Komunisti hlásili: Invalid s modrou knižkou má medailu z OH! Legendu ČSSR nezastavili doktori ani autonehoda
Vianoce 1936 a príchod nového roka 1937 boli u nich veľmi smutné. V obci Hořice, zhruba 30 kilometrov na sever od Brna, zažila mladá trojčlenná rodina pred deväťdesiatimi rokmi obrovskú tragédiu i eufóriu zároveň.
Československý reprezentant Ludvík Daněk počas OH 1972 v Mníchove, na ktorých získal olympijské zlato.
Na Troch kráľov sa v nej zrodila legenda, ku ktorej vzhliadal aj nedávno zosnulý diskár Imrich Bugár. Reč je o Ludvíkovi Daněkovi.
Rekordér v behu ku košatému dubu
V dnešnej dobe už obec Hořice nie je samostatnou katastrálnou jednotkou. Spadá pod Blansko. Momentálne sa v nej nachádza zhruba štyridsať domov.
Podľa štatistického úradu Českej republiky v nich žijú prevažne starí ľudia. Možno si niektorí z nich pamätajú, ako hrozne sa začala životná cesta olympijského šampióna v hode diskom.
Daněk dostal prvú veľkú – pomyselnú – facku od osudu keď mal iba šestnásť dní. Zubatá si prišla pre jeho ťažko chorého otca Ladislava.
Krátko po jeho druhých narodeninách nemecký diktátor Adolf Hitler obsadil v marci 1939 české Sudety. O pol roka zaútočil na Poľsko a Wehrmacht rozpútal II. svetovú vojnu.
Video
Prišiel som o priateľa, bol to dobrák s veľkou postavou i srdcom, spomína Juck na zosnulého Bugára
Československý disk má bohatú tradíciu. Začala sa už na OH 1900 v Paríži, keď v drese Českého kráľovstva získal František Janda-Suk striebornú medailu práve v tejto disciplíne. Odvtedy až do Daňkovho striebra na OH 1964 v Tokiu však trval dlhý medailový pôst.
Počas najväčšieho vojenského konfliktu v celej histórii ľudstva nič nenasvedčovalo tomu, že by ho mal Daněk ukončiť. Chlapec z chudobných pomerov vyrastal iba s mamou. Nemala na výber, chlap v domácnosti chýbal a tak Ludvíkovi postupne pribudol nevlastný otec a neskôr aj dvaja nevlastní súrodenci.
Letá si krátil futbalom, zimu behom na lyžiach či dokonca skokmi na lyžiach. V českých historických prameňoch sa traduje, že bol rekordérom v tradičnej hořickej disciplíne. V behu k veľkému košatému dubu. Dĺžka ani „oficiálny“ čas však neuvádzajú. Údajne to bolo okolo osemsto metrov…
Brácho, pozri, čo dokážem!
Nevlastný otec mal na syna pozitívny vplyv. Išiel mu príkladom v prístupe k povinnostiam i športu. Práve on nadchol nevlastného syna ku skokom na lyžiach, na ktorom bol schopný doletieť na métu 30 metrov. Ludvík však získaval medaily a diplomy najmä na úzkych lyžiach v bielej stope.
V malej obci na Južnej Morave však po vojne a v silnom komunistickom područí nemal príliš na výber. V roku 1952 nastúpil k otcovi do továrne ČKD Blansko. Ludvík Daněk bol všestranne športovo nadaný. Nakoniec vyhrala atletika. Ku kráľovnej športov ho priviedol brat Jiří. Raz domov prišiel s diplomom, diskom v ruke a s vetou: „Pozri, brácho, čo dokážem!“
Mužský disk má dva kilogramy a priemer 220 milimetrov. V súčasnosti sa vyrába z dreva a chrómu. A Daněkovi, ktorý postupne vyrástol na úctyhodných 193 centimetrov, tento kus atletického náčinia učaroval. Už ako chlapec si krátil dni hádzaním všetkého možného. Ale…
„Disk sa mi zapáčil od prvého momentu. Bol to taký zvláštny moment. Keď som ho chytil prvý raz, bol som presvedčený, že som ho mal v ruke azda stokrát,“ spomínal Daněk.
Ideálne začiatky? Ale kdeže! Mladší brat na začiatku hádzal o desať metrov ďalej a Daněk bol poriadne naštvaný. Obaja si spoločné chvíle s diskom užívali a napredovali. V roku 1956 hodil krajský rekord staršieho dorastu – 42,67 metra. Prišla však povinná vojenská služba a Ludvík Daněk prakticky netrénoval.
Keď však aj napriek tomu hodil v roku 1957 viac ako 45 metrov, ozvala sa Rudá Hvězda Praha. Najlepší klub v Československu mal pre v tom čase dvadsaťročného Daněka pripravenú zmluvu. Jej podpis mal prísť v lete 1957. Lenže 27. apríla toho roka uštedril osud Daněkovi ďalšiu krutú ranu…
Zabudnite na kariéru
Niektoré zdroje uvádzajú, že si na tú motorku nechcel sadnúť. Iné zasa, že ponuka kamaráta na zvezenie domov mu padla vhod.
Nech je to akokoľvek, nehoda na motorke mu priniesla šťastie v nešťastí. Kamarát nezvládol riadenie, prekročil rýchlosť a skončil v priekope. Nič sa mu nestalo, ale Daněk sa zvíjal v bolestiach.
Odviezli ho do nemocnice vo vážnom stave. Od lekárov si vypočul hroznú diagnózu. Ťažko narazená chrbtica, roztrhnutá oblička, viaceré povrchové zranenia a hematómy. Dokonca prvotná prognóza hovorila o čiastočnej invalidite. Jedno však bolo lekárom jasné už vtedy.
„Na atletickú kariéru zabudnite. Vyhýbajte sa ťažkej práci, vlhkým či chladným podmienkam a najmä – bez veľkej fyzickej námahy,“ neveril Daněk vlastným ušiam.
Nemocnicu opustil o päť mesiacov neskôr mentálne zlomený, o dvadsať kíl ľahší, s modrou knižkou a otáznikom, či celý život strávi v ČKD Blansko…
Daněk mal veľkú smolu na tvrdé životné rany. Zároveň však šťastie na osudové stretnutia. Veľkú rolu v jeho živote zohral nevlastný otec. A po zranení zasa sympatická dievčina Jarka, ktorú si neskôr vzal za ženu.
Urastený i stále krívajúci Ludvík sa jej páčil. Išlo mu to aj na tancovačkách. Na parkete sa dobre rozcvičil a postupne sa vrátil k disku. Nie div, že ho prirovnal k jednému z tanečných štýlov.
„Disk je ako balet. Tanec na nohách a v kruhu. Musíte disk láskať, skrotiť ho, aby lietal vysoko a ďaleko. A na silných nohách sa po špičkách dostať k čo najlepším výkonom,“ spomínal už v čase, keď bol podpredsedom Českého olympijského výboru.
Po dva a pol roku od nehody znova hodil za štyridsať metrov. V tom čase to bola méta, ktorá zdvihla jedno obočie. V roku 1960 sa dostal cez päťdesiat a v českých médiách sa hovorilo o veľkom návrate ťažko skúšaného „metráku od Brna.“
Tretia rana v Tokiu
Nikto však nepredpokladal, že by sa o štyri roky v Tokiu dočkal prvého medailového úspechu pre český národ od Jandu-Suka. Konkurencia doma bola silná a vo východnom bloku ešte neľútostenejšia.
Rok 1961 ukončil hodom k 55 metrom. V nasledujúcom sa predstavil vo vtedajšej metropole Juhoslávie na ME 1962. V Belehrade prvýkrát potvrdil príslušnosť k svetovej špičke. Skončil na deviatej priečke, ale s najlepším výkonom 52,12 m nebol spokojný.
V tom čase bol už s Jarkou ženatý, vstával o piatej, aby stíhal dvojfázový tréning aj šichtu v Švermových závodoch v Brne. Rok 1963 bol prelomový. V Košiciach sa prvýkrát – hoci len o štyri centimetre – dostal cez magickú 60-metrovú hranicu. Rok ukončil osobným maximom 60,97 m, ktorým sa dostal na druhé miesto európskych tabuliek.
V olympijskom roku 1964 hodil najskôr európsky rekord vo Vyškove (62,45 m) a potom aj prvý svetový v Turnove (64,55 m). V olympijskom finále prišla tretia veľká Daněkova rana. I keď s tými dvomi predošlými sa nedá úplne porovnať.
Vo finále viedol až do piatej zo šiestich sérií. Potom však legendárny Američan Al Oerter – ktorého babička emigrovala do Spojených štátov amerických na začiatku milénia z českého Kolína – hodil rovných 61 metrov a o 48 centimetrov zavŕšil zlatý olympijský hetrik.
Vo východnom bloku však rezonoval príbeh chlapca z dedinky Hořice. Novinové titulky hlásali: „Chlap s modrou knižkou a takmer invalid získal olympijské striebro!“
Nesplnený sen
Podľa Františka Macáka, autora knihy Sto let královny, Daněkovi pomáhali aj netradičné stravovacie návyky. Jeho „dopingom“ boli napríklad buchty od babky Oľgy Fikotovej, olympijskej víťazky z Melbourne 1956 v disku.
O štyri roky neskôr získal Oerter štvrté zlato pod piatimi kruhmi v Mexiko City, Nemec Lothar Milde skončil druhý a Daněk získal bronz.
Mníchovské hry 1972 už priniesli pre skôr utiahnutého Daněka jeho najväčší úspech. Rok po titule majstra Európy v Helsinkách dovŕšil kompletnú medailovú zbierku výkonom 64,40 m.
O šesť rokov neskôr ukončil bohatú kariéru. Rovnako ako zosnulý Imrich Bugár tak spravil v 41 rokoch. Niekoľko mesiacov pred päťdesiatymi narodeninami mu zákerná choroba vzala manželku Jaroslavu.
Daněk našiel novú motiváciu v práci. Našiel sa na športovom funkcionárskom poli. Bol členom RH Praha, predsedom Klubu olympionikov a od Antonia Samarancha si prevzal olympijské ocenenie Cenu fair play baróna Pierra de Coubertina.
Zomrel 11. novembra 1998. Našli ho mŕtveho na jeho chate v Jihlave. Mal 61 rokov. A nesplnený sen, ktorý si už s Bugárom či Oerterom môžu splniť tam hore.
„Kúpim si na Valašsku chalupu, zrovnám svah do roviny, postavím tam kruh a len tak si zasúťažím s kamarátmi. Zavolám aj Imreho Bugára, nech je sranda a nechýba nám ani vínečko a pivečko.“
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.