Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
V ľadovej vode myslel na rodinu, spev i teplú bundu
Počas posledných dvoch rokov bola jeho najčastejším spoločníkom studená voda. Strávil v nej stovky hodín, preplával takmer tisíc kilometrov. Prešiel si odriekaním i bolesťou, neraz siahol až na dno síl. Naplneniu vysnívaného cieľa podriadil všetko.
Peter Dolník na lodi Viking, ktorá ho sprevádzala na ceste.
Žilinský rodák Peter Dolník premenil obrovskú túžbu na skutočnosť. Pred desiatimi dňami sa stal piatym Slovákom v histórii, ktorý preplával legendárny La Manche – prieliv oddeľujúci Britské ostrovy od kontinentálnej Európy. „Keď som sa po takmer dvanástich hodinách konečne dotkol brehu, cítil som sa ako v raji,“ vraví 45-ročný diaľkový plavec.
Rok bez teplej sprchy
Momentu, na ktorý nezabudne do konca života, však predchádzala dvojročná drina. Najmä posledných desať mesiacov bolo pre Dolníka extrémne náročných. „Pripravoval som sa so skupinou Vlada Moravca, do ktorej patrilo ďalších deväť pokoriteľov La Manchu. Vstával som o pol piatej ráno, trénoval som dvakrát denne, celkovo som preplával približne 900 kilometrov. Po každom z tréningov som bol taký zničený, že som ani nevládal zdvihnúť ruky,“ prezrádza Dolník.
Predtým, ako sa dočkal svojho veľkého dňa, otestoval si schopnosti na viacerých maratónoch. „Preplával som prieliv medzi Perthom a Rottnest Islandom či jazero v Zürichu. Navyše, každú tretiu sobotu sme s kamarátmi plávali v bazéne, mori či jazere – osem hodín bez prestávky!“ Okrem naháňania fyzickej sily a kondície si musel Dolník zvyknúť aj na studenú vodu.
„Bola najväčšou nástrahou. Trikrát do týždňa som si "užíval“ kúpele s ľadom, teplú sprchu som si nevychutnal dvanásť mesiacov. Napriek tomu mi trvalo dva roky, kým som si na ňu zvykol," spomína si na ťažké začiatky Dolník, ktorý je s plávaním spätý odmalička. Ako chlapec reprezentoval v bazénoch žilinskú Lokomotívu, keď však odišiel do Bratislavy na vysokú školu, musel so svojou záľubou skončiť.
„Po dvadsiatich rokoch som však zistil, že mi plávanie veľmi chýba. Tak som začal prekonávať trojkilometrové, neskôr päť až desaťkilometrové vzdialenosti. Potom som absolvoval prvý maratón v Hong Kongu a vzápätí sa mi v hlave zrodila myšlienka o Lamanšskom prielive,“ dodáva.
Len za cenu smrti
Dolníkova dlhoočakávaná chvíľa, keď sa na britskej strane La Manchu ponoril do vody, nadišla 5. júla tohto roka. „Na začiatku som bol nervózny. Trvalo mi asi dve hodiny, kým som sa ukľudnil. V hlave som si trať rozdelil na päť častí, každá z nich mala približne sedem kilometrov,“ vraví slovenský plavec, ktorého sprevádzala loď. Jej posádka mala hneď niekoľko úloh: dohliadala na jeho bezpečnosť, informovala ho o zdolaní každej z častí, zároveň sa starala o jeho pitný a stravovací režim.
Každú polhodinu mu do 13-stupňovej vody podávala jedlo. „Išlo o banány, broskyne, čokoládové rolky a paradajkovú polievku – teda mäkkú stravu, ktorú som mohol ľahko prehltnúť. Dôvod je jednoduchý. Na každú stravovaciu zastávku som mal len minútu,“ vysvetľuje Dolník, ktorý sa musel podriadiť aj ďalším pravidlám, aby jeho pokus uznala Channel Swimming Association (na palube mala svojho pozorovateľa) za právoplatný.
Pred pokusom musel odovzdať potvrdenie o tom, že má odplávaných aspoň šesť hodín vo vode s teplotou nižšou ako 15 stupňov. Ďalším kritériom je, že plavec môže mať na sebe oblečené len plavky, okuliare a plaveckú čiapku. Počas pobytu vo vode sa ho nemôže nik dotknúť. „Preto sme si museli vymyslieť spôsob, ako mi budú ľudia z lode podávať jedlo a nápoje. Vyriešili sme to pomocou žrde,“ tvrdí Dolník, ktorý musel prejsť aj dopingovou kontrolou.
Po zvládnutí všetkých technických nástrah sa musel Žilinčan, ktorý väčšinu roka trávi v Austrálii, vysporiadať s vlastnou psychikou. Najväčšiu krízu zažil ešte v prvej polovici trate – medzi treťou a štvrtou hodinou od skoku do mora. „Už sa mi ďalej nechcelo plávať. Chcel som ísť na palubu, do tepla, mať na sebe bundu. Sám seba som sa pýtal, prečo to vlastne robím,“ popisuje najťažšie chvíle, ktoré trvali asi hodinu.
„Potom som sa však opäť dostal do rytmu a zvyšných sedem hodín som už absolvoval bez výraznejších problémov. Aj keby som nejaké mal, zrejme by mi to nepomohlo. S posádkou som totiž uzatvoril dohodu, že ma pustí na loď len v prípade, ak budem umierať,“ pousmeje sa.
Menšia komplikácia Dolníka predsa len ešte postihla – v samom závere. „Dva kilometre od francúzskeho pobrežia mi kapitán lode oznámil, že je odliv a ak nezrýchlim, na breh sa nedostanem. Tak som začal šprintovať a v rovnakom tempe som vydržal zvyšných štyridsať minút. Keď sa loď pre plytké pobrežie zastavila, vedel som, že je dobre. Keď som sa konečne dotkol dna a pomaly vyšiel na breh, ovládol ma ten najlepší pocit na svete. Budem si ho pamätať do konca života,“ tvrdí.
Vďačí zaň aj svojmu trénerovi, s ktorým si však počas príprav skočili do vlasov – za konflikt nemohlo nič iné ako studená voda. „Vlani som sa pripravoval v Sydney, kde je voda teplá po celý rok. Vlado Mravec sa však rozhodol, že sa musíme presunúť do Melbourne. Tam je more omnoho chladnejšie. Strávili sme tu celý týždeň. V posledný deň som musel odplávať osem hodín bez prestávky. Napriek tomu ma Vlado vyhnal do 15-stupňovej vody aj na ďalšie dve hodiny. Nerozprával som sa s ním niekoľko dní. Teraz však uznávam, že mi jeho metódy veľmi pomohli,“ spomína si Dolník.
Spev nahradila Medená veža
Medzi britským a francúzskym pobrežím strávil slovenský dobrodruh takmer dvanásť hodín. A hlavou mu, samozrejme, prúdili najrôznejšie myšlienky. „Rozhodol som sa, že za ten čas si prehrám celý svoj život. Spomínal som na rodinu, kamarátov, prácu, gymnázium či vysokú školu,“ prezrádza.
„Pokúšal som sa aj spievať, ale hneď mi došlo, že to veru nepôjde,“ smeje sa. Na kúsok zo slovenskej kultúry si však predsa len našiel priestor. „Snažil som sa rozpamätať na jeden z mojich obľúbených filmov – Medenú vežu. Potom som sa vo vlnách už len nudil,“ tvrdí Dolník, ktorý sa dva dni po úspešnom pokuse nemohol poriadne najesť. Slaná morská voda si totiž vybrala svoju daň. „Napuchli mi od nej nie len ústa, ale aj jazyk. Hrdlo som mal celé zapálené. Svoje si v špinavej vode odniesli aj plavky, ktoré som ihneď zahodil.“
Napriek tomu, že La Manche zobral veľkému bojovníkovi veľa síl, už teraz myslí na dosiahnutie nových plaveckých cieľov. Chce zvládnuť ďalších šesť maratónov. „Spolu s La Manchom sa nazývajú Ocean's Seven a zahŕňajú prielivy po celom svete. Takú náročnú porciu doteraz zvládli len dvaja ľudia, rád by som sa k nim zaradil,“ netají sa vysokými ambíciami Dolník.
Aj preto už na druhý deň po preplávaní Lamanšského prielivu začal šetriť. „Nie je to veru lacný špás. Vyšiel ma približne na 8-tisíc eur, najviac ma stál prenájom lode – 5-tisíc. Za dva roky som to však dokázal splatiť. O podobnú čiastku pôjde aj pri prekonaní ďalších prielivov,“ odhaduje muž, ktorého v jeho vášni podporuje celá rodina. „Som jej za to nesmierne vďačný,“ zakončil Dolník.
Zaradil sa medzi plaveckú elitu
Lamanšský prieliv doteraz preplávalo niečo cez 1300 ľudí. Ako prvý ho pokoril v roku 1875 Angličan Matthew Webb. Rýchlostným rekordérom je Bulhar Petar Stojčev, ktorý pred šiestimi rokmi vystúpil na francúzsky breh po necelých 7 hodinách. Za kráľa kanála je považovaný Kevin Murphy, ktorý ho zdolal 34-krát. Kráľovnou je Alison Streeterová, 43-násobná pokoriteľka Lamanšského prielivu. Najstarším úspešným plavcom je Roger Allsopp (70 rokov), najmladším Thomas Gregory, ktorý zvládol 35-kilometrovú vzdialenosť vo veku 11 rokov.
| Slovenskí pokoritelia kanála La Manche | ||
|---|---|---|
| Ján Novák | 1974 | 13 hodín a 27 minút |
| Zoltán Makai | 2002 | 11 hodín a 22 minút |
| Jozef Lendacký | 2004 | 14 hodín a 28 minút |
| Ivan Gazdík | 2009 | 13 hodín a 29 minút |
| Peter Dolnik | 2013 | 11 hodín a 43 minút |
Peter Dolník
Narodil sa 24. júna 1968 v Žiline, kde začal s plávaním. Bol členom športového klubu Lokomotíva Žilina. Vysokú školu vyštudoval v Bratislave na Univerzite Komenského v odboroch filozofia a politická ekonómia. Osud ho zavial do Austrálie, kde pokračoval v štúdiu. Na najmenšom kontinente sa najčastejšie zdržiava dodnes, konkrétne v Sydney. V súčasnosti pracuje pre firmu zaoberajúcu sa medicínskym výskumom.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.