Vyviezla som sa autom nad mesto a začali mi tiecť slzy. Paulína sa rozhodla správne, čaká ju pekný život

Martina Halinárová zostala pri svojom milovanom športe ako fanúšička a pozorne sledovala aj sezónu Svetového pohára, ktorá sa skončila počas víkendu v Osle.

Ročník 2025/2026 bol posledným pre slovenskú jednotku Paulínu Bátovskú Fialkovú, ktorá sa rozlúčila s kariérou siedmym miestom vo včerajších pretekoch s hromadným štartom.

„Môže skončiť s dobrým pocitom. Zmysel života už vidí v niečom inom, ako stále chodiť po sústredeniach, súťažiach a tým pádom byť preč od rodiny a blízkych. Treba vedieť kedy skončiť,“ vraví bývalá slovenská reprezentantka, vicemajsterka sveta z MS 1999 v Kontiolahti.

Počas víkendu sa skončila biatlonová sezóna. Aká bola zo slovenského pohľadu?

Čo sa týka Svetového pohára a seniorských súťaží, za mňa to bol lepší priemer. Jedinou záchranou bolo, že národný tím mal Paulínu Bátovskú Fialkovú, ktorá potešila niekoľkými kvalitnými umiestneniami. Ostatné dievčatá mali svoje záblesky, ale nebol to z ich strany žiadny zázrak.

A čo 16. miesto Emy Kapustovej v stíhačke v Otepää?

Bol to dobrý výsledok. Ale v tom je biatlon úžasný, že súperky jej to umožnili. Pozitívum určite bolo, že Ema sa po roku a pol dostala do svojej tradičnej strelecky formy, pretože ako strelkyňa je skutočne výborná. Využila, že jej súperky zle strieľali.

Treba však povedať, že jej bežecké časy stále nie sú dobré. Na to, aby sa stala etablovanou pretekárkou, ktorá je v každých pretekoch schopná zajazdiť do 20. miesta, sa musí zlepšiť v behu.

Spomenieme ešte jeden výsledok – 4. miesto mix štafety tiež z podujatia v Estónsku. Podľa vás náhoda alebo rezultát, na ktorom sa dá stavať do budúcnosti?

Skôr náhoda, pretože veľa krajín vybuchlo – na strelnici i v bežeckej stope. Áno, bol to pekné, ale zopakujem, že taký je biatlon. Občas vám ponúkne šancu na kvalitný výsledok. Ak by bola štafeta do šiesteho či ôsmeho miesta, tak je to iné. Videli sme priebeh pretekov, súperi zle strieľali a našim to vyšlo. Treba mať k tomu úctu a pokoru – nazvem to tak, že svet nám dal šancu.

Pre Bátovskú Fialkovú to bol posledný pretekársky víkend v kariére. Aké pocity vtedy zažíva biatlonistka? Jazdí uvoľnene bez tlaku na výsledok?

Neviem vám na to odpovedať, pretože v mojom prípade to bolo iné. Môj koniec kariéry prišiel dva mesiace po sezóne. Paulína možno bola uvoľnená, ale ona je zodpovedný človek, čiže určite chcela zajazdiť čo najlepšie. Vždy som verila, že ma môže poraziť a doniesť medailu z majstrovstiev sveta, čo sa jej napokon nepodarilo.

Mala na to, dobre sa ňu pozeralo, keď behala. Bohužiaľ, nemala streľbu na top výsledky. Nikdy som to nevedela povedať, ale Pavol Hurajt to raz povedal aj za mňa veľmi pekne – sú dobrí, zlí a náhodní strelci. Žiaľ, Paulína patrí do poslednej kategórie. Veľakrát sa pripravila o pekný výsledok pokazenou streľbou.

Ozývajú sa hlasy, že je škoda, že končí kariéru už teraz. V tejto sezóne SP sa dvakrát dostala na pódium a podľa mnohých expertov či fanúšikov má stále dostatočnú výkonnosť, aby mohla súťažiť so svetovou špičkou. Aký je váš názor?

Podľa mňa sa rozhodla správne, pretože krásny život má pred sebou. Pretekársky život je „len“ športový. Ale ona je matkou, má malú dcérku a hodnota života nie je len o súťažení. Za mňa má veľké plus, že to teraz balí. Myslím si, že to robí s dobrým pocitom.

Zmysel života už vidí v niečom inom, ako stále chodiť po sústredeniach, súťažiach a tým pádom byť preč od rodiny a blízkych. Treba vedieť kedy skončiť. Biatlon ju nedrží ekonomicky, má dobrého manžela, dobrú rodinu. Určite ju čaká pekný život.

Vraví sa, že vstup do „reálneho“ života po kariére vie byť pre športovca náročný. Niektorí nevedia čo so sebou, trpia depresiami a podobne. Ako môže tomuto športovec predísť?

Som jedna z prvých športovkýň, ktorá si urobila vysokú školu. Teraz už nie je problém vyštudovať univerzitu a popri športe rozmýšľať nad zadnými dvierkami. Paulína má tiež vysokoškolský titul.

Jej pozícia je v určitom zmysle jednoduchšia v porovnaní s inými dievčatami, ktoré končia s kariérou. Má dcérku, možno bude chcieť aj druhé dieťatko. Nemyslím si, že má teraz smutnú hlavu z toho, čo bude robiť po kariére. Viete, niekedy život prinesie tak krásnu robotu, ale Paulína má teraz pre koho žiť. Každá mama, ktorá má potomka, chce byť „matka roka“.

Vy ste to mali ako? Vedeli ste, čo budete robiť po odchode do športového dôchodku?

Koniec kariéry v mojom prípade bol trochu zvláštny. Mala som vtedy 38 rokov a v úvodzovkách ťažší život, pretože som bola matka-samoživiteľka. Doslova som pri biatlone musela zostať, aby som mala financie pre svoje dieťa, pretože jeho otec nejavil záujem. Potrebovala som zostať pri športe. Ako som povedala, mala som 38 rokov, moje dieťa išlo do prvej či do druhej triedy na základnej škole. Vtedy sa konali MS v Chanty-Mansijsku, stále som mala silu i odhodlanie bojovať so súperkami. V štafete sme predviedli kvalitný výkon, už tam vtedy bola aj Nasťa Kuzminová.

Obsadili sme šieste miesto, ale potom Ukrajinky diskvalifikovali a napokon sme skončili piate. Bývalý riaditeľ Dukly Banská Bystrica Peter Korčok, terajší šéf slovenskej atletiky, si ma vtedy zavolal, že čo budem robiť a že by bol možno dobrý nápad pre mňa skončiť. Zdôvodnil to aj tým, že je problém s mládežou a že by ma potreboval na pozícii trénerky. Desať rokov som trénovala sama, nemala som s tým problém, chcela som nášmu biatlonu pomôcť.

Takže v ten večer v kancelárii sme sa dohodli, že končím. Pamätám sa, že som nasadla do auta, vyviezla som sa na kopec nad Banskú Bystricu a plakala som. Tiekli mi slzy z toho, že sa končí jedna etapa v mojom živote a začína sa druhá. Vedela som však, že aj keby som si hneď nenašla prácu, mala som dieťa, takže som sa mala o čo starať. Napokon som pri športe zostala a som za to rada.

Pracujete vo VŠC Dukla v Banskej Bystrici ako kondičná trénerka od roku 2014. No boli ste chvíľu aj mládežníckou trénerkou v biatlone. Viete si Paulínu predstaviť na podobnej pozícii?

Vôbec netuším. Viedla som ju ako juniorku, ale nemáme medzi sebou extra blízky vzťah. Viac slov prehodím s jej manželom ako s ňou. Paulína má vyštudované právo, možno pôjde takou cestou.

Človek mieni, pán Boh mení. Tiež som povedala, že keď som mala 25 rokov, že si už botasky neobujem a doteraz ich obúvam. Len verím, že Paulíne sa bude dariť a že bude užívať život. Volám to, že normálny život, pretože život pretekára normálny nie je. (úsmev).

Aké to bude podľa vás v budúcej sezóne? Na uvoľnené miesto slovenskej jednotky zrejme zasadne Ema Kapustová. Nebude to pre ňu vo veku 23 rokov príliš skoro?

Už predvlani to tak mala, že bola pasovaná do pozície najlepšej domácej pretekárky. Paulína bola vtedy na materskej, Nasťa súťažila na nižšej úrovni. Vtedy Ema zistila kam patrí.

Taká bude situácia, na viac, žiaľ, momentálne nemáme. Sú tam aj mladšie pretekárky, ale tie by som nasilu netlačila do Svetového pohára. Nech sa vysúťažia v Európskom pohári a keď budú mať na to, nech sa posunú o level vyššie. Uvidíme, bodaj by nasledujúca sezóna bola aspoň taká ako táto.

Vedenie domáceho biatlonu sa po nedávnych mládežníckych MS v Nemecku pochválilo, že šampionát bol najúspešnejším mládežníckym podujatím v histórii slovenského zimného olympijského športu. (14 výsledkov v Top 10). Ukázalo sa, že Paulíne rastú nasledovníčky?

Čítala som to a počula som aj to, že títo športovci budú o pár rokov zbierať olympijské medaily… Určite by som bola v tomto smere skromnejšia, pretože sú takzvané silné a slabé ročníky a aby sme potom neboli nemilo prekvapení. Mládežníci už nie sú deti, niektorí majú 18 až 20 rokov. Moja generácia vtedy už behala vo Svetovom pohári, my ako 18-ročné baby sme tam dokázali vybojovať umiestnenie do desiateho či pätnásteho miesta. Takže netreba mať zbytočne veľké oči.

Boli to, samozrejme, pekné výsledky, keď sa pretekár či pretekárka stane vo svojej kategórii majstrom sveta, je skvelý úspech. Ale svet nespí, konkurencia sa tiež bude zlepšovať. Ďalšia vec je biologický vek. Niektorí 18-roční chlapci sú takí „holobriadkovia“, iní zase majú toľko testosterónu, že im aj z uší ide. Potom v seniorskej kategórii sa to aj tak všetko zrovná.

Pozrite, Jakub Borguľa je dvojnásobný juniorský majster sveta. Ako sa mu darilo v tejto sezóne Svetového pohára? Dvakrát skončil do 30. miesta? Tiež už nie je najmladší, bude mať 22 rokov. V biatlone platí, že ste veľmi mladý, ale za krátky čas ste už starý. Čas beží rýchlo, treba veľa a poctivo pracovať.

Ste známa tým, že keď sa vám niečo nepáči, tak to nahlas poviete. Na sociálnej sieti v jednom z vašich videí ste uviedli, že v slovenskom športe je dosť peňazí, ale že chýba vyhovujúci systém športovej kontroly. Ako ste to mysleli?

Áno, skutočne si myslím, že niektorí športovci majú veľa peňazí na prípravu, niektorí až vyše hlavy. Na jednej strany, potrebujeme lepšiu kontrolu peňazí, ktoré dostávajú športovci. Neviem, či by som dávala financie priamo na hlavu a mládežníkom. Stáva sa, že niekto sa dostane do top tímu a potom nevie s peniazmi čo od radosti. Skôr som moju myšlienku myslela tak, že potrebujeme lepšiu metodiku športovej práce, ako aj kontrolu trénerov, športovcov a ich kondície.

Stále sa pohybujem v športe a viem, z čoho som vyšla. Niekedy mám pocit, že latka pre to, aby niekto mohol byť profesionálny športovec, je u nás nastavená veľmi nízko. Týka sa predovšetkým fyzickej kondície. Je to vidieť aj v profesionálnom živote, týka sa to vojakov, policajtov či prijímačiek na vysoké školy. Kedysi sa išlo na tieto pozície cez výber, teraz je to skôr nábor. Je to dosť smutné.

Šéf basketbalového klubu Young Angels Košice Daniel Jendrichovský nám v rozhovore povedal, že ako najväčší problém vníma to, že terajším deťom sa nechce robiť nepríjemné veci. Že tak, ako si na mobile pozerajú len to, čo ich baví a zaujíma a ostatné šmahom prstu preskočia, si predstavujú aj reálny život. Sú súčasné deti lenivejšie?

Veľa zloby robia rodičia. Robím s deťmi, organizujem aj týždenné kempy, kde deti na sebe pracujú od ráno do večera – hravou formou, ale majú aj náročnejšie tréningy. Deti skúšajú, ale sú rovnaké ako vždy boli – majú dve ruky, dve nohy. Lenže rodičia či starí rodičia, a tiež tréneri im nastavujú latku veľmi nízko. Nie je to dobré. Vidím to aj na dospelých ľuďoch, ktorí používajú telo ako pracovný nástroj.

Čím to je? Je spoločnosť viac pohodlnejšia a menej ctižiadostivá?

Je to tak, ako vravíte – ľudia zleniveli. Majú nastavenie, že dajte nám peniaze, možno niečo skúsime. Chýba im zodpovednosť, majú veľkú demokraciu. V športe by nemala byť demokracia. Mali by sme vrátiť k poriadnym športovým triedam, kľudne aj k internátnym od 5. triedy a hľadať deti-športovcov od skorého veku. Tiež platí, že deti v meste toho majú strašne veľa, ale ich rovesníci v obciach či mimo veľkých miest, hoci možno majú viac talentu ako mestské deti, nemajú sa ako dostaviť na tréningy.

Keď som športovala ako dieťa, mala som regeneráciu v nemocnici, chodili sme na plaváreň, chovali sa k nám profesionálne. Šiestaci, siedmaci, to sú už „nezaujímavé“ deti, treba hľadať medzi tretiačikmi či štvrtáčikmi. Na Slovensku je veľmi veľa projektov, za desiatky tisíce eur, ale nemajú hlavu ani pätu. Potrebujeme systém. Stačí sa pozrieť, koľko obéznych detí je na základných školách.

Ťažko sa mi počúvajú reči, že telesná výchova nie je dôležitá. Ema Kapustová či šprintérka Viktória Foster, obe poznám od skorého veku, od malička tvrdili, že chcú byť športovkyne. Takéto deti treba mať, musíme ich podporovať, ale nedávať im latku nízko.

Čiže mala by to byť určitá spolupráca medzi rodičmi, školami a napokon aj politikmi? Že rodičia pôjdu deťom príkladom, v školách viac telesnej východy a štát zabezpečí potrebnú športovú infraštruktúru?

Toto všetko tu už malo byť. Tiež si myslím, že mať v krajine 80 športových zväzov je rozbíjanie peňazí. Zamerala by som sa na desať-pätnásť populárnych športov, viac by som rozviazala ruky podnikateľov čo sa týka podpory športu. Čím sa viac športuje, tým je národ zdravší.

Začnime od spodku a urobme jeden veľký projekt pre všetky školy. Vrátiť na scénu odznak zdatnosti a šikovné deti z prvého stupňa brať do športových tried. Zabezpečiť im kvalifikovaný dozor a kvalitných trénerov. Neverím, že by sme nevychovali úspešných športovcov. Žiaľ, aj zimná olympiáda ukázala, že kam ideme a že nemáme dobrý smer.