Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Svet jej ležal pri nohách a predsa to bolo strašne málo. Príbeh milionárky, ktorá drvila súperky, až ju rozdrvil život sám
Slávna Jennifer Capriatiová oslavuje päťdesiatku. Nie je to však jubileum, ktoré by sa dalo uzavrieť zoznamom športových úspechov. Jej kariéra je kadečím, okrem iného aj kronikou extrémov - od detskej geniality cez kolaps pod tlakom až po návrat, ktorý sa nedá oddeliť od kontextu doby. V tomto prípade totiž nejde len o to, čo vyhrala, ale za akých okolností sa jej to vôbec podarilo.
Jennifer Capriatiová s olympijskou trofejou z Barcelony 1992.
Capriatiová vstúpila do profesionálneho tenisu v marci 1990. Znie to priam neuveriteľne, ale mala len trinásť. V tom čase šlo o rozhodnutie, ktoré by dnes nebolo možné, môže však za to sama, keďže práve jej príbeh neskôr prispel k sprísneniu vekových pravidiel na okruhu WTA.
Debutovala na turnaji v Boca Raton, v jednom zo zápasov zdolala Clare Woodovú za 33 minút 6:0, 6:0 a súperka sa zmohla len na pár slov: „Ona je ako víchor!“ Capriatiová sa dostala až do finále, kde prehrala s Gabrielou Sabatiniovou 4:6, 5:7.
Už v prvých mesiacoch však porážala hráčky z top 10 a v rebríčku WTA sa vyšplhala na 23. miesto na svete.
To už ju všetci volali „zázračné dieťa“. Hovorilo sa o nej ako o jednom z najväčších talentov v americkej tenisovej histórii, čo samo o sebe priťahovalo nemalú pozornosť.
A keby len pozornosť… Hoci bola stále len dieťa, začali sa okolo nej točiť aj obrovské peniaze. Na tú dobu šialené sedemmiestne sponzorské zmluvy so spoločnosťami ako Diadora či Prince.
Jej agresívny herný štýl bol na jej vek na ženský tenis nezvyčajne vyspelý, aj preto sa ešte v tom istom roku dostala do semifinále Roland Garros, čím sa stala vôbec najmladšou semifinalistkou turnaja v histórii.
O sezónu neskôr pridala wimbledonské semifinále, ktoré si o pár mesiacov zopakovala aj vo Flushing Meadows. Mala len pätnásť, keď porazila aj legendárnu Martinu Navrátilovú.
„Na kurte jednoducho nemôžem byť milá. Hovorím si: nechceš prehrať. Tak teda bojuj,“ opisovala vlastné mentálne nastavenie v čase, keď väčšina jej rovesníkov riešila stále len školu.
V sezóne 1992 vyhrala olympijské zlato v Barcelone po víťazstve nad Steffi Grafovou. V tom istom období prekročila hranicu prvého zarobeného milióna – opäť ako najmladšia v histórii.
Bola v najlepšej desiatke, získala päť titulov, hrala v troch grandslamových semifinále a čoraz viac siahala po statuse nástupkyne krajanky Chris Evertovej.
„Nepripomína mi nikoho iného okrem Jimmyho Connorsa. Má rovnakú lásku k hre,“ komentoval vtedy tréner Tommy Thompson z prestížnej akadémie Harryho Hopmana, kde sa mladučká tenistka toho času pripravovala.
Hranica „dosť“ sa neustále posúvala
Rýchlosť, s akou Capriatiová vystúpala na vrchol, nemala v ženskom tenise žiadnu obdobu. Spolu s Monicou Selesovou symbolizovali nástup silového tenisu, ale zároveň aj novú realitu – do tohoto športu vniesli prvky marketingu, ktorý však sprevádzal aj mediálny tlak s očakávaniami.
Jej taliansky otec Stefano, ktorého na okruhu prezývali „Mafioso“, bol trénerom aj manažérom. „Každý chce z nej svoj diel. Ale len ja viem, kedy je dosť,“ hrdil sa.
Problémom však bolo, že hranica „dosť“ sa neustále posúvala.
Aj preto v roku 1993 – po prehre v 1. kole US Open – Jenniffer prestala hrať. Oficiálne preto, aby dokončila strednú školu. V skutočnosti šlo o jej prvý únik. Tenisový svet zostal v šoku.
Nasledoval pád, ktorý bol verejný a detailne sledovaný. V decembri 1993 ju zadržali za krádež 35-dolárového prsteňa v nákupnom centre. Ako „pamiatka“ jej zostala slávna policajná fotografia.
V roku 1994 bola zatknutá za držbu marihuany v hoteli v Coral Gables. Strávila 23 dní v rehabilitačnom centre.
„Niekto s takým talentom by mal mať svet pod kontrolou. Ale nie je to automatické,“ komentovala bez servítky niekdajšia hviezda Pam Shriverová.
Rešpektovaný novinár S.L. Price v seriáli ESPN Classic SportsCentury zhodnotil: "Na krátky čas sa stala normálnou americkou adolescentkou sužovanou všetkými silami, s ktorými sa musí normálny americký adolescent vysporiadať.
Video
Bol som lepší tenista ako hokejista, vraví Jozef Golonka. Mama trénovala aj Sabovčíka, aj Nepelu
Bol som lepší tenista ako hokejista, vraví Jozef Golonka. Mama trénovala aj Sabovčíka, aj Nepelu
Zdroj:
STVR
Nepáčil sa jej svet, ktorý pre ňu vytvorili jej talent a to, čo pre ňu chceli rodičia. Urobila to, čo robí veľa amerických detí. Vzbúrila sa."
Capriatiová sama neskôr povedala, ako to celé bolo: „Neodišla som z tenisu preto, že som chcela. Urobila som to, pretože som musela.“
Vyhorená hviezda, písalo sa v médiách
Medzi rokmi 1994 a 1996 bola jej kariéra ako na hojdačke. Hrala sporadicky, potom vôbec. Chvíľami z rebríčka úplne vypadla. Vo svetovej tlači sa písalo o vyhorenej hviezde a konci veľkých nádejí.
V sezóne 1996 sa vrátila, dostala sa do finále v Chicagu a skončila ju ako 24. hráčka sveta. Následne však opäť klesla – až mimo najlepšiu stovku.
Zlom neprichádzal okamžite. V roku 1999 síce vyhrala dva turnaje a opäť poskočila na 23. miesto, ale stále šlo skôr o stabilizáciu než návrat na vrchol.
Jej tréner Harold Solomon spochybnil jej pracovnú morálku, aby ho Capriatiová následne prepustila a vrátila sa k otcovi. Hľadanie rovnováhy pokračovalo.
Popri tom sa menil aj jej osobný život. Rodičia sa rozviedli, matka bojovala s rakovinou štítnej žľazy. „Prešli sme mnohými bojmi. Zvládneme čokoľvek,“ opakovala jej Capriatiová.
Na Australian Open 2000 sa dostala do semifinále, kde ju zastavila Lindsay Davenportová. O rok neskôr sa situácia zopakovala – rovnaký turnaj, rovnaká fáza, rovnaká súperka. Tentoraz s iným výsledkom.
„Myslím, že som sa zlepšila vo veľa veciach… minulý rok som možno bola trochu zastrašená,“ priznala. V príprave sa zamerala na fyzickú odolnosť. „To, čo treba proti top hráčkam, je vydržať. Neunaviť sa.“
Vo štvrťfinále vyradila Selesovú, v semifinále Davenportovú a vo finále ju čakala Martina Hingisová. Švajčiarka bola v životnej forme, veď predtým vyradila sestry Serenu aj Venus Williamsové. Napriek tomu Capriatiová dominovala a vyhrala 6:4, 6:3.
„Keď som videla, že ten posledný úder je čistý, zasiahla ma realita. Nemohla som uveriť, že sa to naozaj stalo.“
Sports Illustrated zachytil slávny pozápasový moment takto: „Odhodila raketu, rozplakala sa a bežala k otcovi. Nepovedali si vôbec nič.“
Lekári jej nevedeli pomôcť
O niekoľko mesiacov neskôr vyhrala aj Roland Garros, keď vo finále zdolala Kim Clijstersovú 1:6, 6:4, 12:10. „Nikdy som si nemyslela, že tu budem stáť o jedenásť rokov neskôr… je to ako sen.“ V októbri 2001 sa stala svetovou jednotkou a získala ocenenie „AP Athlete of the Year“.
Jej návrat nebol rýchly. Trval roky. A práve preto bol presvedčivý. Na začiatku sezóny 2002 obhájila titul na Australian Open, opäť proti Hingisovej – tentoraz po odvrátení štyroch mečbalov. Následne sa však začali problémy so zraneniami, najmä s ramenom.
Do roku 2004 patrila stále hráčky top 10, potom prakticky skončila. „Nemôžem uveriť, že mi to lekári nedokázali opraviť,“ povedala o svojom ramene.
Na konci sezóny ešte odohrala svoj osledný oficiálny zápas svojej profesionálnej kariéry. Verejne to vtedy neoznámila. Nevzdávala sa. V nasledujúcich rokoch sa pripravovala na ďalší návrat, ale nešlo to. Koniec oficiálne oznámila v roku 2007 po tretej operácii ramena.
Nemôžem zniesť ani vlastnú kožu
Po kariére prišli ďalšie problémy. V roku 2010 bola hospitalizovaná po predávkovaní sa liekmi. Rodina tvrdila, že šlo o nehodu. O tri roky zasa čelila obvineniam z napadnutia a stalkingu – prípad bol uzavretý po absolvovaní komunitných prác a kurzu zvládania hnevu.
„Nemôžem zniesť ani vlastnú kožu,“ vyznala sa zo svojich pocitov v rozhovore pre New York Daily News. V roku 2012, keď ju uviedli do Medzinárodnej tenisovej siene slávy, povedala:
„Svet tenisu som opustila skôr, než som očakávala, skôr, než som chcela, a preto som ho nemohla opustiť podľa svojich predstáv. Nemohla som poďakovať všetkým, ktorí mali na môj život pozitívny vplyv.“
Postupne sa stiahla z verejného života. Zranená a nenaplnená. S depresiami.
„Hrozne ju zrážalo, že už je mimo. Hovorila, že bez tenisu nie je nikto. Cítila sa zradená, všetci sa na ňu vykašľali,“ vravel médiám jej kamarát a bývalý tenista Justin Gimelstob. „Kvôli depresii máva obrovské psychické aj fyzické bolesti. Veľmi trpí,“ dodal.
Capriatiová dnes žije na Floride. Bez agenta, bez výrazného kontaktu s tenisovou brandžou. V luxusnom apartmáne, s výhľadom na Atlantik, všade naokolo je pokoj. Mimochodom, jej susedkou Venus Williamsová.
Občas sa objaví na turnajoch, občas komunikuje cez svoje sociálne siete. Jej správy sú často osobné: „Neexistuje zlyhanie, keď máš odvahu skúsiť to najlepšie,“ znie jedna z nich.
Vyhrala tri grandslamy, sedemnásť týždňov bola svetovou jednotkou, získala olympijské zlato. Na profesionálnom okruhu WTA vyhrala 430 stretnutí, zo 176 odišla porazená. Získala 14 titulov v dvojhre a jeden vo štvorhre. To sú fakty.
Jej skutočný vplyv je však inde. Trinásťročné deti dnes už nemusia niesť kariéry dospelých. Aby nedopadli ako Jennifer Capriatiová, keď talent môže prísť skoro, úspech neskoro, ale rovnováha vôbec.
Isté je jedno: jej kariéra patrí medzi najneobyčajnejšie v histórii športu.
Ale ako vraví: „Toto som skutočná ja.“
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.