Dve prosby Čaputovej: Myslime nie poddansky, ale kráľovsky

Len vetou Čaputová pripomenula, že uplynulo 29 rokov od vyhlásenia samostatnosti Slovenskej republiky.

„Nebudem hovoriť o tom, čo ste počuli už veľakrát, o očkovaní a potrebe dodržiavať opatrenia. Chcem hovoriť o tom, čo je predpokladom zvládnutia akejkoľvek krízy, aj tej pandemickej. A to je súdržnosť spoločnosti. Žijeme náročné obdobie, ktoré si od nás vyžaduje zdravý rozum, disciplínu a ohľaduplnosť,“ povedala prezidentka.

Mladosť, ktorú im nevrátia

Uviedla, že počas minulého roka sa spoločnosť už trochu naučila žiť a prispôsobiť sa zmenám. „Vyrastajú nám deti, ktoré nepoznajú tváre svojich učiteliek v škôlke, pretože sú zahalené rúškami. Vyrastajú žiaci, ktorí si museli privyknúť na dištančné vyučovanie a ktorým dva roky bezstarostnej mladosti už nikto nevráti. Seniorov obmedzila táto situácia vtom najcennejšom, stretávaní sa s deťmi a vnúčatami,“ pokračovala.

Podotkla, že množstvo ľudí sa ocitlo v existenčných problémoch.

„Už dnes by som chcela vyzdvihnúť, ako mnohí z vás dokázali prekonať samých seba, vyrovnať sa s kritickými okolnosťami, ponúknuť mimoriadne nasadenie či dokonca obetovať svoje zdravie alebo životy pri záchrane iných. Chcela by som sa poďakovať všetkým, ktorí ste nestratili ľudskosť, ktorí ste prejavovali solidaritu a ktorí ste nestratili nádej, že má zmysel pokúsiť sa znovu zjednotiť naše Slovensko,“ vyzdvihla Čaputová.

Podľa nej sa ukazuje, že spoločnosť je najsiln práve tam, kde dokážu byť ľudia zodpovední, ohľaduplní a empatickí z vlastných pohnútok, z vlastného presvedčenia. „A naopak, v momentoch, kedy sa dostanú k slovu sebeckosť, nevraživosť, či dokonca nenávisť, sme odrazu najzraniteľnejší. Atmosféru v spoločnosti v takej chvíli zaťažuje nielen samotná pandémia, ale ju kontaminujeme aj my sami – predsudkami, vzájomným opovrhovaním, bezohľadnosťou,“ pokračovala.

Každý je dôležitý

Ďalej pripomenula slová, ktoré pápež František počal počas septembrovej návštevy Slovenska: „Všetci sme krehkí a navzájom sa potrebujeme. Nikto sa nemôže izolovať ako jednotlivci ani ako národy."

„Každý z nás je dôležitý. Vyžaduje si to zhodu v cieľoch i východiskách – akokoľvek sa v iných veciach môžeme názorovo rozchádzať, v tomto by sme mali byť zajedno. Všetci chceme byť zdraví, všetci chceme opäť žiť svoje bežné životy. Prosím, pokúsme sa nájsť zhodu v tejto kľúčovej veci,“ vyslovila Čaputová svoju prvú prosbu.

„Moja druhá prosba znie: Skúsme sa riadiť vlastným srdcom, svedomím, zachovať si ľudskú tvár. Nedajme sa vyprovokovať prejavmi nenávisti. Vráťme sa k overeným pravdám – napríklad nerobme iným to, čo nechceme, aby iní robili nám,“ zdôraznila.

Tvrdí, že ju inšpirovali slová kňaza Martina Kramaru, že by možno pomohlo k zlepšeniu spoločenskej atmosféry a našich vzájomných vzťahov, ak „by sme sa oslobodili od poddanského chápania slobody a vzťahu k moci, či k spoločnosti“. Pri poddanskom zmýšľaní vníma človek všetky obmedzenia iba ako údel, ktorý mu bol daný zhora.

„Oproti tomu kráľovská, alebo tiež zrelá občianska sloboda vychádza z možnosti konať sebavedome a slobodne, tak ako si to vyžaduje nielen náš záujem, ale aj záujem spoločenstva, ktorého sme súčasťou. Slobodne si niečo vyberáme a slobodne sa niečoho zriekame. Zodpovednosť, slušnosť, či ohľaduplnosť, ku ktorým sa prikláňame z vlastnej vôle, nepociťujeme ako diktát nariadení. Napokon ani samotná demokracia nestojí na vynucovaných direktívach, ale na prirodzenej autorite pravidiel, ktoré sú výsledkom spoločenskej dohody. Rozmýšľajme teda kráľovsky, nie nevoľnícky,“ vyzvala prezidentka.

Zomknutosť ako kľúč

Dodala, že život je vždy spojený s istými obmedzeniam a naše chápanie, náš spôsob reakcie na okolnosti do veľkej miery určuje naše prežívanie.