Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Keď mi Rus nedal gól, iba krútil hlavou. Vtedy som mu vravel: Nabudúce ho nestrelíš zas. Celý sa rozklepal, smeje sa československá legenda
V ére Československa získali hokejisti šesť titulov majstra sveta. Najsuverénnejší sa zrodil v Katoviciach. Od tohto triumfu uplynulo 50 rokov. Azda najväčšou hviezdou na šampionáte bol legendárny brankár Jiří Holeček, ktorý minulý mesiac oslávil 82. narodeniny.
Zo zisku zlata na MS sa Jiří Holeček tešil trikrát. Na snímke z roku 1976 je celkom vpravo. Ďalšie dva tituly získal v reprezentácii v rokoch 1972 a 1976. (Uprostred je Jiří Holík a vľavo František Pospíšil.
„Bol to výnimočný šampionát, ale bolo to dávno a na mnohé detaily si už nespomínam,“ vraví pražský rodák, ktorý väčšinu kariéry prežil v Košiciach. Na MS 1976 ho vyhlásili za najlepšieho brankára.
Pamätný turnaj sa začal nečakanou prehrou ZSSR s domácim tímom 4:6. Hneď v ďalšom stretnutí boli Poliaci vaším súperom. Nemali ste po takom výsledku trochu obavy?
Nemali sme žiadne obavy. Rusi mali zlý deň. Podcenili súpera, dostali gól, potom druhý a už sa nedostali do tempa, začali byť nervózni. Poliaci to využili. To sa môže stať. Viem, že sme ich vysoko zdolali, ale už si nepamätám na konečné skóre (12:0 – poz. red.).
Československo bolo na šampionáte v Katoviciach nezastaviteľné…
V našom prípade platilo, že čím sme mali silnejšieho súpera, tým sme hrali zodpovednejšie. Tešili sme sa najmä na Rusov, lebo na tieto zápasy sa tešili vždy aj naši fanúšikovia. A čakali, že ich zdoláme. Vyhrávali sme nad nimi výnimočne, tieto víťazstvá sme boli našim fanúšikom dlžní. Vždy sme si vraveli: kto iný má zdolať Rusov, ak nie my? Málokedy sa stalo, že si s nimi poradil niekto iný.
Video
Sýkora verí, že na MS si prinesol formu z NHL
Súčasťou kádra slovenskej hokejovej reprezentácie pred májovými MS vo Švajčiarsku je už aj Adam Sýkora. Dvadsaťjedenročný útočník má za sebou vydarený záver sezóny, keďže premiérovo nahliadol do zámorskej NHL a v drese New Yorku Rangers zanechal výborný dojem. Pozitívnu náladu si priniesol aj do národného tímu, s ktorým absolvuje tretí svetový šampionát v kariére. V Bratislave, 26. apríla 2026
Zdroj:
TASR
Aký to bol súper?
Samozrejme, tradične najťažší. Mali vždy silné mužstvo. Disponovali širokým výberom kvalitných hráčov. Tí, čo prišli na akýkoľvek turnaj, hrali vždy výborne, klobúk dolu. Boli rýchli, výborne korčuľovali, kombinovali i strieľali.
Vedeli sme, že sú mimoriadne silní v útoku, ale v obrane boli zraniteľní. Museli sme hrať na brejky. Dôležité bolo dobre brániť a zasa brániť, vypichnúť im puk a z protiútoku dať gól. A potom zasa to isté. To bola naša šanca. Keď sme toto zvládli, mohli sme pomýšľať na víťazstvo.
Ale pre vás to bolo náročné, mužstvo bolo pod tlakom a mali ste veľa roboty…
To ma práve bavilo. Keď som vychytal šancu, keď mi ruský hráč nedal gól a pred bránkou nechápavo krútil hlavou, išiel som k nemu a vravel som mu: Na budúce ho zasa nedáš (smiech). A on sa často rozklepal, vážne. To bola aj psychologická bitka. Museli ste dať súperovi najavo, že sa ho nebojíte. Báť sa musel on.
V Katoviciach ste sa so zbornou stretli dva razy, najskôr ste nad ňou vyhrali 3:2, potom ste v poslednom zápase remizovali 3:3, to už bolo rozhodnuté o titule…
Na tomto šampionáte sme mali najvýraznejšiu hernú prevahu a získali sme ešte aj Pohár Fair play. Boli sme nezastaviteľní. O rok sme vo Viedni titul obhájili, ale už nebol taký suverénny. Bol môj tretí, prvý som vybojoval v Prahe 1972.
Na MS 1976 malo Československo pred ZSSR šesťbodový náskok, dalo jasne najviac gólov, najmenej ich dostalo. Prvý zápas vyhralo nad NDR 10:0, ale desať gólov strelilo aj Američanom, hoci tí v úvode remizovali s Fínmi a potom zdolali Švédov…
Nikdy sme nevedeli, s akým silným mužstvom Američania prišli. Boli sme vždy v strehu. Až keď sme si ho trošku pozreli, vedeli sme, čo si môžeme proti nim dovoliť.
Zahrali ste si na desiatich MS a na piatich vás vyhlásili za najlepšieho brankára a zaradili do najlepšej šestky. Čo vám pomohlo k takej skvelej bilancii?
Veľmi si ju cením, lebo nikomu inému sa niečo podobné už nepodarilo. Vedel som sa na veľké turnaje a aj zápasy pripraviť. V deň stretnutia nemohol na mňa nik prehovoriť, nič sa ma pýtať. Do šatne som išiel sám a nebavil som sa ani so žiadnym spoluhráčom.
Čo sa vám preháňalo hlavou?
V hlave som mal zápas a súpera. Prechádzal som si možné akcie a situácie, vravel som sám sebe, ako budem reagovať, čo budem robiť a čo nie, na čo si musím dať pozor. Boli to rok čo rok tí istí hráči, poznal som ich. Vedel som, ako kto rieši rôzne situácie, akým spôsobom strieľa. Majú veľa vecí nacvičených a správajú sa rovnako alebo veľmi podobne.
Keď viete, ako hráč zakončuje a viete na to reagovať, máte vyhraté. Dnes trénerom pomáha technika, majú nahratých hráčov súpera, ukazujú ich brankárom, ako sa v rôznych herných situáciách správajú. Ja som mal také video v hlave.
Na ktorých strelcov ste si museli dávať najväčší pozor?
U nás najmä na Venca Nedomanského. Zo zahraničných boli najnebezpečnejší Rusi. Povestný bol útok Michajlov, Petrov, Charlamov.
V Katoviciach bol vašou dvojkou takisto výnimočný Vladimír Dzurilla. Do bránky sa dostal len v dvoch z desiatich zápasov – proti Poľsku a NSR. Ako ste vychádzali?
Výborne. Mal som dobré vzťahy so všetkými brankármi v reprezentácii. To je základ. Brankári nemôžu ísť proti sebe. Musia byť kamaráti a podporovať sa.
Vlado bol o dva roky starší a vo veľkom hokeji o niečo skôr ako ja. Bol už v reprezentácii a sledoval som jeho výkony. Aj som sa od neho dosť naučil. Správal sa vždy férovo. Vytvorili sme silnú dvojicu. Keď mi to nešlo, nastúpil do bránky a podržal nás.
V tíme boli traja Slováci. Okrem Dzurillu, ktorý vtedy chytal už v Brne, aj slovanisti Marián i Peter Šťastný, ktorý mal len dvadsať rokov a na MS premiéru. Dal osem gólov…
Obaja boli výborní a veľmi prospešní pre mužstvo. Peter bol najmladší v tíme, bol rýchly a mal schopnosť strieľať góly. Ale zároveň potrebujete na ľade hráčov, ktorí vedia aj perfektne brániť, nemôže to zostať len na dvoch obrancoch. V hokeji je každý hráč dôležitý, je to tímový šport. A my sme mali najmä silný tím.
Až do vojenčiny ste sa venovali futbalu i hokeju. Dlho ste sa nevedeli rozhodnúť, ktorému športu dať prednosť. Prečo ste sa napokon priklonili k hokeju?
S futbalom som začal, keď som mal šesť, s hokejom o niečo neskôr. Keď som mal osemnásť, chytal som za Slaviu Praha a postúpili sme z divízie do druhej ligy. Ale na Bohemke som hrával dorasteneckú ligu vo futbale. Tam trénoval môj otec a nechcel som ho sklamať, videl vo mne budúceho futbalistu.
Ranilo by ho, keby som dal prednosť hokeju. Bol úspešný mládežnícky tréner a dokonca zachránil kariéru Tondovi Panenkovi.
Ako?
Bol tréner žiakov Bohemiansu a prišiel za ním jeho otec. Malý Tondo hrával v Slavii a odtiaľ ho vyhodili. Požiadal ho, či by ho nezobral. Zajtra ho priveďte ukázať na tréning, posmelil ho otec.
Keď Tondo prišiel, hodil mu loptu a vraví mu: ukáž, čo s ňou dokážeš. Zobral loptu, pobehol s ňou, otočil sa, vystrelil. Otec dlho neuvažoval. Od tej chvíle hral Panenka za Bohemians a dotiahol to k titulu majstra Európy.
Ako to bolo s vami?
Pendloval som medzi futbalom a hokejom a nevedel som sa rozhodnúť. Poobede som absolvoval tréning alebo zápas na Bohemke a potom som upaľoval na Štvanicu, aby som stihol hokejové stretnutie. Ale na odvode brancov ma vyzvali, aby som povedal, čomu sa chcem ďalej venovať.
Aké mám možnosti? pýtal som sa. Buď pôjdeš k futbalistom do druholigovej Dukly Tábor, alebo na výber do hokejovej Dukly Jihlava, ktorá hrala v najvyššej súťaži. Vybral som si Jihlavu.
Ale v nej ste potom nechytali.
Bol som tam dva mesiace. Mimochodom, v Jihlave som dostal aj prezývku Fakír, ktorá mi prischla do konca kariéry. Dal mi ju Láďa Šmíd z Jihlavy. Bol som ohybný a tenký. Tvrdil, že mu pripomínam fakíra, ktorý vystupoval s píšťalkou a hadom. To mi však nepomohlo.
Zavolal si ma známy tréner Jaroslav Pitner a vraví mi: Jirko, si dobrý brankár a bola by škoda, keby si nechytal. My však brankára máme a bol by si u nás len dvojka, náhradník. V Košiciach začína Dukla, hľadá brankára. Skús to, keď budeš dobrý, zoberiem ťa o rok-dva k nám do Jihlavy.
V Košiciach ste potom strávili väčšinu kariéry.
Odchytal som dve sezóny v čase základnej vojenskej služby. Hneď po prvom roku sme postúpili z druhej do prvej ligy. Rátal som s tým, že sa vrátim domov, do Sparty. Ale tá ma nechcela. Možno o rok.
Tak som si povedal, že počkám, pôjdem len do Prahy, nikam inam. Nebudem rokovať ani s Ostravou, ani Brnom, ktoré mali tiež záujem. Len so Spartou. A tak som strávil v Košiciach desať rokov.
Ale nesťažovali ste sa.
Nikdy. Cítil som sa tam dobre. Hneď sme postúpili do prvej ligy a potom sme sa zväčša držali v pokojnom strede tabuľky. V Košiciach som si našiel manželku, narodil sa nám tam syn i dcéra, obe deti sme krstili v Dóme svätej Alžbety. Až v roku 1973 som prestúpil do Sparty, to som mal už 29 rokov. S nami sa do Prahy presťahovala aj svokra, výborne som s ňou vychádzal. Vybavili sme jej menší byt, bývala neďaleko nás a pomáhala nám s deťmi.
V roku katovického šampionátu sa uskutočnil aj Kanadský pohár, kde ste opäť zdolali ZSSR a hrali ste vo finále s Kanadou. Tam ste dostali aj vážnu ponuku z NHL…
Záujem prejavilo Chicago. Oslovili ma legendy – Bobby Hull a Stan Mikita. Tvrdili, že budem patriť medzi najlepšie platených hráčov v NHL. Sľúbili mi milión dolárov. Malo to však háčik.
Aký?
Chceli, aby som hneď zostal v Amerike, nevracal sa už domov, čo som odmietol.
NHL vás nelákala?
Musel by som utiecť z Československa a to by som nikdy neurobil. Nemohol som sa rozhodnúť inak. Doma ma čakala žena a dve malé deti. Sľúbili mi síce, že ich dostanú do Ameriky, pomohol by Červený kríž. Vraciam sa domov a skúste to legálne, znela moja odpoveď.
Chcel som sa dohodnúť. Buď by to bolo možné, alebo nie. Na záver kariéry som si v zahraničí zahral. Dostal som povolenie, dva roky som pôsobil v Mníchove a rok v Essene. To bolo dobré. Tam síce nebolo toľko peňazí ako v NHL, ale viac ako u nás, niečo som si zarobil. Chvíľu som z toho žil a postavil som si dom. Ten som nechal už synovi.
Veľa času ste v minulosti trávili na chalupe, ktorú máte neďaleko Prahy. Platí to ešte?
Už tam chodím čoraz menej. Patrila dedovi, ako chlapec som tam prežil vždy prázdniny a ešte donedávna skoro každý víkend. Teraz tam idem porobiť poriadok, pokosiť trávu, ošetriť stromy v záhrade. So mnou ide vždy aj syn a ťažšie práce urobí on.
Ako trávite čas?
Sledujem televíziu, šport. Každý druhý deň idem k priateľke, kde strávim celý deň. Nebývame spolu, ale nemám to k nej ďaleko. Autom pätnásť minút.
Obujete si občas ešte aj korčule?
Vôbec nie. Nemal som ich na nohách už veľmi dlho, asi 30 rokov. Z výstroja mi zostala len jedna stará maska. Keď som začínal, chytávalo sa ešte bez nej. Ale hokej bol stále rýchlejší a strely čoraz tvrdšie.
Kompletnú výstroj, rukavice, chrániče, hokejku som ponúkal do múzea, ale nebol záujem. Ozvali sa mi z Kanady a tam to predali na jednej aukcii. Kúpil to český emigrant. Dostal som za to 60-tisíc korún. Som rád, že sa ešte zdravotne držím, zatiaľ sa nerozpadám (smiech).
Nie každý sa už dožije takého veku, aký mám ja. Ani mnohí moji spoluhráči už nie sú na svete. V januári si vždy vravím, že azda ešte ďalší rok vydržím. Zatiaľ mi to vychádza…
MS 1976 v Katoviciach
Výsledky ČSSR: NDR 10:0, Poľsko 12:0, Švédsko 3:1, Fínsko 7:1, USA 10:2, ZSSR 3:2, NSR 9:1, USA 5:1, Švédsko 5:3, ZSSR 3:3. Poradie: 1. ČSSR 19 b, 67:14, 2. ZSSR 13 b., 50:23, 3. Švédsko 12 b., 36:29, 4. USA 7 b., 24:42.
Najlepší hráči: Jiří Holeček (ČSSR), Mats Waltin (Švédsko), Valerij Charlamov (ZSSR).
All Stars: Holeček – Waltin, Pospíšil, Martinec, Nový, Charlamov.
Kanadské bodovanie: 1. Vladimír Martinec 20, 2. Jiří Novák 16, 3. Milan Nový (všetci ČSSR) 15, 4. Roland Eriksson (Švédsko) 15, 5. Ivan Hlinka (ČSSR) 15, 6. Valerij Charlamov (ZSSR) 14.
Najlepší strelci: Martinec, Novák, Nový po 9 gólov, P. Šťastný a Eriksson po 8.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.