Americký sen? Nikomu to neodporúčam, prešiel som obrovským trápením. Slováka si všimli, až keď spravil niečo neskutočné

Vlani sa rozhodol vrátiť sa späť domov. Slovenský útočník Matúš Spodniak (28) patrí v drese Michaloviec medzi najväčšie prekvapenia aktuálnej sezóny.

S 24 gólmi sa radí medzi najlepších strelcov celej súťaže. Jeho príbeh je netypický. Už ako 16-ročný odišiel do zámoria, kde si prešiel vzostupmi aj pádmi.

„Začiatky neboli ľahké. Vôbec som nerozprával anglicky. Išiel som do cudzej krajiny. Prvé dva roky boli náročné,“ vraví.

Čím boli vaše začiatky v Amerike špecifické?

Prežil som tam celý život od juniorského obdobia. Študoval som na univerzite a zahral som si tam aj profesionálny hokej. Som vďačný, že som spravil tento krok. Nikomu by som však neodporúčal ísť cestou, akou som sa vybral ja.

Prečo nie?

Musel som sa spočiatku predierať cez nižšie juniorské súťaže v zámorí. Tým pádom som nebol veľmi na očiach, ako som mohol byť na Slovensku alebo v lepšej juniorskej lige.

Môj sen bol ísť do Ameriky a Kanady hrať hokej. Odtiaľ prichádzali tí najlepší hokejisti. Silou mocou som chcel odísť, ale nevedel som, do čoho sa púšťam.

Ak má niekto možnosť ísť do zámoria a hneď hrať v juniorských ligách ako OHL či NAHL, je to úplne o niečom inom. V takom prípade by som každému odporučil hneď tam odísť a vyskúšať si to.

V čom je to iné oproti ligám, v ktorých ste začínali vy?

Z nižších juniorských líg sa ťažko dostáva niekam vyššie. Ja som mal neskôr šťastie, aby som mohol ukázať, čo je vo mne.

Na druhej strane ma táto negatívna skúsenosť posunula dopredu. Veľa mi to dalo. Ani jeden krok vo svojom živote neľutujem.

Sľúbil vám agent alebo klub niečo, čo potom nedodržali?

Ja som mal agenta iba prvý rok, keď som prišiel do Ameriky. Potom som s ním skončil a začal som si veci riešiť sám. Nebolo to jednoduché. Snažil som sa vybaviť pre seba to najlepšie, čo som dokázal.

Tri roky ste odohrali vo WSHL, kde ste sa postupne zaradili medzi najproduktívnejších hráčov celej súťaže. Mali ste pocit, že vaša hokejová kariéra by sa mohla uberať správnym smerom?

Obdobie, ktoré som prežil vo WSHL, bolo vynikajúce. Nechcel som odtiaľ odísť. Mal som všetko, čo som potreboval. Starala sa tam o mňa skvelá rodina, ktorá mi bola pridelená.

Hokej som si doslova užíval. V tretej sezóne som si povedal, že ak urobím niečo neskutočné a nazbieram veľa bodov, niekto si ma musí všimnúť.

S trénerom som bol dohodnutý, že môžem pokojne hrávať aj 20 až 25 minút na zápas. A prinieslo to ovocie.

V 44 zápasoch ste získali 146 bodov. Zdá sa, že vám vaša „taktika“ vyšla…

Je to tak. Bol som asi prvý a aj posledný, kto sa z tejto ligy dostal rovno do NCAA. Išiel som na univerzitu, kde ale bolo náročné presadiť sa. Navyše som si úplne nesadol s trénerom. Aj to sa však v hokeji stáva.

Prestal som hrávať zápasy. Tréner, ktorý ma tam dostal, odišiel z klubu a jeho nástupca nebol môj veľký fanúšik. Miestami to bolo obrovské trápenie. Vtedy sa mi potvrdilo, že hokej nie je v prvom rade o peniazoch.

Sú dôležité, ale ak máte dobrý vzťah s trénerom, je to na nezaplatenie. Je to váš šéf, ktorý rozhoduje o tom, koľko času budete na ľade. Ak vám verí a má vás rád, prejaví sa to aj na výkonoch.

Novému trénerovi som chcel dokázať, že na to mám a môže mi dôverovať. Celý čas som na sebe makal. Potom som si uvedomil jednu vec.

Akú?

Ak som chcel pokračovať v hokejovej kariére, musel som hrávať zápasy. Ja som tam za tri roky odohral len sedem duelov. To bolo strašne málo. Vedel som, že musím urobiť zmenu. Išiel som do tretej divízie NCAA, kde som opäť začal naplno hrať a dôverovať si.

Natrafil som na dobrého trénera. Uvedomil som si, že to, čo robím na ľade, je správne. Cítil som sa výborne. Popri tom som študoval odbor podnikový manažment a neskôr aj športový manažment.

Po kariére by som chcel ostať pri hokeji ako agent alebo manažér. Človek však nikdy nevie, čo prinesie budúcnosť.

V AHL ste odohrali šesť zápasov. V jednom ste strelili gól a vyhlásili vás za hviezdu duelu. Bol to pre vás jeden z najkrajších momentov v kariére?

Bol som vďačný, že sa mi podarilo zahrať si po NHL druhú najvyššiu súťaž. Bral som to ako odmenu za prácu a drinu, ktorú som hokeju obetoval.

Zažil som dobré aj zlé časy a toto bol pre mňa akýsi vrchol. Potešilo ma, že som tam strelil gól. Chcel som tam vydržať dlhšie, ale aj to málo beriem ako pozitívnu skúsenosť.

Ukázal som, že na to mám. Rolu mohol zohrať aj vek, pretože tam väčšinou pôsobili mladí chalani, ktorí prešli draftom. Tí mali väčšinou prednosť pred tými staršími.

Mnohí by to zrejme vzdali už omnoho skôr ako vy. Čo vám pomohlo nepoddať sa a ísť si ďalej za svojím snom?

Chvíľami som už mal myšlienky, že s hokejom končím, ale porozprával som sa s viacerými ľuďmi. Urobil som krok späť, keď som išiel o level nižšie, ale neskôr sa ukázalo, že to bola vynikajúca zmena.

Je dôležité vydržať, veriť si a makať na sebe. Jedného dňa sa to vyplatí. Je to najmä o vytrvalosti. Nikdy to nebude iba krásne. Problémy budú vždy, len sa im treba postaviť

Chceli by ste napodobniť cestu Pavla Regendu, ktorý sa skvelými výkonmi v Michalovciach dostal do zámoria a dokonca si zahral aj v NHL?

Paľa som mal možnosť spoznať aj osobne. Je to chalan, ktorý neskutočne drie. Už keď bol v Kalifornii a hrával v AHL robil všetko pre to, aby sa dostal vyššie. Pripraveným šťastie praje.

To, že teraz dáva góly aj v NHL je len čerešnička na torte. Som šťastný, keď vidím chalanov, ktorí na sebe drú a presadia sa.

Po návrate na Slovensko ste sa dohodli na zmluve s Michalovcami. Mali o vás záujem aj iné kluby?

Mal som zopár ponúk, ale Michalovce mi vyšli najviac v ústrety. Tréner Juraj Faith, ktorý už v klube síce nie je, mi pred sezónou volal a aj z jeho strany som cítil veľký záujem.

V klube všetko funguje a som rád, že som sa rozhodol práve pre Michalovce. Mal som v pláne ostať ešte rok v Amerike, ale v AHL nedošlo k dohode s klubom. Na Slovensko som išiel s malou dušičkou. Chcel som si vyskúšať, na akú úroveň mám a kde patrím.

V zámorí ste hrávali v tretej a štvrtej formácii. V extralige ukazujete výnimočný ofenzívny potenciál. Bola to pre vás veľká zmena?

Je pravda, že v Amerike som mal skôr na starosti defenzívne povinnosti a hru v oslabení. V Michalovciach hrám od začiatku v prvých dvoch päťkách. Tréner mi veril v útoku aj v obrane.

Ja som nikdy nebol rodený strelec. Každý gól ma poteší a som rád, že mi to tam padá. Dokázal som, že som pre tím platný aj inak ako len na čiernu robotou. Do veľkej miery je to o dôvere trénera.

Po odchode Juraja Faitha prišiel Erik Čaládi, u ktorého tiež cítim veľkú podporu a to má vplyv aj na moje výkony.

Michalovce mali pred sezónou finančné problémy. Nešli ste na Slovensko s veľkými obavami?

Bavil som sa s chalanmi, aká je v klube situácia. Uistili ma, že problémy z minulej sezóny boli vyriešené a všetky resty klub splatil. Nejaké obavy som určite mal.

Keď som prišiel, videl som, že všetko funguje tak, ako má. Napriek tomu, že úvod sezóny sme nemali dobrý, vedenie nezačalo robiť veľké zmeny v kádri.

Odišiel iba jeden hráč. Aj to pomohlo, aby sme boli viac zohratí a začalo sa nám viac dariť. Ľudia nás podporujú vždy a gro fanúšikov stojí pri nás aj vtedy, keď sa nám nedarí. Michalovce sú malé mesto, kde každý pozná každého.

Aké sú vaše ambície do budúcnosti?

Chcel by som si vyskúšať niektoré top európske ligy. Verím, že ak na sebe budem makať a budem mať šťastie, môže sa mi to podariť. Hokejový život nie je dlhý.

Treba si ho užívať každý deň, pretože nikdy nevieme, kedy príde koniec. Snažím sa, aby som bol v živote šťastný. Bolo by úžasné, ak by som sa ešte dostal do Ameriky.

Jedným zo snov je aj zahrať si za reprezentáciu. Nie som už najmladší, ale ak mi vydrží zdravie, chcel by som ešte aspoň desať rokov hrať. Ak by som si zahral aj za národný tím bola by to paráda.