My, Slovenky, sme sa šli pozabíjať, nikto nám nepovedal: "Baby, nebláznite!" Tu si ľudia prajú. A keď ide o šport, všetko je zadarmo

Musíme začať aktuálne – sledujete zápasy Ligy majstrov?

Futbalovej LM? Ani veľmi nie. Prečo, stalo sa niečo?

Postup Bodo/Glimt do osemfinále musí mať v Nórsku obrovský ohlas, veď provinčný klub vyradil giganta…

(úsmev) To som fakt nevedela, akosi to na mňa nikde nevyskočilo. Viete čo? Krajina skôr žije sedemtýždňovým súdnym procesom so synom nórskej princeznej Mette-Marit, to je vážna téma a veľká vec.

A potom – akiste ste to pred časom zachytili – komunikácia samotnej princeznej s Jeffreym Epsteinom. Tunajšou spoločnosťou to zatriaslo, vôbec nie je z toho nadšená, je to predsa kráľovská rodina.

Nóri sú na ňu veľmi citliví a všetky tieto správy na ňu hádžu tmavý tieň, v istom zmysle to prekrýva aj športové spravodajstvo.

Je Erling Haaland najpopulárnejší športovec v krajine?

Ten tu na vás vyskočí z každej reklamy, je úplne všade. Ale aktuálne máme po olympiáde, Johannes Kläbo šesťkrát nastúpil na štart a bolo z toho šesť zlatých medailí. Momentálne sa určite vyrovná aj Haalandovi. Je excelentný. Na svete nemá konkurenciu. Navyše, je taký všestranný.

Slovenského reprezentanta v behu na lyžiach, Petra Hindsa, sme sa pýtali, či by bol Kläbo konkurencieschopný aj v biatlone… Čo si o tom myslíte?

Aj ja som začínala ako „bežkárka“, až neskôr som prešla na biatlon. Keby sa Johannes naučil strieľať, spravil by si z ostatných trhací kalendár.

Ale pozor, streľba je fakt dôležitá, lebo aj medzi biatlonistami sú dobrí bežci – trebárs Ole Einar Björndalen mal olympijskú medailu aj z bežeckej štafety.

Osemnásť zlatých medailí, 41 celkovo, to sú asi aj Nóri spokojní, však?

Sú. Bez debaty. Podľa mňa to však aj očakávali. V zimných športoch, obzvlášť v lyžovaní, sú králi. Ale keď vidím, ako to tu funguje, ani sa nečudujem. V Nórsku to má obrovskú tradíciu.

Kedysi, keď som žila ešte na Slovensku, som často rozmýšľala nad tým, prečo sú vlastne takí dobrí – po dvanástich rokoch strávených na severe to už viem. Majú systém, ale majú predovšetkým z lyžovania radosť.

Skúste to „rozmeniť na drobné“…

Keď som sem prišla bývať, dcérka mala len tri roky. Chodila do škôlky a tak som videla, ako vyrastajú tunajšie detičky. Dnes mi všetko do seba zapadá. Tu sa športuje od malička, neexistuje, aby deti sedeli vnútri.

Všetci vieme, ako to býva u nás na Slovensku, vonku prší, nejde sa von. V Nórsku sa toto nikdy nestane. Také dni, aby sa sedelo len vo vnútri, proste neexistujú. A to tu dokáže počasie narobiť poriadnu kalamitu.

Chodia vari von na lyžiach?

Ale kdeže, lyže sú súčasťou života, ale zďaleka nie jedinou. Nepoznám prípady, že by sa tu niekto už v takom malom veku orientoval na jediný šport. To je proste nonsens, robí sa tu kadečo. Celé rodiny. Deti sú podstatne všestrannejšie.

Takže bežky nemá doma každé dieťa?

A teraz vám prezradím ďalší z rozdielov oproti Slovensku. Tam musíte mat peniaze, inak oblečenie a lyže vlastným deťom nekúpite.

V Nórsku nepotrebujete naozaj vôbec nič. Máte tu rôzne organizácie a centrá, kde si ich môžete požičať zadarmo. Pokojne aj na tri týždne. Malým, veľkým, každému.

Dospelí nemusia dať na šport ani korunu. Ani na lyže, ani na korčule, sánky, snoubord, všetko je k dispozícii zadarmo. Proste iný svet.

Aktuálne je streda poobede – skúste nám teda vysvetliť, v čom má v tejto chvíli nórska mládež lepšie príležitosti zašportovať si oproti tej našej?

Mám šestnásťročnú dcérku, momentálne má dosť učenia a písomiek, ale keby nebola taká lenivá, ako je (smiech), tak si môže sadnúť na autobus a za 20 minút je na Holmenkolene a lyžuje.

Doma mám plnú pivnicu všakovakých lyží, no aj keby nemala, tak blízko je požičovňa. Opakujem: zadarmo! A nemusí ísť len na slávny Holmenkolen, sú tu lesy a po všetkých sú naťahané bežkárske trate. Blízko je tiež ľadová plocha, zjazdovky – čo sa týka športu, fakt s ničím nie je problém.

Je to všetko o peniazoch?

Absolútne nie. Oukej, verím, že na Slovensku rodičia nejaké predsa len musia mať, minimálne, čo sa týka lyžovania. Viete, v čom je ešte rozdiel?

Že Nóri sa z toho tešia – môže pršať, či mrznúť, oni vám aj tak pôjdu do práce na bicykli. Domáci vravia, že zlé počasie neexistuje, iba zle oblečený človek.

Sme my Slováci pohodlnejší?

Nepovedala by som. Je to o výchove, menej sa pohybujeme po vonku. Moja staršia dcéra hrávala futbal, jedného dňa prišla domov, že všetko poprehrávali, ale na krku mala medailu a diplom v ruke. Keď som sa pýtala, že prečo, ihneď ma dala do obrazu – v tomto veku sa tu nič nerobí na poradie.

Ako sa vlastne v Osle definuje olympijský úspech, keď vedia, že ovládnu medailovú bilanciu? Stačí, keď porazia trebárs Švédov?

Toto si práveže vôbec nemyslím. Iste nejaká rivalita tam asi bude, ale oni sa majú fakt radi, dokonca si aj doprajú. Nóri sú proste úplne iná mentalita, stačí im, ak z toho majú dobrý pocit.

Sledujem, ako tu vedú malé deti, ani raz som nevidela, že by na ne niekto niekedy tlačil. Požadoval výsledky. To jednoducho neexistuje. Chcú, aby sa tešili, aby mali pohyb, usmievali sa.

Samozrejme, že v takomto prostredí ich to potom baví a pri športe vydržia. Tomu sa vraví systematická práca. Nie sú vychovávaní preto, aby vyhrávali, chcú sa len tešiť a ono tie víťazstvá potom prichádzajú samé.

Bože, keď si predstavím svoje začiatky, ako sa tlačilo na pílu už v rannom veku. Keď boli výsledky, bolo všetko v poriadku, keď však neboli, dieťa sa kritizovalo, zhadzovalo, všetko sa mu nepriamo znechucovalo. Dovoľte ešte jeden príklad zo života môjho exmanžela.

Trénoval v Nórsku kajakárov, však?

Keď mu zverenec došiel do cieľa a bolo z toho " na figu" umiestnenie, bol vysmiaty jak lečo, lebo vonku je pekný deň. Mal dobrý pocit, zašportoval si, dostal všetko, čo potreboval. Spočiatku sme tomu vôbec nechápali. Úplne iný prístup, za výsledky tu nikoho nestrieľajú.

Čiže ak médiá kritizujú nulu, ktorú domov priniesli slovenskí olympionici, nie je to správne?

Isteže nie je. Lebo čo tu ideme riešiť aktuálne výsledky, treba sa vrátiť xy rokov naspäť, zistiť, čo sa pokazilo, celé to prekopať. Všetko je o deťoch. Prosím, netlačme na ne.

Viete, aj na mňa to skúšali, ale mne to zasa neprekážalo, ja som ten šport milovala, ale nie každý to má takto, nie každý je mentálne silný. Kritika dokáže odradiť a na Slovensku sme v tomto žiaľ na tom veľmi zle.

Myslíte si, že keby Kläbo nedoniesol šesť zlatých, ale len päť, že by bol beztak spokojný?

Predpokladám, že áno. A som presvedčená, že aj tí Nóri, ktorí trebárs na päťdesiatke skončili za ním, sú spokojní tiež. Pretože Johannes vyhral a prajú mu to.

A tešil by sa aj Nór, ktorý by prišiel do cieľa na 99. mieste. Môžem povedať, ako to bolo u nás za našich čias?

Vravte…

My sme sa šli pozabíjať. Keď jedna bola úspešnejšia od druhej, bolo dusno. Proste katastrofa. (smiech) V Nórsku ľudia nie sú vedení k tomu, aby si závideli a nepriali.

Nepodporuje sa v nich chorobná súťaživosť, neexistuje nezdravý tlak, aj rodičia sú v pohode a neprikurujú v kotle. Naopak, úprimne a bezprostredne sa tešia.

Spomínam si na MS – tuším to bolo v Slovinsku. Vyhrala Nórka Liv Grete Skjelbreidová-Poireeová, v cieli ju čakala krajanka zo siedmej desiatky – bože, ako ju tá vystískala. No za mojich čias by sme sa my Slovenky asi pozabíjali. (smiech) Škoda, že to takto bolo…

Mohlo za to aj prostredie a výchova, ktoré tlačili na úspech?

Jednoznačne áno. S odstupom času to môžem len potvrdiť. Každá jedna sme chceli byť jednotkou, tento vnútorný boj nás však stál strašne veľa energie.

Bože, keď nad tým teraz rozmýšľam, to bol strašný bordel. Žiaľ, nebol tam nikto, kto by nás vedel usmerniť. Kto by nám povedal, „baby, nebláznite, takto si len škodíte. Tú energiu radšej nechajte na trati ako v týchto nezmyselných šarvátkach“. (smiech)

Na rovinu – dá sa to u nás zmeniť alebo ste v tomto smere zlomili nad Slovenskom palicu?

Vieme to zmeniť. Ale musíme začať od detí. Viem, ako to je na Slovensku, sledujem politiku, vnímam, že existuje už aj ministerstvo športu, nesmie sa však zameriavať len na hotových športovcov.

Zmeňme filozofiu, hľadajme radosť v pohybe. Rozmýšľajme, čo a ako robíme, všetci, aj rodičia, lebo tu v Nórsku športujú celé rodiny a láska k športu sa začína tam.

Aby sme nevyzneli až tak pesimisticky – je podľa vás niečo lepšie aj na živote na Slovensku?

(Kajuška, čo je lepšie na Slovensku, pýta sa dcérky vedľa, pozn. red.) Vraví, že tam je lacnejšie. (smiech)

Ale bežky si musí kúpiť…

To máte veru pravdu. Ani tu však nepadajú pečené holuby do huby.

Keď ste končili kariéru, asi sa vám ani nenazdalo, že zažijete Hry, v ktorých Slováci nebudú mať umiestnenie v top 10…

Fú, kdeže. Čakala som, že v biatlone by sme mohli zažiť niečo zaujímavé, trošku si nahovárala, že aj v prípade Peti Vlhovej vystrelí motyka. Ale rozumiem, že viac sa asi nedalo.

Hokejisti nás pobláznili, tak som sa tešila, vravela si, že aspoň niečo našim ľuďom spraví dobre, lebo inak mám pocit, že na Slovensku sa riešia mnohé negatívne témy.

Vy ste boli tá, ktorá sa spravidla vedela pripraviť na vrchol sezóny… Je to o hlave?

Predovšetkým. Človek musí mať natrénované, ale nepripúšťala som si zlyhanie. V Nagane som skončila v prvej disciplíne v tretej desiatke, pritom som mala úžasnú formu, viete, aká som bola nešťastná? Vravela si, že v šprinte to musím rozbaliť.

Neskutočne som sa sústredila, mentálne som bola pripravená, aj preto ma strašne mrzí, že tá medaila vtedy necinkla. Keby som v tej deň pohorela, asi sa rozsypem ako domček z kariet.

Juraj Slafkovský pred opár dňami vyhlásil, že štvrtý a posledný je to isté. Aj vy ste to takto vnímali?

Kdeže, v tomto smere sa kolektívny šport s individuálnym asi nedá porovnávať. Ja som bola v prvej chvíli naozaj zo štvrtého miesta šťastná, samozrejme, že neskôr, keď sa mi veci uležali v hlave, sa dostavil aj pocit smútku, lebo to bolo naozaj blízko. Doteraz ma to škrie, nebudem vám klamať. Do kelu. (smiech)

Na začiatku sme spomínali, že Nóri riešia škandály kráľovskej rodiny. A čo vravíte na to, čo spravil Sturla Holm Laegreid, keď sa priznal k nevere? Ako na to reagovala spoločnosť?

Kriste pane, nielen v Nórsku, to obletelo hádam celý svet. Domáci boli rozčarovaní, myslím, že aj sám sa potom uvedomil a viac sa o tom už nechcel baviť.

Nikto mu tu veru netlieskal za úprimnosť. Najprv – po polroku – podvedie frajerku a potom to ešte vykváka do kamery. Keby mne toto spravil chlap, no neviem… Asi by som mu povedala, že je poriadny blb. (smiech)

Paulína Bátovská Fialková sa čoskoro v Osle rozlúči so svojou kariérou. Budete tam?

Asi sa prídem pozrieť. Osobne však Paulínu nepoznám, ani ako človeka, ani ako športovkyňu. Ale škoda, že jej to nikdy úplne neklaplo na najvyššom fóre.

Zostávate žiť v Nórsku?

Jednoznačne. Neplánujem sa vracať, mám tu dcérku, chodí tu do školy. Z času na čas chodí na Slovensko, žiaľ, ja vtedy nemôžem, lebo tu máme takého komplikovaného psa, že ho nám nikto nechce postrážiť. Do každého skáče, na všetkých šteká.

Ale na Slovensko som nikdy nezanevrela, veľmi rada sa vraciam. Spomínam si, ako som sa pred pár rokmi viezla zdola – od Podbanského – do Tatier. Keď sa predomnou rozprestrel Kriváň, premohli ma emócie. Veľmi som si poplakala.