Utekal pred streľbou z Budapešti. A ministrovi hlásil, čo sa tam deje
V čase, keď patril do svetovej špičky, nebola všestrannosť taká vzácna ako dnes. Viacerí talentovaní športovci vynikali aj v niekoľkých športoch, ba dokonca v nich reprezentovali.
Silnou disciplínou Vladimíra Černého bol beh.
Vladimír Černý patril k najvšestrannejším, akých československý a slovenský šport mal. Bol skvelý plavec, vodný pólista, športový strelec, moderný päťbojár i kanoista. Vo všetkých týchto odvetviach získaval tituly a lámal aj rekordy. O desať dní (27. apríla) si pripomenieme jeho nedožité sté narodeniny.
Černý po skončení kariéry neraz tvrdil, že všestrannosť, akú zažil v najlepších rokoch, je už nereálna. „Taká už neexistuje. Nie je jednoducho možná. Konkurencia je neporovnateľne väčšia, je oveľa zložitejšie sa presadiť.“
Bratislavský rodák začínal so športom a pravidelným tréningom ešte pred druhou svetovou vojnou. Často sme sa rozprávali o tom, aké boli vtedy podmienky. „Bratislava vyzerala, samozrejme, úplne inak. Trénoval som na Kuchajde, ale aj na Tehelnom poli v bazéne. Ale len v lete, lebo krytá plaváreň ešte nebola. Vtedy bolo aspoň veľa voľných plôch. Je škoda, že zbúrali dosť ihrísk, ktoré sa neskôr vybudovali. A plochy zastavali budovami, obchodmi. Teraz sú však podmienky i starostlivosť jasne lepšie,“ vravel pred oslavami svojej deväťdesiatky.
Vybojoval 17 titulov majstra Československa. Prvý v bazéne v roku 1942 ako dorastenec, to mal iba šestnásť rokov. Triumfoval v pretekoch na 200 metrov prsia. Bol výborný plavec a mal aj silu. To bol krôčik k vodnému pólu, v ňom dosiahol viaceré pekné výsledky. V ŠK Bratislava zbieral tituly a šesť rokov bol kapitánom československej vodnopólovej reprezentácie, za ktorú nastúpil v 134 zápasoch.
Tréning so zaviazanou rukou
Černý bol prvý slovenský vodnopólový profesionál. V rokoch 1947 a 1948 hrával v poprednom maďarskom tíme UTE Budapešť. V tom čase išlo o výnimočnú vec. Bolo krátko po vojne a Maďari patrili do absolútnej svetovej špičky. Keď sa neskôr začali organizovať svetové šampionáty, vyhrali hneď prvý a potom tento triumf ešte niekoľkokrát zopakovali.
„Byť členom maďarského UTE znamenalo pre mňa veľa. Býval som v špičkovom hoteli, kde som sa aj stravoval, všetko na účet klubu. A za každý zápas som zinkasoval dvetisíc forintov. Mesačne som zarobil minimálne desať tisíc. To boli v tom čase veľké peniaze,“ spomínal na úspešné vodnopólové roky. Jedným dychom však dodával, že to malo aj jeden háčik. „Musel som byť lepší ako domáci, inak by ma takto nerozmaznávali. Mali ma radi aj diváci. Na zápasy mi vždy nosili plný kôš rôznych dobrôt,“ vysvetľoval.
Obľúbili si ho, lebo dával veľa gólov. Jeho výhodou bolo, že strieľal oboma rukami. To bola podobná prednosť, ako keď je futbalista obojnohý, má rovnako silnú ľavačku i pravačku. „Súper ma nemohol ubrániť. Zavesil sa mi na pravú ruku, pálil som ľavou. A naopak.“ Táto jeho silná stránka sa však nezrodila len tak. Skrýval sa za ňou tvrdý tréning. „Vybral som sa na jazero Počúvadlo do Štiavnických vrchov. Kamarát mi priviazal jednu ruku za chrbát, bol som vo vode a všetko som robil len jednou rukou. Spracoval som loptu a strieľal. Hádzal mi ju hodinu-dve, do vyčerpania. Keď som už toho mal dosť, ruky som si vymenil.“
Z bazéna vyliezol nahý
Kurióznu situáciu zažil na vodnopólovom turnaji vo Francúzsku, kde sa reprezentácia stretla v prvom zápase s Egyptom. Mal formu a súper si s ním nevedel poradiť. V prvom polčase strelil štyri góly. Skúšali na neho všetko možné, aj nie najférovejšie zákroky pod vodou, ktoré unikali pozornosti rozhodcu. Súper na neho poslal svojho najväčšieho valibuka, mal ho osobne brániť a nedovoliť mu vystreliť. Držal ho zozadu a chytal aj za najcitlivejšie miesta na tele. Netrvalo dlho a roztrhal mu plavky, ktoré pomaly klesali ku dnu.
„Odrazu letela na mňa lopta a Egypťan ma tak stisol, že som vykríkol od bolesti. Otočil som sa a zahnal na súpera, schytal úder,“ popisoval situáciu, po ktorej rozhodca oboch vylúčil. Egypťan rezko vyskočil z vody, ale Slovákovi akoby sa z nej nechcelo. Naznačoval gestami rozhodcovi, v akom chúlostivom stave sa ocitol. Rozhodca už strácal nervy, hrozil ďalšími trestami. „Čo som mal robiť? Vyliezol som z vody a pred nabitým hľadiskom, v ktorom bolo niekoľko tisíc ľudí, som sa ukázal, ako ma Boh stvoril. Dav najskôr vybuchol smiechom a potom sa ozvali ovácie a búrlivý potlesk, aký som zažil v dlhej kariére len výnimočne.“
Táto kuriózna situácia mala pointu, ktorá sprvu vyzerala hrozivo. Z druhej strany bazéna vyštartoval proti nemu egyptský reprezentant, ktorý od neho dostal vo vode facku. Hora svalov sa dala do pohybu a plaváreň len tak dunela. Spoluhráči na neho kričali jeho prezývkou: „Maco, bacha, bude bitka!“ Stalo sa však niečo, čo nik nečakal. Svalovec pol metra pred ním zabrzdil a so širokým úsmevom ho objal. „Ospravedlnil sa mi, že mi v zápase narobil nepríjemnosti,“ smial sa aj po rokoch Černý.
Pomohol mu budúci prezident
V päťdesiatych rokov mu učaroval moderný päťboj. V tom čase to bol šport, ktorý ponúkal romantiku i dobrodružstvo. To ho lákalo. Mal už 26 rokov, keď sa mu začal systematicky venovať. Netrvalo dlho a prepracoval sa do špičky. Získal v ňom jedenásť titulov majstra ČSR (šesť v individuálnej súťaži) a trikrát sa zúčastnil na svetovom šampionáte.
Video
Weiss ako jeden z Trénerov roka: Ešte mám sny
Futbalovým trénerom roka 2025 na Slovensku sa stali dvaja muži s rovnakým počtom bodov – Francesco Calzona a Vladimír Weiss. Ešte mám trénerské sny a verím, že sa mi ich podarí naplniť, povedal Weiss.
Zdroj:
TASR
Mal dobré základy z iných športov. Problémy mu robila jazda na koni. Nevyspytateľná súčasť moderného päťboja. Pretekár absolvoval jazdu na koni v prírodnom a neznámom teréne. Vedel, že musí mať šťastie, aby si vyžreboval pred súťažou dobrého tátoša. Najväčšie pokroky urobil v roku 1954, keď bol členom armádneho klubu. Vojaci vlastnili kone a mohli mu utvoriť aj najlepšie podmienky na prípravu. K výkonnostnému rastu mu výrazne pomohol aj budúci prezident republiky Ludvík Svoboda. V tom čase bol náčelníkom vojenskej akadémie v Prahe. Čatár Černý sa rozhodol, že sa obráti priamo na generála a požiada ho o pomoc. To vyvolalo nevôľu jeho priamych nadriadených, netušili, čo od Svobodu bude chcieť.
„Generál ma prijal. Mal som z neho výborný dojem. Blížil sa k šesťdesiatke, ale stále si udržiaval figúru, bol to elegantný vojak. Potešilo ma, že mi pomohol. Spustil som na neho, že som majster Československa v modernom päťboji, že sa chystám na majstrovstvá sveta a neviem dobre jazdiť na koni. A ako vám viem pomôcť? pýtal sa ma. Chcem absolvovať výcvik na vojenských koňoch aj s inštruktorom. Zdvihol telefón, vydal zopár rozkazov, za päť minút bolo všetko vybavené. Na svetovom šampionáte som skončil štvrtý…“ Svoboda zastával aj post ministra národnej obrany. Niekoľko rokov po ňom si sadol do tohto ministerského kresla aj generál Bohumír Lomský, s ktorým sa Černý tiež osobne zoznámil.
Dráma v nepokojnom meste
V roku 1956 sa zúčastnil na OH v Melbourne. Pripravoval sa na ne v Maďarskej vojenskej akadémii v Budapešti, mal k dispozícii všetko, čo potreboval, vrátane koní. Jeho pobyt sa chýlil ku koncu, keď v meste vypukli veľké protivládne protesty, ktoré sa v tom čase označovali ako kontrarevolúcia. „Všade sa strieľalo, situácia bola neprehľadná. Olympiáda štartovala o tri týždne a tri dni pred odletom som sa mal hlásiť v Prahe. Vybral som sa za veliteľom akadémie s tým, že musím hneď odísť.
Tvrdil, že je to nebezpečné, ale dal mi potvrdenie, kde uviedol, kto som a kam sa ponáhľam. Dopísal, aby mi každý dobrý Maďar umožnil bezpečný odchod,“ približoval dramatické chvíle Černý. Vyrazil cez nepokojné mesto na československé veľvyslanectvo. Na Moskovskom námestí ho zastavila hliadka. Študovala doklad a vyhlásila, že nič také neuznáva. Neďaleko vzrušene debatovala skupina ľudí a spoznal medzi nimi maďarských pólistov. Tí sa ho ujali, zobrali ho za veliteľom a prihovorili sa za neho. Dali mu spojku, ktorá ho odprevadila k Margaretinmu ostrovu a dávala mu rady, aby bol opatrný, lebo na druhej strane sú už Rusi.
„Na veľvyslanectve vládol zmätok, uviazol tam aj autobus s našimi turistami. Vystavili mi ďalšie potvrdenie, v ktorom stálo, že v autobuse sú reprezentanti, ktorí odchádzajú na olympiádu a musia sa hneď vrátiť do vlasti. Dopredu sme dali dve československé zástavy a vyrazili sme. Prešli sme cez všetky kontroly a za hranicami som sa hneď obrátil na bezpečnosť a žiadal som, aby ma dopravili do Prahy. Musím ísť ihneď za súdruhom ministrom Lomským a podať mu správu o situácii v Budapešti, vymyslel som si.“
O niekoľko hodín už sedel v hoteli Paríž, kde sa stretávala výprava pred odletom do Austrálie a zabával všetkých historkou, ako zdúchol z Budapešti. O druhej v noci sa ozval buchot na jeho hotelové dvere. Rozospatý otvoril a pred ním stáli dvaja vojaci. „Okamžite sa oblečte do uniformy. Budete sa hlásiť u ministra národnej obrany.“ „O tretej sa otvorili dvere a vstúpil som do kancelárie ministra Lomského. Stal som sa prvým autentickým svedkom, ktorý ho informoval o udalostiach v Maďarsku…“
Rekordný výkon po slivovici
V päťbojárskych súťažiach obľuboval streľbu. Bola to jeho najsilnejšia disciplína, zväčša ju na veľkých podujatiach vyhrával. Ak by sa však v tej dobe robili dopingové skúšky, sotva by sa tešil na MS 1961 v Moskve z víťazstva i z najlepšieho výkonu v histórii. Strieľalo sa z pištole a s trénerom si odskúšali v príprave taktiku, ktorá sa osvedčila.
„Skôr ako som vstúpil na strelnicu, vypil som pohár slivovice. Mal som to odskúšané a vyrátané. Dal som si ju desať, maximálne pätnásť minút pred súťažou. Keď som začal strieľať, alkohol začal účinkovať. Stratil som trému, ani ruka sa mi netriasla, cítil som sa skvele a s úsmevom na tvári som pálil. A padali desiatky, jedna, druhá, tretia… Z dvesto možných bodov som v Moskve nastrieľal 197!“ Len čo dostrieľal, obklopili ho novinári, zasypali ho otázkami, lebo dovtedy taký výkon nik nepodal. „Na mňa však už začínal pôsobiť alkohol, začínal sa mi pliesť jazyk. Vedel som, že sa musím čo najskôr vypariť a dobre sa vyspať. Stihol som ešte odpovedať na otázku, ako som mohol dosiahnuť taký výnimočný výkon. Kto chce byť dobrý v streľbe, musí vedieť aj behať, dostal som zo seba nezmyselnú vetu. Mimochodom, na druhý deň sa objavila v miestnych denníkoch…“
Večer mu volali z recepcie, že má návštevu. „Čaká vás generál,“ zaznelo v telefóne. Nevedel, čo si má o tom myslieť. Dole stál starší muž v uniforme, generálporučík. „Tovarišč Černý?“ overoval si, či hovorí so správnym chlapom. „Áno,“ prikývol opatrne. „Prišiel som vám zablahoželať. Taký výkon v streľbe som v živote nevidel,“ vravel s uznaním. „Podal mi ruku a fľašu vodky. Potom sa otočil a odpochodoval. Po tomto šampionáte som sa v streľbe vypracoval už na takú úroveň, že som vyhrával aj bez slivovice,“ dodával Černý.
Deväťdesiatročný riaditeľ
Po skončení kariéry sa stal popredným športovým funkcionárom. Zúčastnil sa na desiatich olympiádach. Dlho si udržiaval výbornú kondíciu. Keď sa blížila jeho deväťdesiatka, vravel o tom, ako ju oslávi. „Skočím do vody a preplávam namiesto tradičnej osemstovky celý kilometer. To bude moja oslava.“ Pripomínal, že pán profesor Filip Danninger ho nedávno pozval na prednášku. „Skvelý chirurg chce ukázať mladým medikom, ako vyzerá človek, ktorý celý život pravidelne športuje…“ A s chuťou približoval, ako trávi voľný čas. „Trikrát do týždňa plávam na Pasienkoch. Osemsto metrov. A štyrikrát v týždni vysadnem doma na stacionárny bicykel a šliapem do pedálov minimálne trištvrte hodinu.“
Nadšenca menších športov trápilo, že niektoré odvetvia sa nekriticky preceňujú. „To nie je spravodlivé. Tenista, futbalista, hokejista zarobí milióny a džudista či gymnasta nič. Uznávam futbal i hokej, ale nesúhlasím, aby hráči dostávali obrovské sumy. A iní ledva prežívali. Pritom v oboch skupinách sú reprezentanti, olympionici. Mali by mať aspoň podobné podmienky a práva.“ V duševnej kondícii ho udržiavala práca. Vyštudovaný psychológ bol ešte aj v pokročilom veku riaditeľom Psychodiagnostiky, a.s.
„Psychológia ma baví celý život. Naša spoločnosť vydáva psychodiagnostické testy, ktoré sú predpísané aj v zákone pre niektoré skupiny ľudí, pre uchádzačov o vodičský či zbrojný preukaz. Vydali sme ich vyše dvesto, aktuálne sa ich v rôznych oblastiach používa asi sedemdesiat. Do práce nechodím každý deň, pracujem aj z domu. Uvažujem, že sa už vzdám riaditeľovania. Začínam byť unavený. Nedávno mi operovali chrbticu a hnevá ma aj zápal v členku, musím si pomáhať pri chôdzi barlou,“ vysvetľoval pred desiatimi rokmi. Plnohodnotného dôchodku sa nikdy nedožil. Legendárny športovec zomrel 30. októbra 2016.
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.