Keď mi volali, bol som v šoku, nechcel som tomu uveriť. Slovákovi sa v Česku dostalo najvyššej pocty. Z dna som vystúpal na vrchol

Lašák, ktorého číslo nedávno vyradili a vyvesili pod strop štadióna v Liberci, má na konte kompletnú medailovú zbierku z MS.

Na klubovej úrovni má dva české tituly, jeden s Pardubicami a druhý so spomínaným Libercom. Práve v Česku prežil najväčšiu časť úspešnej kariéry.

Aktuálne je trénerom brankárov pri reprezentačnom mužstve Slovenska.

Čo ste prežívali, keď v Liberci vyvesili dres s vašim menom pod strop haly k legendám ako Milan Hnilička či bratia Petr a Jaroslav Nedvědovci?

Je to veľká pocta. Asi najväčšia, akú môže športovec dostať. Keď mi z Liberca volali, nechcel som tomu ani uveriť. Bol som v šoku.

Prečo?

Keď vyvesia váš dres pod strop haly, nerobí sa to len za výkony na ľade, ale aj mimo neho. Je to pocta, ktorú som prijal s veľkou pokorou. V Liberci som pôsobil iba tri a pol sezóny, no o to viac si to cením. Boli to pre mňa silné emócie.

Na ľade so mnou bola aj rodina. Môj otec práve v ten deň oslavoval 75. narodeniny. Stáli pri mne aj mamina, manželka a deti. Klub sa o nás pekne postaral. Bolo to ako ceremónia v NHL, iba v menšom.

Nezvieralo vám hrdlo, keď ste mali vystúpiť s ďakovnou rečou?

Priznám sa, že som si dopredu nič veľké nepripravoval. Vedel som, že chcem vzdať hold ľuďom, ktorí mi počas môjho pôsobenia v Liberci pomohli. Nechcel som hovoriť o sebe, ale sústredil som sa na druhých.

V kolektívnom športe sa bez pomoci ostatných nepohnete. Okrem rodiny a najbližších priateľov som spomenul aj mentálneho trénera, ktorý mi pomáhal v tom čase, keď som mal ťažké obdobie v osobnom živote. Pomohla mi aj skvelá partia v Liberci, kde som zažil nádherných tri a pol roka.

V minulosti nebol mentálny kouč bežnou súčasťou tímu. Dokáže hráčovi výrazne pomôcť?

Ja som sa s takýmto typom trénera prvýkrát stretol v Nashville. Nebola to pre mňa novinka. V Liberci som bol rád, že som našiel človeka, ktorý mi dokázal pomôcť a vedel ma naštartovať.

Čo ste vtedy prežívali?

Moja kariéra po tridsiatke išla dolu vodou. Zároveň nastalo vyhorenie a popri tom aj nie práve príjemné stavy v živote, ktoré som prežíval. Potreboval som pomoc a keď som ju našiel, bolo dôležité, že som ju vedel prijať.

Podobné problémy nie sú len u športovcov. Žijeme vo veľmi rýchlej dobe a veľa ľudí sa dostáva do situácie, kedy vyhoria a možno si to ani neuvedomujú.

Ja som rád, že som to zvládol a momentálne sa cítim silný. Dokážem posunúť svoje skúsenosti, ktoré nie sú naučené ani prečítané, ale odžité.

Prezident libereckého klubu Petr Syrovátka vyzdvihol, že ste do mužstva priniesli víťaznú mentalitu. Podarilo sa vám to aj napriek tomu, že ste neprežívali ideálne obdobie?

Malo to na mňa pozitívny vplyv. Vždy, keď som prišiel na štadión, cítil som sa tam výborne. Snažil som sa naháňať víťazstvá. Keď som prišiel v prvej sezóne do Liberca nebolo to tam ideálne.

V klube som sa snažil všetkých presvedčiť, že inak ako tvrdou prácou to nejde. Keď som bol teraz v Liberci, uvedomil som si jednu vec.

Akú?

Voľba, ktorú som vtedy spravil, že sa mám starať o svoj tím a ľudí okolo seba, bola dôležitejšia ako sa príliš zaoberať sám sebou. Bola to správna cesta. Som rád, že som tak bol vychovaný. Chcem, aby moji najbližší vedeli, že pre nich urobím vždy maximum.

S Libercom ste získali v sezóne 2015/16 majstrovský titul. Ako si spomínate na ročník, keď „Bieli tigri“ valcovali českú extraligu?

Bolo to neskutočné. Za celú sezónu sme neprehrali dva zápasy po sebe. Išli sme tam strašné bomby. Pred sezónou k nám prišiel nový kondičný tréner, ktorý absolútne zmenil systém prípravy.

Netrénovali sme kvantitu, ako v minulosti, keď chceli mať tréneri alibi, ale išli sme na kvalitu. Boli sme silní a odolní. Bola to neskutočná jazda.

Čerešničkou bolo finále proti Sparte…

Najvčší bonus bol ten, že sme šiesty zápas vyhrali v predĺžení na ľade Sparty, kde bolo 18-tisíc ľudí. Mali sme tam prakticky domáce prostredie, keďže polovicu miest na štadióne vykúpili naši fanúšikovia.

Bol to neuveriteľný zážitok, ktorý v Európe zažijete len málokde. To je niečo len pre vyvolených. O to viac si to cením a použijem slová Craiga Ramsayho, cítil som sa ako „lucky boy,“ teda šťastný chlapec.

Boli oslavy titulu bujaré?

Z Prahy sme to mali do Liberca necelú hodinku. Samozrejme, tým, že sme oslavovali, to trvalo trochu dlhšie. Nuž, čo vám budem hovoriť, v tomto smere som bol celkom známy. Vedel som vždy intenzívne smútiť po prehrách, ale každú výhru som si vedel vychnutať viac ako ostatní.

Potvrdilo sa, že ak ste líder na ľade, musíte držať vlajku aj pri podobných akciách. Tam som sa cítil veľmi silný. V Liberci bola veľká eufória. Na zápasy chodilo veľa cezpoľných fanúšikov, keďže sa mesto nachádza na hraniciach s Poľskom a Nemeckom.

Mesto hokejom žilo, ale osobne som bol rád, že sme titul získali pre majiteľa klubu. Je veľký borec a hokej miluje. Postavil nádhernú halu, kde už to nie je len o hokeji ale o kultúrnom zážitku.

Zápasy sledujú v teple a z pohodlných sedačiek. To je niečo, čo nám na Slovensku chýba. Zoznam vecí, ktoré nám v krajine chýbajú, je však dlhší ako jeden štadión. To je už ale na inú diskusiu.

V Česku ste odohrali väčšinu kariéry. Začínali ste v Pardubiciach, s ktorými ste získali svoj prvý titul. Dá sa porovnať s úspechom v Liberci?

V oboch prípadoch sme mali neskutočne silné partie. Titul s Pardubicami bol pre mňa o máličko ľahší. Bol som mladý chalan. Všetko mi išlo po ruke.

Pri titule s Libercom som sa musel vrátiť do svojej pozície, pretože už mi po konci v Pardubiciach nikto neveril.

Navyše, bol som v tíme väčším lídrom ako pred tým v Pardubiciach. Navyše som mal v klube Branka Radivojeviča, s ktorým sme boli v skupine piatich lídrov tímu.

Pred Pardubicami a po odchode zo zámoria ste hrali rok v Rusku. Nechceli ste tam zostať dlhšie ako jednu sezónu?

Ja som tam nechcel zostať. Ponúkali mi násobne väčšie peniaze ako som mal v Česku, ale mne sa tam nepáčilo. Za čias Superligy to bolo hrozné. Boli sme neustále zavretí na báze, tréningy boli postavené na hlavu. Nemalo to žiadnu logiku. S hokejom to nemalo nič spoločné.

Po pár rokoch sa súťaž zmenila na KHL a už to bolo o niečom inom. Liga sa posunula. Ja som potom išiel do Pardubíc, aby som bol bližšie k rodine. Napokon som tam strávil päť rokov. Pred Libercom som pôsobil v Trenčíne, kde som hral zadarmo.

Liberec o mňa prejavil záujem v posledný deň prestupového okna. Nikto iný v Česku ma nechcel, iba Liberec. Ostatní si mysleli, že už mám najlepšie za sebou. Liberec mi zo všetkých klubov zostal najviac v srdci.

Bolo to počas ťažkého obdobia, kedy som sa odrazil z dna a vystúpal na vrchol. Aj vďaka tomu som teraz šťastný.

Napĺňa vás práca pri reprezentácii, kde každý rok vytiahnete nový talent?

Baví ma to a moju prácu milujem. Je pravda, že máme skveých brankárov, ale stále je ich málo. Chceli by sme, aby sa chalani presadili aj v NHL. Máme šesť brankárov na univerzitách v Amerike, ďalší traja by sa k ním mali pridať na budúci rok.

Verím, že Adam Gajan a Samo Hlavaj by mohli čoskoro nazrieť do NHL. Dávam však klobúk dole pred trénermi brankárov v slovenských kluboch.

Sú to naozaj borci. V slabých platových podmienkach trávia hodiny v zime na štadiónoch. Všetok kredit ide za nimi.

Po olympiáde sa bilancuje. Experti dávajú rôzne návrhy, ako zlepšiť situáciu v slovenskom športe. Čo je z vášho pohľadu kľúčové?

Stačí sa pozrieť na fakty a grafy. My dostávame 35 eur na dieťa, v Česku je to 130 až 150 eur. To sú holé fakty, ktoré nepustia. Nemôžeme sa čudovať, že nám mladí ľudia utekajú preč za lepšími podmienkami.

Ja sa však sústredím na svoju prácu a to, ako môžem zlepšiť situáciu v hokeji okolo seba. Nepozerám sa do minulosti, ale chcem v prvom rade pomôcť chalanom ako sú Gajan či Hlavaj, ktorých poznám už dlhé roky, aby napredovali a dokázali sa presadiť. Vtedy budem spokojný.