Letuška Emirates Zuzana opísala, čo všetko vás čaká na pohovore a koľko naozaj zarobíte

V rozhovore s letuškou žijúcou v Dubaji sa dozviete:

• ako sa dostala do posádky leteckého dopravcu Emirates
• či musela dodržiavať prísny dress code a ako prebiehala jeho kontrola
• čo pre letušky znamená odslúžiť 16 hodinový let a ako medzi sebou komunikujú bez slov
• čo je na tejto práci fyzicky a psychicky najnáročnejšie a prečo je to osamelá skúsenosť
• koľko zarába letuška v Emirátoch a koľko kôl má pohovor
• ako sa dá žiť s neustálym jetlagom
• aké najťažšie situácie zažila počas letu a aký cestujúci je pre posádku najhorší
• čo nasledovalo po smrti pasažiera na palube
• prečo si letušky dávajú do hotelového trezora topánku
• ako sa jej žilo v Dubaji

Čo vás priviedlo k rozhodnutiu stať sa letuškou? A ako ste sa dostali k lietaniu pre veľkú spoločnosť Emirates?

Už od mala som túžila cestovať, veľmi ma bavilo sledovať zahraničné seriály a zisťovať ako ľudia vo svete žijú, ako to v zahraničí vyzerá. Keď som na oblohe videla lietadlá, ako letia krížom krážom, premýšľala som odkiaľ a kam asi letia.

Študovala som prekladateľstvo, respektíve tlmočníctvo angličtiny a nemčiny no a pamätám si, že na jednej menej záživnej hodine som spolužiačke povedala, že budem letuška. V poslednom ročníku som išla na pohovor do českej leteckej spoločnosti Travel Service, pre ktorú som lietala nasledujúce štyri roky.

Emirates však bola tajný sen, keďže lietajú naozaj do celého sveta a po tých štyroch rokoch som mala pocit, že sa v Česku nehýbem. Aj keď je to v podstate rovnaká práca, predsa len, lietanie pre veľkého prepravcu má trošku iný rozmer. Konkurencia však bola silná, tak som skúšala a na tretí raz sa mi to konečne podarilo.

Samotný pohovor je náročný, má sedem kôl – na prvom donesiete životopis s fotkou, no hneď na ten je zadanie prísť reprezentatívne oblečená, s vypnutými vlasmi. Podľa neho rozhodnú, či postupujete do druhého kola. Súčasťou kôl sú napríklad ,role plays' – scénky, pri ktorých musíte zvládnuť situáciu s pasažierom. Ja som musela riešiť cestujúceho, ktorý kopal do sedadla pred sebou, alebo že sa minulo konkrétne víno, ktoré si pasažier objednal.

V prvom prípade som cestujúceho usmernila, aby so správaním prestal – no bola som pripravená ich aj presadiť (smiech). V druhom som išla do inej triedy vypýtať potrebnú značku vína. Ďalej je na pohovore test z angličtiny, potom psychotesty a pohovor jeden na jedného. Následne sa už len čaká, či vám zavolajú, že ste prijatá. Tento krok je známy ako ,golden call' (pretože je ojedinelý, pozn. red.).

Avšak v rámci výberu do posádky sú aj ďalšie pravidlá, napríklad musíte dosiahnuť 212 cm – aby ste vedeli zavrieť skrinky s batožinou. Minimálne výška je tak od 160 cm. Nesmiete mať ani tetovanie na viditeľnom mieste, limituje sa tiež vek, v 50 vám už nepredĺžia zmluvu. Psychotesty boli zaujímavé najmä preto, že na ich základe nám potom dávali služby so zamestnancami, s ktorými sme boli charakterovo podobní a sedeli sme si.

Pamätáte si moment, keď ste si prvýkrát obliekli uniformu Emirates? Čo to pre vás znamenalo? Aký plat ste počas práce pre spoločnosť mali?

Určite, bolo to veľmi vzrušujúce, najmä typický červený klobúčik so závojom. Bol to splnený sen! Čo sa platu týka, mali sme základ plus nalietané hodiny. Ten bol asi tisíc eur, po prirátaní hodín a diét za pobyt som zarobila 2 až 3-tisíc eur. V Emirátoch neplatíte daň z príjmu, teda sme dostali celú sumu.

Čím sa realita práce pre Emirates najviac líši od predstáv, ktoré majú ľudia zvonka – aké pravidlá a dress code ste museli dodržiavať?

Práca letušky nie je len o červenom rúži, ktorý naozaj musíme mať – je súčasťou dress code. Vždy musíme byť dokonale upravené, istú dobu sa na briefingu pred letom, kde sa okrem zoznámenia s letovou posádku a informáciami o lete či kontrole dokumentov kontrolovalo aj naše ustrojenie. Teda nechty, ktoré sme museli mať vždy nalakované v povolených farbách, (telové odtiene, francúzska manikúra, priesvitný lak alebo rôzne odtiene červenej) make-up, čistota uniformy, opasok, ale aj to, že máme všetky časti uniformy.

Avšak, táto práca nie je len o vzhľade. Usmievanie a príjemné vystupovanie síce bolo dôležitou súčasťou, ale je to najmä o flexibilite, ci už ide o schopnosti pracovať v tíme s ľuďmi z rôznych končín, letieť dlhé hodiny, byť pripravený aj na nečakané situácie. Na palube sa naozaj človek narobí. Na dlhých letoch je niekoľko servisov. Ak je lietadlo plné, čo väčšinou je, hneď ako sa skončí jeden servis, nasleduje ďalší.

Zároveň tam nie sme len na servis, ale mali by sme byť schopní poskytnúť prvú pomoc, rovnako ako spacifikovať problémového pasažiera a podobne. Toto všetko sa musí riešiť počas každého letu, aj toho 16 hodinového, na ktorom je letuška často nevyspatá. Celkovo, byť zavretý v plechovej trubke deň aj noc s 500 ľuďmi ide na psychiku.

Ako vyzeral váš prvý let ako členky posádky a čo vás na ňom najviac prekvapilo?

Môj úplne prvý let ako členky posádky som cítila veľkú zodpovednosť a vzrušenie zároveň. Stres bol tiež, asi ako pri každej novej práci. Bála som sa, či si pamätám všetky postupy, aká bude posádka a akí cestujúci. Letela som do Grécka na otočku, no na letisku som sa mohla nadýchnuť okrem kerozínu aj morského vzduchu.

S Emirates som prvýkrát letela do Indie a bol to tiež let na otočku. Keďže som už predtým lietala, nebol to pre mňa až taký kultúrny šok, čo sa cestujúcich a ich návykov týka. Vzrušujúce bolo skôr lietadlo, keďže to bolo Boeing 777, ktorý je dvojuličkový.

V celom lietadle nás bolo 15 stevardov a stevardiek. Na palube bolo všetko, čo si dokážete aj nedokážete predstaviť. Cez jedlo pre batoľatá, plienky, horúca čokoláda, na každom sedadle vankúš a deka. Emirates sa pýši aj najlepším servisom čo sa zabavenia na palube týka, to znamená, že tam je na výber naozaj veľmi veľa filmov, seriálov, hudby, aj live TV v rôznych jazykoch. Je to lietanie na úrovni, najmä ak ide o dlhé lety.

Ako vyzerá deň letušky, líši sa podľa toho, či lietate na dlhých trasách?

Vždy je ako prvý spomínaný briefing – teda krátke zaškolenie, hodinu a pol pred odletom na základni v Dubaji. Na ňu nás dovezie autobus z nášho ubytovania. Na ňom sa predstavíme, zoznámime sa s letovou posádkou, ktorá nás informuje aký dlhý let bude, aké sú letové podmienky, kadiaľ poletíme a podobne.

Následne dostaneme takzvané safety questions, teda otázky na bezpečnosť pri lete, ktoré sa priebežne menia. Každý na brífingu dostane jednu otázku. Takisto prebehla spomínaná kontrola vizáže a uniformy. Dostaneme aj informácie o pasažieroch, aj či máme cestujúcich so špeciálnymi potrebami. Potom si rozdelíme pozície – každý stevard je zodpovedný za jedny dvere – únikový východ, aj časť kabíny.

Vydáme sa do lietadla, kde každý z posádky kontroluje svoju pridelenú časť kabíny, tiež aj catering a následne už čakáme na cestujúcich. Pri zaoceánskych letoch sme na palube aj spali. Mali sme však iba 2–3 hodinovú pauzu, počas ktorej sme išli spať do špeciálnych postelí. Ale teda po niekoľkých servisoch a nekonečne dlhom lete sa už všetci tešili na pristátie.

Po pristátí ešte zvykneme skontrolovať kabínu, či si niekto nezabudol veci, zbierajú sa deky aj slúchadlá. Zaistíme kuchynky a hurá na medzipristátie, teda layover, ako sa medzi posádkou hovorí – hotel, oddych, voľný čas. Podľa toho, kedy je ďalší odlet. V destináciách nad šesť hodín letu z Dubaja sme ostali väčšinou 24 hodín, na zaoceánskych letoch aj 48.

Na kratších trasách je priebeh takmer rovnaký, s tým rozdielom, že sme na palube nespali, keďže let netrval tak dlho alebo sme o hodinu leteli naspäť.

Čo je na tejto práci fyzicky a psychicky najnáročnejšie?

Fyzicky je to extrémne únavná práca, s tým treba počítať. Na nespatie v noci sa nedá úplne zvyknúť. Pamätám si, ako som sa na jumpseate (sedadlo, na ktorom sedia letušky – pozn. red.) všemožne snažila nezaspať po dlhom lete pri pristátí, keď sa s vami lietadlo príjemne húpe a bolo to veľmi náročné.

Aj podmienky vo vzduchu sú iné ako na zemi, jedna hodina v lietadle telo zaťaží ako dve na zemi. Preto máme aj letové limity, podľa ktorých má posádka vyrátané, kedy si musí oddýchnuť.

Moje prvé voľné dni napríklad v Dubaji boli také, že som chcela využiť všetky výhody, ktoré nám zamestnávateľ poskytol, ale po čase som už len chcela byť doma a objednať si jedlo (smiech). Človek neraz nemá chuť ani vidieť ľudí počas voľna a čas sa mi častokrát scvrkol iba na lietanie a spánok.

Ďalšia vec je samota – ste ďaleko od rodiny, kolegovia sú skôr kamaráti, no posádka sa často menila a vzťahy neboli až tak hlboké. Aj toto je súčasť práce letušky v zahraničí.

Ako sa vyrovnávate s jetlagom a neustálym presúvaním medzi časovými pásmami? Máte na to triky?

Na jetlag (pásmovú chorobu – pozn. red,) sa tiež nedá nijakým spôsobom zvyknúť, len sa prispôsobiť momentálnemu časovému pásmu. Keď sme napríklad vyrazili z Dubaja o druhej ráno miestneho času a po 14 hodinovom lete prileteli do New Yorku o ôsmej ráno miestneho času, na let som sa pripravovala od polnoci. Niekedy som nestihla ísť predtým spať, no keď som došla v New Yorku na hotel, zámerne som si neľahla. Za prvé pretože som bola v New Yorku (smiech) a za druhé, ak by som aj spať išla, zobudila by som sa večer a noc pred letom by som opäť nespala.

Takže som išla von a o devätnástej odpadla ako drevo. Presne pri takto diaľkových letoch sme mali dva dni voľna. Najmä nespavosť sa potom podpíše na psychickom zdraví. Niektorí kolegovia sa snažili práve počas voľna pred letom pripraviť si režim na dané časové pásmo, kam leteli, aby to pre nich nebol taký šok. Mne to však nefungovalo.

Ktoré mesto alebo krajinu ste si počas lietania najviac obľúbili – a prečo práve tie?

Mojím snom bol práve New York, pre mňa neskutočne živé mesto – rovnako ako palubná posádka ani ono nikdy nespí. Ale veľmi som si obľúbila aj Austráliu, pre jej životný štýl a exotickú prírodu, potom samozrejme Thajsko, pre miestnu kuchyňu.

Aký typ pasažierov býva najnáročnejší a ako v takých situáciách reagujete?

Najnáročnejší je asi hladný pasažier, prípadne ak mu nevyjde jeho voľba z jedálneho lístka. V takom prípade sa snažíme vymyslieť alternatívu. Problém je aj agresívny pasažier, ale hladný často znamenalo agresívny, to sa týka aj podguráženého cestujúceho.

Na podávanie alkoholu sme mali tiež postupy, takzvaný semafor. Podľa toho sme vedeli, či ešte môžeme podávať alkohol. Zelená znamenala, že cestujúci bol v príjemnej nálade napriek alkoholu, oranžová, keď sme už museli zvažovať ďalšie podávanie alkoholu a napokon červená, to už pasažier nesmel dostať ďalší alkohol.

Stalo sa vám niekedy, že ste počas letu museli riešiť naozaj vážnu alebo krízovú situáciu?

Na jednom lete nám pasažier prestal dýchať a museli sme ho resuscitovať. Aj v týchto prípadoch je presne rozdelené, kto má čo robiť. Ja som v tomto prípade komunikovala s kokpitom. Po pristátí prišiel na palubu hneď záchranný tím, avšak bohužiaľ sa cestujúceho nepodarilo zachrániť.

Zmenilo vám lietanie pohľad na život a na ľudí? Ak áno, v čom?

Určite áno. My žijeme v nejakej realite o ktorej si myslíme, že je štandard – nielen ekonomický ale aj kultúrny či sociálny. Existuje však veľa ďalších štandardov. Zároveň si myslím, že všetci v živote riešime rovnaké veci, alebo túžime po rovnakých veciach. Pre mňa je lietanie absolútne nezameniteľná skúsenosť a odporúčam každému, kto tú možnosť má alebo ju zvažuje, aby vyskúšal.

V Dubaji ste nakoniec aj bývali. Aký je život v Dubaji z pohľadu letušky, ktorá tam aj žije, nielen prestupuje?

Život v Dubaji bol pre letušku samozrejme čarovný, so všetkými ,letuškovskými' výhodami, ktoré sme vďaka práci mali. Mali sme prístup do hotelových bazénov, posilňovní, zľavy v reštauráciách, nehovoriac o zľavách na letenky.

Mali sme ,stand by' letenky, z ktorej sme platili len 10 percent sumy. Keďže jej cena sa nemenila, ale bola fixná, dala sa zabookovať aj na poslednú chvíľu – čo bolo flexibilné a super pohodlné. Ale nie vždy sme sa do lietadla dostali – iba ak boli voľné sedadlá, ako názov napovedá. Ak aj boli miesta, potom mali prednosť kolegovia s vyššou senioritou. Najmä počas sviatkov bolo takmer nemožné niekam sa dostať. Raz som takto odchádzala z viedenského letiska späť domov, namiesto do Dubaja.

Ale pri živote v Dubaji tiež záleží, v ktorej časti mesta človek býva. Dubaj má krásnu pozlátku, život v ňom je veľmi jednoduchý pre ľudí, ktorí majú peniaze. Jeho odvrátená tvár sú však príbehy robotníkov, taxikárov, či ľudí pracujúcich v službách, ktorí pracujú dlhé hodiny za nízky plat a o ubytovanie sa delia s viacerými kolegami.

Keby ste mali jednou vetou vysvetliť, prečo na túto kapitolu svojho života nikdy nezabudnete, čo by ste povedali?

Na prácu letušky sa nedá zabudnúť, je to v prvom rade splnený sen a nezabudnuteľná skúsenosť, ktorá mi priniesla množstvo zážitkov, netypických príbehov, ktoré budem rozprávať ešte svojim vnúčatám.