Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Slovák pašoval Solženicynove rukopisy
Skôr ako sa Alexander Solženicyn nútene ocitol na Západe, podarilo sa Slovákovi Pavlovi Ličkovi prepašovať z Moskvy cez Bratislavu na druhú stranu železnej opony niektoré jeho zakázané rukopisy. Veľký ruský spisovateľ, ktorý v nedeľu zomrel, navyše poskytol Ličkovi ako prvému zahraničnému novinárovi rozhovor.
Jeden deň u Alexandra Issajeviča, tak sa volal Ličkov reportážny rozhovor uverejnený v bratislavskom Kultúrnom živote 31. marca 1967. Názov parafrázoval známu Solženicynovu novelu o väzňovi sovietskeho gulagu Ivanovi Denisovičovi.
Rozhovor preberali v nasledujúcich dňoch a týždňoch desiatky, ak nie stovky, novín a časopisov na celom svete. O dva roky neskôr sám Ličko v rozhovore pre stanicu BBC porozprával, ako sa k autorovi Prvého kruhu, Rakoviny a ďalších diel dostal a čo si za takmer päť hodín povedali.
Do podrobností však nezachádzal. Z pochopiteľných dôvodov zamlčal Ličko aj sprostredkovateľskú úlohu spoločných moskovských priateľov, predovšetkým spisovateľov Piotra Vegina a Borisa Možajeva. Bez nich by sa so Solženicynom nikdy nestretol. Ten vtedy žil vo vnútornom vyhnanstve v stredoruskom meste Riazaň a už druhý rok mal zákaz čokoľvek publikovať.
Na záver návštevy Ličko navrhol Solženicynovi, aby mu dal nejaké rukopisy svojich nevydaných diel, môžu predsa vyjsť na Slovensku a v Čechách. Spisovateľ súhlasil – v Československu sa už začínal politický odmäk – a zveril Ličkovi strojopisy svojho románu Rakovina a divadelnej hry Jeleň a táborová prostitútka. Úvodnú časť románu pod názvom Právo na liečbu uverejnil ešte v roku 1967 denník Pravda v preklade manželov Ličkovcov.
Vtedy 45-ročný Slovák bol Solženicynovi očividne sympatický. Mal partizánsku minulosť a vystupoval ako predstaviteľ „ešte zdržanlivej, ale už prebudenej slovenskej inteligencie“. Tak píše o Ličkovi vo svojej životopisnej črte Zrno medzi žarnovmi.
V ďalších riadkoch sa však na slovenského novinára zlostí. Vyčíta mu najmä to, že bez dostatočného splnomocnenia odovzdal román britskému lordovi Nicholasovi Bethelovi, dôvernému znalcovi ruskej literatúry, ktorý zariadil jeho vydanie v Londýne.
Ličko pýtal dodatočne súhlas pri svojej ďalšej návšteve Moskvy v decembri 1967, vtedy však už bol na svete Solženicynov list zjazdu spisovateľov, v ktorom žiadal zrušenie cenzúry. Autor Rakoviny sa potom ocitol v ešte väčšej izolácii, represálie proti nemu sa stupňovali.
Ličko mu poslal cez priateľov odkaz, ale spisovateľ ani neodpovedal, len v memoároch píše, že Slováka vtedy preklínal, lebo mu „nabúral plán nedopustiť pohyb románu cez neznámu reťaz“. Až oveľa neskôr, už v emigrácii, ocenil kvality prekladu a odpustil lordovi Bethelovi „unáhlenosť“.
O ďalšom osude Ličku sa však Solženicyn zrejme nikdy nedozvedel. Aspoň v pamätiach priznáva, že nepozná „rozlúštenie, ani rozuzlenie“ jeho príbehu. Mohol by poznať, keby v Riazani mal prístup k londýnskym Timesom.
Koncom septembra 1970 totiž práve tento denník uverejnil správu s titulkom Ličko je zatknutý. Informuje v nej, ako štyria príslušníci ŠtB vtrhli o štvrtej nadránom do bratislavského bytu bývalého redaktora, zhabali mu celý archív a obvinili ho z protištátnej činnosi.
V Ústave pamäti národa leží objemný vyšetrovací spis ŠtB ku kauze Ličko. Je v ňom aj žiadosť o predĺženie vyšetrovacej väzby, lebo obvinený „zásadne odmieta osvetliť pôvod zabavených materiálov“. Boli medzi nimi aj rukopisy Solženicynových diel a magnetofónová nahrávka s rozhovorom.
Lička nakoniec odsúdili na 18 mesiacov nepodmienečne. Obžaloba mu kládla za vinu „poškodzovanie záujmov republiky v cudzine“. Ličkovi priťažil najmä rozhovor pre BBC, kde vyhlásil: „Alexander Solženicyn je pre našu krajinu, okupovanú ruskou armádou, veľkou nádejou.“
Ani po prepustení na slobodu už nemal od ŠtB pokoj. Ako napísal pred 18 rokmi v spomienkovej črte jeho priateľ Roman Kaliský, „sliedili, dobiedzali, chodili mu do bytu, predvádzali ho na výsluchy“. Ličko zomrel takmer presne rok pred revolúciou.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.