tisíc eur. Súčasťou rozpočtu sú aj náklady na dopravu. Snažíme sa, aby hodnota pomoci bola porovnateľná pre jednotlivé regióny.

Bolo náročné nakupovať generátory cez zimu?

Áno, je to problém. Spočiatku bola snaha, aby sme zohnali generátory na Ukrajine, čo sa našim partnerom aj podarilo. Adra nakupovala generátory mimo Ukrajiny, pretože tam sa stali úzkoprofilovým tovarom. V zimnom období je to s generátormi zložité. Vozili sme ich preto už v jeseni. Vďaka tomu máme vybudované kontakty s dodávateľmi, čo sa ukázalo ako veľká výhoda. Ak si bežne chcete objednať generátor, tak vám povedia, že vám pošlú do mesiaca cenovú ponuku. Potom sa debatuje o tom, kde sa v Európe či Ázii nachádzajú, kto ich kedy dovezie. Uvediem príklad, keď sme pred dvomi rokmi obstarávali generátory pre nemocnice. Celý proces trval štyri mesiace. V tomto prípade to však bolo veľmi rýchle a logisticky náročné. V piatok sa urobila zbierka, cez víkend tam už bola vysoká suma peňazí. Sľúbili sme, že ich do týždňa obstaráme, privezieme na Slovensko, nabalíme, vybavíme colné papiere a odvezieme. Už o týždeň v pondelok sme ich vykladali v Černihive.

Na sociálnych sieťach sa už objavili hoaxy o tom, že generátory zo zbierky končia na bazároch alebo čiernom trhu. Ako je garantované, že sa pomoc dostane tam, kde je najviac potrebná?

Ak nás niečo odrádza od pomoci, tak sú to ľudia, ktorí si dajú námahu a šíria takéto nepodložené veci. Neviem, či si týmto spôsobom chlácholia svedomie, že oni sami nepomohli. Je to veľmi nepríjemná vec. Pri tejto kampani sme sa stali obeťou aj cielenej antikampane. Ako Slovák som však hrdý na to, koľko ľudí – pretože ide o jednotlivcov – sa zapojilo a tým nám vyjadrilo dôveru. Na druhej strane sa ako Slovák veľmi hanbím za to, že sú tu ľudia, ktorí namiesto toho, aby pomohli, dokážu hejtovať pomoc niekoho iného. Som presvedčený, že každý človek má v sebe túžbu pomáhať a každý rozumný človek má právo sa rozhodnúť sám, a povedať, či chce pomáhať deťom v domove na Slovensku, alebo ľuďom na Ukrajine, či v Afrike.

Ako teda postupujete?

Humanitárne organizácie si ctia princípy humanitárnej pomoci. Základom je, že urobíme prieskum potrieb, odpovedáme na ne, potom pomoc poskytneme, sme pri jej odovzdaní, aby bola adresná a všetko zdokumentujeme. Potom sa robí monitoring a evaluácia s odstupom času, kde sa overuje, či bola pomoc efektívna. Tieto princípy rešpektujeme. Aby sme predišli tomu, že sa pomoc niekam odvezie a nik nebude vedieť, kde skončila, spolupracujeme s overenými partnermi a máme s nimi zmluvy o spolupráci.

S prvou zásielkou sme išli celý tím v sprievodnom vozidle. Boli sme na colnici, keď kamión prechádzal. Pomáhali sme pri vykladaní, asistovali sme pri distribúcii. Navštívili sme miestnu samosprávu, kde sme oficiálne zdokumentovali odovzdanie darovacími zmluvami a preberacími protokolmi na každý jeden generátor. Od samospráv sme dostali zoznam inštitúcií, kde tie generátory potrebujú. Tie menšie sme naložili do nášho auta, rozviezli a osobne odovzdali do školy, škôlky, nemocnice. Rovnako sme boli pri odovzdaní veľkých generátorov. Tie, ktoré sme nestihli my, odovzdali naši kolegovia, ktorí sú priamo v teréne a poslali nám kompletnú dokumentáciu. Humanitárnu pomoc sprevádzame od nákupu až do odovzdania a účelnosť vyhodnocujeme. Toto je spôsob, ako napĺňame poslanie. Aby aj ľudia, ktorí sa vyzbierali, mali spätnú väzbu, že sa vec podarila. Preto sme sa to snažili spraviť v krátkom čase, aby nezabudli, na čo prispeli, ale najmä preto, že situácia je na Ukrajine katastrofálna a potreba akútna.

Ako vyzerá cesta generátorov od výrobcu k ľuďom?

Generátory si necháme najskôr z fabriky doviezť do našich skladov. Máme dohodu s výrobcom, že skôr ako od nás odídu, boli odskúšané, je v nich olej, chladiaca kvapalina atď., aby boli pripravené tak, že ich stačí na mieste natankovať, pripojiť batériu a stroj funguje. Palivo sa potom musí odčerpať, aby sme necestovali s plnými nádržami. Sú to veľké stroje, niektoré vážia 800 kilogramov, niektoré tonu až tri a pol tony. Zásielku potom musíme colne odbaviť. Dokumentácia je viazaná na partnera. V tomto prípade sú ním mestské rady, ktoré sú prijímateľom pomoci, a zodpovedajú za to, komu sa pomoc odovzdá.

Nemáte problém zohnať šoférov, ktorí sa neboja cestovať do krajiny, kde je vojna?

V minulosti sme to dosť riešili. Mnoho dopravcov nechce jazdiť na Ukrajinu kvôli bezpečnosti a veľkým zdržaniam na hraniciach. Väčšinou využívame kamióny, ktoré bežne jazdia na týchto trasách, a majú miestnych šoférov. Majú ukrajinské značky, čo je lepšie z hľadiska bezpečnosti. Sú to ľudia, ktorí sú ochotní ísť až do frontových oblastí bez toho, aby mali blok alebo obavy. Ísť s veľkým kamiónom je však vždy spojené s mierou rizika.

Ruská armáda vo veľkom útočí dronmi. Neboli ste cieľom s 34 generátormi?

Dodržiavame bezpečnostné pravidlá. Pred cestou by som sa takto s vami nerozprával. Nechceli by sme ohroziť náš tím ani ľudí, ktorí distribuujú pomoc. V prifrontových regiónoch je to citlivá záležitosť, kto, čo a kam vezie. Môže dôjsť aj k incidentom.

Bez toho, aby sme do budúcnosti ohrozili vašu bezpečnosť, čo všetko musíte zvážiť pri plánovaní cesty?

Sledujeme bezpečnosť trasy. Zvažujeme logistické parametre, vzdialenosť, harmonogram – kedy je kamión schopný doraziť do cieľa, kedy my. Je dôležité nájsť logistický sklad, kde vieme vyložiť pomoc, aby bola pod strechou neviditeľná pre kamery z dronov. V niektorých mestách je každý pohyb čohokoľvek sledovaný. V minulosti sa nám stalo, že nám v sklade povedali, že si pomoc na ďalší deň musíme odviezť, pretože veľké stroje sú bezpečnostné riziko pre majiteľov skladu. Toto sú veci, ktoré musíme zvažovať, aby sme nikoho neohrozili.

Hranice ste prekročili vo Vyšnom Nemeckom. Cítili ste s približujúcim sa frontom „intenzívnejší pocit“ vojny? Ako na vás vplýval prejazd krajinou?

Určite áno. Pred tromi rokmi bolo omnoho viac check-pointov, kontrolných stanovíšť, kde sme museli zastavovať. Dnes ich je menej. Čím viac sa blížite k frontovej línii, tým sú ostrejšie. Kontrolujú doklady, náklad, pýtajú sa. Je to pochopiteľné. Z hľadiska bezpečnosti ľudí, ktorí idú s nami, musíme zvažovať, kadiaľ ísť či nejsť. Je dôležité, že máme kontakty s lokálnymi partnermi, ktorí nám vedia povedať, či môžeme v danej chvíli prísť, alebo to bude vhodnejšie na ďalší deň.

Na Ukrajine používajú množstvo mobilných aplikácií, v ktorých dostávajú informácie o tom, či sa očakáva prílet rakety alebo dronov. Podľa toho reagujú a idú do krytu. Navykli si žiť v riziku neustálych útokov, čo je smutné. Ja sám mám deti aj vnúčatá, pre mňa je najťažšie vidieť deti v škôlke, ktoré sa učia z učebníc, ako sa správať, keď nájdu mínu, výbušninu či počas poplachu. Ak by sa toto mala učiť moja vnučka v jasliach, tak by mi bolo naozaj zle.

Využívali ste aj antidronové tunely?

Sú určité oblasti, kde sú spravené ochranné siete, cez ktoré sa prechádza. Stretli sme sa s tým najmä pri check-pointoch, kde je to nebezpečné. Táto situácia s dronmi je novinka vo vedení vojny. Tak ako sa vyvíja spôsob útočenia dronmi, tak sa vyvíja spôsob, ako sa proti nim brániť. Pre mňa je najväčšie sklamanie z tejto vojny, že sa nerešpektujú medzinárodné konvencie o tom, že civilné obyvateľstvo, civilná infraštruktúra, nemocnice, školy nemôžu byť terčom útokov. Ako humanitárni pracovníci sa s tým musíme vysporiadať. Musíme riešiť to, že škôlky a nemocnice nie sú bezpečným miestom. Väčšina ľudí nemá možnosť využiť bezpečné prostredie.

Ak deti idú počas vyučovania pre poplach trikrát do krytu, tak tam už ostanú a učia sa celý deň v pivnici. Pivničných škôl a tried sme videli niekoľko, niektoré sme dokonca rekonštruovali. Pre mňa je to morálne dno, keď vidím, že sa deti učia v pivnici len preto, že dospelí čosi nezvládajú. Pýtam sa, čo im tie deti urobili, že musia mať takéto detstvo, že sedia namiesto tried v krytoch a pivniciach. Niektoré škôlky, kde sme vymieňali okná, nemajú žiaden kryt. Keď je poplach, musia ísť cez cestu do druhej škôlky, pretože tam kryt je. Majú to ako hru. Deti, oblečieme sa, ideme na prechádzku. Oblečú sa, chytia sa za ruky a idú sa schovať, lebo sa vonku strieľa. To sú veci, ktoré „nedávam“.

Ocitli ste sa v situácii, keď sa vedľa vás vyskytol dron a museli ste sa ukryť?

Zažili sme niekoľko takých situácií. Napríklad v Charkove sme vykladali generátory. Vedeli sme, že tam doletí raketa skôr, ako stihnú vyhlásiť poplach. Je to otázka sekúnd. Najskôr sme počuli explóziu, potom vyhlásili poplach a ľudia začali utekať do krytov. Je to nepríjemné. V Černihive sme veľakrát zažili, že pri ceste mestom nám nad hlavami prelietavali Šáhidy. Vrčí to ako malé lietadlo.

Mám aj iný zážitok. S kolegom sme sa stretli v Bratislave a letelo malé motorové lietadlo nad našimi hlavami. Zrazu sme obaja zmrzli a pozreli sa hore. Potom sme si uvedomili – veď sme doma a všetko je v poriadku. Už reagujete aj na zvuk malého motora. Iný príklad – mali sme vykládku pomoci a miestni nám volali, aby sme nechodili k nim do skladu, lebo tam práve lietajú drony. O dve hodiny volali, že môžeme prísť vykladať. Sú to ad hoc situácie.

Spomenuli ste škôlku bez okien. Ako to vyzerá v mestách, kde sa pohybujete? Tiež v nich „nie je“ vojna, ako to svojho času povedal o Kyjeve premiér SR?

Rekonštruovali sme škôlky v Černihive a v Sumskej oblasti. Vymieňali sme okná, lebo boli popraskané a vybité. Ak je výbuch väčší, vyrazí okná v celom paneláku. Ľudia to zatlčú OSB doskami, lebo ich nestíhajú vymeniť, nemajú na to peniaze. Takéto opravy sa robili, aby škôlky mohli začať znova fungovať. Je to reálne. Čo sa týka budov, v mestách je mnoho budov poškodených z útokov. Niekedy ich ľudia opravia, inokedy ich nechajú tak. Myslím si, že rekonštrukcia Ukrajiny a miest bude ešte veľká téma.

Ako ľudia reagujú, keď k nim prichádzajú kamióny s pomocou?

Veľmi pozitívne. Nestretli sme sa, a ani nie je dôvod stretnúť sa, s negatívnou reakciou. Ľudia si to veľmi cenia zvlášť v prifrontových oblastiach, lebo tam málokto meria cestu. V minulosti sme mali veľké projekty na rozvoz humanitárnych balíkov s hygienickými potrebami. Každý balík – pätnásť kíl potrieb – pre jednu rodinu. Na Ukrajinu sme odviezli 75-tisíc takýchto balíkov, čo je viac ako 50 kamiónov alebo nákladný vlak. Všetko to nabalili dobrovoľníci zo Slovenska, vďaka tomu, že sme mali donorov z rôznych krajín, ktorí zaplatili kamión a my sme ho mohli nabaliť a odviezť. Balíky sme odovzdávali ľuďom, ktorí to potrebovali najviac, podľa vopred pripravených zoznamov, po kontrole osobných dokladov a na podpis. S týmito balíkmi sme sa dostali až priamo do dedín pri frontovej línii, kde ostali už len starí ľudia. Niektoré rodiny si povedali, že odtiaľ neodídu. Majú tam svoju kravku, kozičku, sliepky. Žijú tam vo veľmi ťažkých podmienkach, izolovaní za obrannými líniami. V okolí dedín sú zamínované polia. Tam vidíme, ako tí ľudia žijú z ruky do úst. Sú veľmi limitovaní. Ide najmä o starých ľudí, ktorí tam chcú dožiť.

Minister zahraničných vecí Juraj Blanár v decembri uvoľnil pol milióna eur pre ukrajinské veľvyslanectvo, aby mohlo nakúpiť od slovenských dodávateľov 38 veľkých generátorov. Koordinovali ste nákup a dovoz generátorov s ministerstvom?

Pomoc poskytnutú ministerstvom sme my neriešili. Toto nesúvisí s občianskou iniciatívou Teplo pre Ukrajinu. Pomoc, ktorú sme riešili my, bola tesne koordinovaná s ukrajinskou ambasádou a jej iniciátorom bol veľvyslanec, ktorý nás pozval ako humanitárne organizácie do spoločného projektu. To, čo organizujeme my, je pomoc financovaná z verejnej zbierky od slovenských občanov.

Ruská armáda útočí na energetickú infraštruktúru Ukrajiny, ktorú sa následne snažia opraviť ukrajinskí energetici. Ktoré oblasti Ukrajiny sú z hľadiska dostupnosti elektrickej energie dnes na tom najhoršie?

Sú to prifrontové oblasti – Černihivský región na severe, Sumský región, kde sú útoky najprudšie, potom Záporožie, Dnipro, Charkov, Odesa, a, samozrejme, Kyjev s najväčším počtom obyvateľov. Je tam obrovský pohyb ľudí z mesta a do mesta. Ukázalo sa, že útoky na energetické distribučné siete majú najhorší dosah na ľudí, ktorí žijú v meste. Ľudia na dedine si zakúria v piecke, ale keď v paneláku nie je elektrina, to je katastrofa. Kyjev sa stal veľmi zraniteľným práve pre systematické ničenie infraštruktúry.

Aké možnosti používať elektrinu majú dnes Ukrajinci?

Ukazovali nám mobilnú aplikáciu s predpoveďou nie počasia, ale elektriny. Majú v nej zobrazené, že napríklad štyri až päť hodín bude elektrina – to je označené zelenou, žltou farbou je „možná“ elektrina a červenou sú časy, keď elektrina nebude. Ľudia sa na to vopred pripravujú. Navštívili sme niektoré dobrovoľníčky a mladých aj starých ľudí v domoch. Jedna pani, ktorá pracuje v škôlke a má na starosti práčovňu, nám vravela, že ak je elektrina o druhej v noci, tak ide o druhej v noci do práce, aby mohla oprať, pretože ráno by to už nebolo možné. Rovnako tak kuchári, aby mohli navariť deťom. Na takýto režim fungovania si zvykli, a to je celé zle.

Ako si teda varia jedlo, perú alebo nabíjajú telefóny – bežné veci, nad ktorými zvyčajne ani neuvažujeme?

Bežné domácnosti takisto sledujú čas. Pokiaľ majú plynový sporák, tak vyhrali. Ak majú elektrický, tak nenavaria. Zápasia aj s tým, že sa chladnička počas dňa trikrát zamrazí a rozmrazí, to je nešťastie pre uchovávanie potravín. Teraz v zime je možné využiť aspoň balkón. S tým úzko súvisí kúrenie. Ak majú v bytovke plynový kotol, no nemá elektrinu, tak nefunguje. To bol dôvod, prečo sme viezli do niektorých oblastí aj menšie generátory, ktoré zabezpečia elektrinu pre plynový kotol a kotolňu. Boli sme v bytoch, kde mali 15 stupňov Celzia. Boli sme sa pozrieť aj v rodinných domoch, kde im „potrhalo vodovod“. Keď to všetko rozmrzne, tak im bude všade striekať voda. Teploty boli naozaj nízke, jedno ráno namerali mínus 26 stupňov Celzia. Keď majú ľudia vnútri 15 stupňov, tak sú radi. V celom Černihive odpojili teplú vodu, pretože si povedali, že budú radšej kúriť, ako zohrievať vodu. Teplá voda, žiaľ, nie je a musia si poradiť.

Videla som video z Ukrajiny, kde si domáci v rámci bytu postavili stan a v ňom spali, aby lepšie izolovali teplo. Ako inak ešte Ukrajinci improvizujú?

Videli sme, ako chodia doma naobliekaní. Deti sedia v byte v čiapke a píšu si tak domáce úlohy. Ak majú rodinu na dedine alebo v dome, kde je lepšie kúrenie, tak idú tam, aby prečkali toto obdobie. Snažia sa pomáhať si navzájom. Nie je to jednoduché, ale sú veľmi kreatívni. Všetko sústredia v jednej miestnosti a tie zvyšné sú nevykúrené.

Cez zimu je oveľa viac atakovaná aj naša imunita, ľahšie prechladneme. Ako je na tom z toho pohľadu chorobnosť Ukrajincov?

V nemocnici, kde sme odovzdávali generátory, nám riaditeľ povedal, že odkedy prišla silná zima, tak počet hospitalizovaných pacientov prudko narástol, najmä starých ľudí. Nezvládajú to. Pokiaľ sa rodina o nich nepostará, nevezme ich k sebe alebo im nekúria, tak ich imunita „ide dole“. Nemocnica je plná starých ľudí, ktorí sa dostali do krízy kvôli kombinácii zdravotného stavu, nízkej teploty, diskomfortu v bývaní, čo spúšťa kombinácie rôznych chorôb a depresií.

Na Ukrajinu chodíte pomerne často. Vnímate, že ľudia po štyroch rokoch veľkoformátovej vojny klesajú na duchu?

Väčšina humanitárnych organizácií, ktoré tam systematicky pôsobia, postupne začala riešiť psychosociálnu pomoc. Psychika ľudí ide s pokračujúcim konfliktom „dolu“. Ľudia sú pod permanentným stresom. To, čo ich ubíja, sú správy o tom, že susede zahynul syn či dcéra, alebo že niekomu zvalilo dom. Tých príbehov je veľmi veľa a pôsobí to na nich depresívne. To je prvý problém. Druhým je dlhodobé rozdelenie rodín. K nám prišli väčšinou ženy s deťmi, muži zostali na Ukrajine. Separácia rodín ich vedie do depresie. Ženy, ktoré majú mužov na fronte, prežívajú neustály stres, čo sa stane, či sa vrátia. Toto sa prejavuje na psychike. Ďalší dôsledok sa ukazuje v rodinách, ktoré boli odlúčené a spoja sa. Ten, kto prežil front, vráti sa ako celkom iný človek. Sú v ťažkých depresiách, rodina to nevie akceptovať. Sú to veľmi ťažké prípady skôr pre odborníkov. Psychológovia a psychiatri majú plné ruky práce. Myslím si, že to bude ďalší dosah, ktorý sa povlečie celou generáciou, ktorú zasiahla vojna.

Čo vás motivuje robiť humanitárnu činnosť?

Dáva mi to ešte stále zmysel. Niekedy sú to maličkosti, keď vám niekto povie, že ste mu urobili dobrý deň, pretože u nich už nik dlho nebol, kto by im pomohol. Človek to musí mať ako poslanie.

Pre tých, ktorí to nevedia – ako funguje generátor? Zrejme ho nestačí len položiť niekam na miesto…

Generátory sú motorové stroje, ktoré vyrábajú elektrinu. Niektoré malé sú na benzín a veľké ako kosačka. Naštartujete ich a dokážete si do nich zapojiť pár spotrebičov v domácnosti. My sa teraz špecializujeme na väčšie generátory, treba ich viac. Tieto vážia stovky kilogramov a dokážu zabezpečiť elektrinu pre celú škôlku, školu, nemocnicu. Musia sa pripojiť do rozvodnej siete danej inštitúcie. Keď stroj zaregistruje výpadok elektriny, automaticky sa naštartuje a zhruba po minúte začne dodávať elektrinu. V nemocniciach to funguje tak, že sa snažia zapojiť operačné sály, jednotky intenzívnej starostlivosti, aby v nich nedochádzalo k výpadkom. Doniesli sme teraz pre nemocnicu aj batériové stanice Ecoflow, čo sú záložné zdroje. V černihivskej nemocnici sme jeden inštalovali na operačnej sále a jeden na kardiológii, kde sú ľudia na prístrojoch a nemalo by tam dôjsť k žiadnemu výpadku, aby ich to neohrozilo na životoch. Fungujú tak, že všetky lekárske prístroje sú napojené cez záložný zdroj s batériami. Pri výpadku elektriky prístroje automaticky pokračujú bez prerušenia, lebo sú napájané z batérií. Ak v sieti je elektrika, batérie sa dobíjajú. Sú veľmi dôležité, lebo ide o záchranu života pacientov.

A čo palivo?

Malé generátory fungujú väčšinou na benzín. Veľké s dieselovým motorom ako na nákladiaku na naftu. Čo sa týka paliva, na Ukrajine je v súčasnosti stabilizovaný stav. Máme dohodu s každou inštitúciou, kam generátor dodáme, že sú zodpovedné za to, aby si pripravili miesto, kde ho postavia a spojazdnili ho. Ak potrebujú asistenciu, vieme im poradiť. Palivo riešia vo vlastnej réžii.