Vykrádal banky, utiekol z väzenia, chcel byť ako Dominik Hašek. Najhorší brankár na svete mal peňazí ako pliev

Chcel byť hokejistom. A vôbec nie hocijakým, veď jeho idolom bol vôbec ten najlepší – Wayne Gretzky. Sníval o tom, že raz bude stáť v bránke. Pred tisíckami nadšených fanúšikov. Namiesto toho sa však stal mužom, ktorého hľadala celá krajina.

Attila Ambrus – prezývaný Lupič whisky – v 90. rokoch zosobňoval zvláštny paradox postsocialistickej Európy. Bol zločincom, no zároveň hrdinom.

Jeho príbeh však nie je len kriminálnou kronikou, ale aj pomerne dôverným obrazom doby, ktorá akoby ani sama nevedela, kde končí zákon a kde sa začína spravodlivosť.

Útek spod vagóna

Keď sa Attila Ambrus rozhodol opustiť Rumunsko, absolútne to nepripomínalo ten klasický romantický útek za slobodou. Vyzeralo to skôr ako zúfalý pokus uniknúť životu bez perspektívy.

V čase, keď krajine vládol krutý Nicolae Ceaușescu, boli etnické menšiny, medzi nimi aj maďarskí Sekelyovci, systematicky odsúvané na okraj spoločnosti.

Navyše, Ambrus už beztak vyrastal v prostredí chudoby, násilia a totálnej beznádeje. Matka ho opustila ešte ako batoľa, otec bol strašný alkoholik. A tak sa rodinné zázemie rozpadlo ešte skôr, než sa stihlo vytvoriť.

Písal sa rok 1988, keď sa iba 21-ročný Ambrus schúlil na podvozok nákladného vagónu, aby prešiel hranicu medzi dusivým caucescuovým režimom a Maďarskom, kde sa v tom čase predsa len dýchalo ľahšie.

Opúšťal starý svet, no vstupoval do nového bez akéhokoľvek plánu. Keď dorazil do Budapešti, nemal vôbec nič. Ani peniaze, ani prácu, ani reálne schopnosti, ktoré by mu umožnili kdekoľvek uspieť.

Mal iba jednu vec: predstavu, že hokej – ten šport, ktorému doma nikto nerozumel – ho raz zachráni. „Že si pomýlil krajinu? Iste, Maďarsko rozhodne nebolo žiadne hokejové terno, ale vzhľadom na to, čo vedel on, to bola vyslovene druhá Kanada,“ glosuje Ambrusov príbeh portál iDNES.cz.

Tvrdý náraz do reality

Klub Újpesti TE bol v tom čase symbolom maďarského hokeja. Pre Ambrusa predstavoval vstupenku do sveta, kde by konečne niekam patril. Ale pravda bola aj taká, že jeho schopnosti boli ďaleko od tejto vízie.

Keď sa prvýkrát postavil do bránky, bolo jasné, že nejde o žiadny talent, ale skôr len o ilúziu. Spoluhráči neskôr spomínali, že puky od neho lietali na všetky strany a tréning sa zmenil na improvizovanú streleckú súťaž.

No predsa ho z tímu nevyhodili. Možno pre jeho vytrvalosť, možno pre zvláštnu charizmu, ktorá z neho vyžarovala. Ambrus v Budapešti zostal. Najprv ako údržbár, potom ako vodič rolby, neskôr ako večný náhradník. Spával na štadióne, robil drobné práce, akokoľvek sa snažil zapadnúť.

V prostredí, kde ostatní hráči bojovali o kariéru, on bojoval o prežitie. „Bolo fascinujúce sledovať, ako veľmi chce byť súčasťou nášho tímu,“ spätne vraveli jeho spoluhráči. „Aj keď bolo jasné, že na to nemá.“

Lenže klub začal mať finančné problémy. Vyvrcholilo to až do stavu, že s Ambrusa sa stala tímová jednotka. Pri jednom zápase v roku 1995 dostal 25 gólov, inokedy sa postaral o rekordnú šnúru, keď v piatich dueloch po sebe lovil puk zo siete celkom 88-krát.

Chcel byť obyčajný človek

Začiatok 90. rokov v Maďarsku bol obdobím, ktoré sa dnes opisuje ako „divoký kapitalizmus“. Privatizácia otvorila dvere obrovským majetkom. Ale tak ako u nás na Slovensku, aj tam to bolo len pre vyvolených.

Pre obyčajných ľudí znamenalo toto obdobie skôr neistotu. Platy klesali, sociálne istoty mizli, pravidlá sa menili zo dňa na deň. Ambrus tento svet pozoroval z najnižšej možnej pozície.

Popri hokeji pracoval aj ako hrobár, elektrikár, či robotník. Neskôr začal pašovať kožušiny, potom venčil psov zamestnaným paničkám, pracoval tiež na stavbách a nakoniec sa stal pašerákom zvierat. Prepravoval ich z Rumunska do Rakúska.

Ani to mu však nestačilo. Systém mu nedával žiadnu šancu na dôstojný život. A on zasa postupne prestával veriť, že ju vôbec niekedy dostane. „Chcel som byť normálny, obyčajný človek,“ tvrdí. „Ale pochopil som, že v tomto prostredí nemám šancu.“

Prvá lúpež

Rozhodnutie vykradnúť poštu nebolo výsledkom veľkého plánu. Skôr zúfalstva a možno aj hlúpej náhody. Mal parochňu, lacnú detskú zbraň a tiež minimum skúseností. Napriek tomu všetko klaplo.

Od napätia sa pozvracal, ale napokon to boli tri minúty, ktoré zmenili jeho život. Pol milióna forintov v tom čase predstavovali asi šesťtisíc amerických dolárov. Peniaze, za ktoré si mohol dlhé mediace užívať. Keď ich držal v rukách, došlo mu, že taký balík nikto predtým ani len nevidel.

Bol to akýsi psychologický zlom. Zistil, že svet, ktorý ho odmietal, má tiež svoje slabiny. A že ich dokáže využiť. „Bolo to úplne jednoduché,“ priznáva. „A to bolo na tom všetkom azda to najnebezpečnejšie.“

Zlodejov bolo v Budapešti v tom čase veľa. Ale "Lupič whisky“ bol len jeden.

Mal totiž jeden nezvyčajný, nezlodejský, ale o to jednoduchší rituál: pred každou lúpežou si dal pohár whisky. Niekedy dva, či tri. A neskôr, keď už úplne stratil všetky zábrany, aj celú fľašu.

Alkohol mu vraj dodával poriadnu odvahu, ale zároveň sa stal aj súčasťou jeho nezameniteľnej identity. Napriek tomu si banky vyberal podľa rutiny zamestnancov. Vôbec nešlo o náhodu – sledoval otváracie hodiny, správanie pracovníkov aj slabé miesta zabezpečenia.

Jeho správanie však bolo paradoxné. V bankách bol zdvorilý, pokojný, takmer galantný. Ženám nosil kvety. Zamestnancov oslovoval mimoriadne slušne, nikdy nikomu neublížil. Po lúpežiach dokonca posielal polícii fľaše vína. Jednoducho robil gestá, ktoré balansovali na hranici irónie a provokácie.

„Prepáčte, ale toto je lúpež,“ zaznelo pri jednej z akcií. Táto veta sa napokon stala súčasťou legendy.

Polícia ako komparz

Vyšetrovanie viedol Lajos Varjú, muž bez skúseností s podobným typom kriminality. V krajine, kde ozbrojené lúpeže vôbec neboli bežné, sa zdala byť polícia viac ako nepripravená.

Chyby sa kopili. Alarmy sa ignorovali, dôkazy sa ničili, zásahy boli – slušne povedané – dosť chaotické. V jednom prípade sa dokonca policajné autá zrazili cestou na miesto činu. V inom zasa dorazili tak neskoro, že zostal len „zápach whisky“.

Situácia nadobudla až groteskný rozmer. Médiá ju prirovnávali k skečom „Monty Python“, čo bolo pre políciu ponižujúce, no pre verejnosť zábavné.

A práve to, čo robí Ambrusov príbeh výnimočným, nie je len počet lúpeží, ale aj reakcia spoločnosti. Maďari ho neskutočne milovali. Jedna z pracovníčok prepadnutej banky v médiách dokonca ľutovala, že v deň krádeže mala v práci voľno.

Vzniklo o ňom niekoľko piesní, ktoré sa stali hitmi, a tiež jedna divadelná hra. V Maďarsku sa dlho predávali repliky jeho dresu a nad hokejovým štadiónom, kde hrával, roky visela vlajka s jeho prezývkou. Predávali sa šiltovky s jeho menom a na trhu sa objavil aj „jeho“ energetický nápoj.

Nie preto, že by rozdával peniaze, to nikdy nerobil, ale preto, že predstavoval niečo, čo v tej dobe chýbalo: ilúziu spravodlivosti. Tam, kde elity bohatli podozrivým spôsobom, bol "obyčajný“ zlodej pre pospolitú verejnosť paradoxne prijateľnejší.

„Nie je to zločinec,“ zaznievalo často. „Je to obyčajná pomsta obyčajného človeka.“

Medzi štadiónom a bankou

Ale späť na ľadovú plochu. Ambrus žil dva paralelné životy. Na jednej strane bol hokejista, alebo aspoň niekto, kto sa ním snažil byť. Trénoval, chodil na zápasy, sedel na lavičke. Na druhej strane bol profesionálny zlodej, ktorý plánoval akcie s precíznosťou vojenského stratéga.

Po jednej lúpeži šiel priamo na tréning. Inokedy sedel na striedačke v momente, keď noviny publikovali jeho identikit.

Jeho výkony na ľade boli síce katastrofálne, no jeho disciplína nepopierateľná. Nikdy nevynechal tréning. Nikdy sa nevzdal sna byť súčasťou tímu.

Ale ako každá legenda, aj táto mala svoj bod zlomu.

Alkohol, tlak, rastúce sebavedomie – to všetko viedlo k zásadným chybám. Lúpeže boli čoraz častejšie a agresívnejšie, ale o to menej premyslené.

Aj životný štýl bol diametrálne odlišný, Ambrus zo dňa na deň lietal s milenkami na Bali a spoluhráčom, od ktorých si predtým požičiaval drobné, vravel, že si privyrába ako „bodyguard“.

Zlom prišiel, keď sa na „lov“ vybral s jedným z nich – s Gáborom Orbánom, synom trénera Újpesti. Jeho mladší spoluhráč mal stáť na stráži – jeho úlohou bolo deaktivovať kamery a sledovať čas, zatiaľ čo sa Ambrus vyhrážal zamestnancom pištoľou a požadoval, aby otvorili zásuvky s hotovosťou.

Zjavne pod vplyvom alkoholu mu balenie peňazí trvalo príliš dlho, čo dalo policajtom dostatok času na príchod. Lupiči utiekli; prenasledovaní políciou sa dostali na breh Dunaja. Ambrus skočil do vody, Orbána chytili.

V ten istý večer sa na hokejovom zápase ukázalo, že tímu chýbali dvaja hráči, z ktorých jedného zadržali policajti v súvislosti s prípadom „Whiskey Robber“. Fanúšikovia na štadióne UTE si rýchlo uvedomili, že slávny bandita musel byť nikto iný ako ich brankár a jeho meno skandovali až do konca zápasu.

Domino sa zosypalo, Ambrusovi sa síce ešte podarilo preplávať rieku a dostať sa domov, pričom si vzal peniaze, auto aj milovaného psa a vyrazil k rumunským hraniciam v nádeji, že tam dorazí ešte pred políciou, no nepodarilo sa mu to.

Skončil za mrežami…

Útek, ktorý z neho urobil mýtus

Do tejto chvíle by to bol jeden nevšedný príbeh, avšak na absurdnosti nabral až neskôr. Mal totiž svoje pokračovanie. Až útek z väzenia v roku 1999 bol tým momentom, ktorý z neho definitívne urobil žijúcu legendu.

Použil improvizované lano z plachiet, šnúrok a káblov. Spustil sa z výšky, zranil sa, ale aj tak zmizol z očí.

Mesto reagovalo totálnou hystériou. Polícia zmobilizovala tisíce mužov, médiá šaleli. A verejnosť? Ako inak – opäť mu veľmi fandila. „Keď desať miliónov ľudí stojí na strane banditu, niečo tu nie je v poriadku,“ zamýšľal sa aj vtedajší maďarský policajný šéf.

Ambrus však na slobode dlho nevydržal. Ďalšie lúpeže totiž boli už len tieňom jeho bývalej precíznosti. Alkohol robil svoje. Jedna akcia skončila výsmechom, druhá síce rekordnou korisťou, ale aj osudovou chybou – zabudnutým telefónom.

To už bol definitívny koniec.

Väzenie – záchrana

Súdny proces bol po celom Maďarsku neobyčajnou mediálnou udalosťou. Ambrus sa stal celebritou, no realita bola neúprosná. Sudca mu naparil sedemnásť rokov väzenia. Bez milosti.

Tam sa však jeho príbeh obracia.

Za mrežami začal študovať, čítať, učiť sa jazyky. Objavil keramiku. Prvýkrát v živote získal potrebnú stabilitu. To, čo nikdy v živote nemal. Paradoxne k tomu došiel až v prostredí, ktoré malo byť trestom.

„Väzenie bolo mojou spásou,“ priznáva Rumun s maďarskými koreňmi. „Zastavilo ma.“

Po dvanástich rokoch v base sa vrátil do spoločnosti. Už ako úplne iný človek. „Urobil som zlé rozhodnutia. A z nich sa stala lavína ďalších zlých rozhodnutí,“ povedal Ambrus v prvom televíznom rozhovore po svojom prepustení v januári 2012.

Dnes vyrába keramiku, vedie pokojný život a svoj príbeh nepopiera. Neoslavuje ho, ale ani neskrýva. „To, čo som urobil, bolo zlé,“ uznáva a dopĺňa holý fakt:,,Už to nemôžem zmeniť."

Na začiatku bol jeden veľký sen. Že raz bude slávny ako Wayne Gretzky. Alebo Dominik Hašek, ktorý medzitým, ako Ambrus padol do rúk spravodlivosti, vychytal olympijské zlato v Nagane.

Lenže Ambrusova realita bola omnoho bližšia Ronniemu Biggsovi. Slávnemu lupičovi z Veľkej bankovej lúpeže v roku 1963. Jeho príbeh je taký silný, že oňho svojho času prejavil záujem aj Hollywood s filmárom Johnym Deppom. Žiaľ, tento projekt napokon stroskotal.

Príliš oň nestál ani samotný Ambrus, ktorý je už dnes niekde inde. Vedome sa stiahol do relatívne obyčajného života a nezačal z neho robiť veľký biznis.

„Faktom je, že som bol hokejovým brankárom. Ako hokejový brankár som ale neuspel, to je tiež pravda. Milujem ľad, je to môj život. Chcem byť zasa jeho súčasťou, keď ma niekto nechá. Aj keby som mal len odpratávať sneh,“ vyznával sa v minulosti už ako polepšený človek.

Ambrusov príbeh sa preto nedá úplne zjednodušiť. Nie je to len story o zločincovi. Ani príbehom úspešného hokejistu, tobôž nie hrdinu. Je to príbeh doby, v ktorej sa hranice medzi nimi akosi rozmazali.

Lupič whisky v číslach

• Počet lúpeží: 29 (v rokoch 1993 – 1999).
• Celková korisť: približne 142 miliónov forintov . V čase lúpeží to predstavovalo zhruba jeden milión amerických dolárov. (Dnes by mala táto suma, po započítaní inflácie a kúpnej sily, približne 3,5 milióna eur ).
• Najvyššia korisť z jednej akcie: 50 miliónov forintov (posledná lúpež pred druhým zatknutím).
• Dĺžka trestu: Pôvodne odsúdený na 17 rokov v prísne stráženom väzení.
• Odpykaný trest: Prepustený po 12 rokoch (v januári 2012) za vzorné správanie.
• Hokejová vizitka: Úspešnosť zákrokov v najhorších zápasoch klesala pod 70 % , čo je v profesionálnom hokeji prakticky nevídané.