Kapitán otvorene: Haraslín priznal problémy v Sparte Praha aj ostrú debatu v kabíne

„Na Slovensku je to pre hráčov šanca raz za život. Urobíme maximum, aby sme sa tam dostali. Kosovo je náročný súper, ale verím, že to doma zvládneme,“ vraví krídelník Lukáš Haraslín (29) v relácii Športwebu – Fair Play.

V akej nálade ste prišli na reprezentačný zraz?

Do národného tímu sa vždy teším. V poslednej dobe sme však mali v Sparte Praha ťažšie obdobie. Herne ani výsledkovo to úplne nevyšlo. Nedarilo sa nám. Národný tím je o niečom inom.

Viete, že vás čaká reprezentačné jubileum?

Áno, ak sú dáta správne, mal by sa ho dočkať proti Kosovu. Reprezentácia je pre mňa česť. Je to obrovská pocta, že môžem odohrať toľko zápasov v reprezentácii.

Päťdesiat stretnutí nie je málo. Ktorý duel vám utkvel v pamäti? Možno výhra v septembri minulého roka proti Nemecku?

Samozrejme. Mám spomienky zo všetkých zápasov – či som nastúpil alebo som ich sledoval z tribúny ako divák. Pamätný je najmä ten prvý, kde som aj skóroval.

Takže aj najcennejší gól je jasný?

Samozrejme. Želal by som si ich dať viac, ale bohužiaľ sa mi to nepodarilo.

Reprezentační spoluhráči sa vždy tešia do národného tímu. Aký je váš dôvod, že sa rád vraciate do slovenskej kabíny?

Každý to máme úplne rovnaké. Tešíme sa na našu partiu. Je skvelá. Trávime spolu menej času ako v kluboch. V kluboch je to dennodenná rutina. Tu sme spolu niekoľko dní. To je jeden z hlavných dôvodov.

Je to aj o slovenskej muzike či vtipoch v rodnom jazyku?

Samozrejme. Pôsobíme v rôznych krajinách. Som v Česku, ale v šatni hovoríme prevažne po anglicky. Je to iné, ako keď prídeme do reprezentácie. Máme síce talianskych trénerov, ale prevažuje naša reč. Občas sa aj v klube objaví nejaké to domáce slovíčko.

V úvode ste hovorili o tom, že v Sparte nemáte najlepšie výsledky. Aké je mentálne nastavenie pri príchode do reprezentácie – oddýchnete si od toho alebo to stále vŕta v hlave?

Ako profesionálny športovec musíte negatívne výsledky rýchlo hádzať za seba. Vždy si ich však treba zanalyzovať a vŕtať sa v tom. Času nebolo veľa, keď sme so Spartou bojovali na troch frontoch – v lige, pohári a Európe.

Musíte vedieť prepínať medzi týmito zápasmi, hoci štýl či kvalita stretnutí sú iné. Teraz si od klubového režimu oddýchneme. Tlaky i očakávania sú však rovnaké.

Prečo si po zápase vždy po príchode domov dohraný duel pozriete znova?

Aby som videl, čo som robil dobre a čo zle. Som typ, ktorý nevie po zápase spať. Nemajú to všetci. Niekedy po zápase nezaspím ani štyri-päť hodín. Robím analýzu sám sebe a pripravujem sa na ďalší míting ohľadom tohto zápasu. Aby som vedel, čo sa dá zlepšiť.

Sledujete takto aj reprezentačné zápasy?

Áno, ale tu je to trochu iné. Na izbách sme viacerí chalani a tak spolu o zápase debatujeme. Čo sme robili dobre, čo sme mohli lepšie…

Ste ofenzívny hráč. Ľudia čakajú, že niečo vytvoríte. Zvykli ste si na takýto tlak? Je podobný v reprezentácii ako v Sparte?

Stále tvrdím, že v klube je tlak na dennom poriadku. Musíte potvrdiť, že do neho patríte. Som ofenzívny hráč a očakávajú sa odo mňa akcie z kraja či stredu poľa aj góly.

V klube som sa na začiatku dostával do takýchto situácií viac, ale v ostatných som v nich až tak často nebol. Ťažko sa potom hrá ofenzívnemu hráčovi. Keď som v derby so Sláviou nemal loptu, ťažko niečo vymyslíte.

Ako oddychujete po mentálnej stránke, aby vás ten tlak nepohltil?

Ťažko povedať. Nie je ľahké spraviť to. Po poslednom zápase v Konferenčnej lige (0:4 doma s Alkmaarom, pozn.) som dostal otázku, či nechýbali nejaké emócie.

Odpovedal som, že sa ťažko vytvárajú, keď prehrávate 0:3 alebo 0:4. Keby ste viedli, vytvoria sa emócie samé, pomôžu vám aj domáce tribúny. Oveľa ľahšie sa vám hrá za priaznivého stavu. Vtedy hlava pracuje podstatne ľahšie.

Tie emócie sme videli aj na sociálnych sieťach, keď ste spoluhráčom čistili žalúdky v šatni Sparty…

Mojim cieľom nie je, aby som niekoho kritizoval. Snažil som sa vždy prebrať mužstvo. Potrebuje to a som aj kapitán. Potrebujú vidieť, že s tým duelom musíme niečo spraviť. S kritikou začínam od seba, nesmerujem ju len k spoluhráčom. Nie je to vždy tak, ako sa javí na sociálnych sieťach.

Keď však prídete domov k manželke a deťom, asi ich nezaujíma, že prišiel kapitán Sparty…

Syn Luca je už veľký. Bude mať päť rokov. Vie, akú mám v tíme pozíciu.

Zdá sa, že aj v ňom horí plamienok toho sparťanského srdca.

Áno, on je blázon do toho. Máme to tak prirodzene. Do ničoho som ho netlačil. Prišlo to samé od seba. Často mi hovorí, že chce ísť na futbal, hoci nemá s kým, lebo je to napríklad večer a manželke sa nie vždy dá a je to neskoro na dcéru Theu. Lucu to veľmi baví.

Keď prídem domov, neriešia, že som kapitán Sparty. Som otec a manžel a chcú sa hrať. Samozrejme, futbal riešime stále, inak to pri ňom nejde. Niekedy si nedokážem ani oddýchnuť. Keď nemôžem ja, tak do futbalových vecí tlačí manželku. (úsmev)

V máji budete mať tridsať. Viete si predstaviť, že by ste v Sparte pokračovali aj niekoľko rokov alebo túžite po ešte jednom veľkom prestupe?

To sú samé jubileá tento rok, čo? (smiech) Budem mať tridsať. Hovorí sa, že je to najlepší futbalový vek. Napreduje to, teraz už hrávajú v top ligách aj sedemnásť, osemnásťroční chalani.

Viem, čo od seba môžem očakávať. Nemám veľké oči. Ak by niečo zaujímavé prišlo, premýšľal by som nad tým. Teraz mám však v hlave len to, aby sme dobre zakončili sezónu v Sparte.

Uplynulé leto sa rozoberal váš príchod do Slovana. Viete si predstaviť pôsobenie v rodnej Bratislave?

Predstaviť si to určite viem. Možno taká situácia nastane. Povedal som, že som otvorený aj návratu domov. Nechcem hovoriť, kedy to bude a za akých okolností. Sústredím sa na Spartu.

Keď to bude výhodné vrátiť sa do Bratislavy pre mňa i rodinu, premyslím si to. Som však v Prahe spokojný a moja rodina tak isto.

Ako vnímate postup Slovenska do play off MS 2026?

Spravili sme obrovský pokrok, už keď sme sa dostali na majstrovstvá Európy 2024 do Nemecka. Potvrdzovali sme, že vieme hrať aj veľké zápasy. Nie všetky vyjdú tak, ako si to poviete v šatni. Nie sme však futbalová veľmoc a preto je to prirodzené.

Posunuli sme sa najmä v taktike, zakladaní útokov a podobne. Je to všetko v našich hlavách, ako zvládneme zápasy s Kosovom a potom proti Turecku alebo Rumunsku. Je to na jeden duel. Nedá sa taktizovať, buď – alebo. Verím, že sa dobre pripravíme.

S kosovským spoluhráčom Albionom Rrahmanim ste sa doťahovali?

Áno, začal s tým on. Hovoril, že ich príde podporiť aj množstvo fanúšikov. Ja však verím tým našim.

Nikdy neboli na veľkom turnaji, sú veľmi motivovaní…

Motiváciou musí byť hneď to, že hráte o postup na MS 2026. Je to najvyšší vrchol reprezentácie. Niektorí hráči to zažijú viackrát, ale to sa bavíme o veľmociach.

Na Slovensku je to šanca raz za život. Urobíme maximum, aby sme sa tam dostali. Kosovo je náročný súper, ale verím, že to doma zvládneme.

Nemali ste pocit po postupe do play off, že aj napriek úspechu bolo veľa negatívnych reakcií?

Ťažko povedať. Keď človek vidí v skupine Nemecko, cieľom je byť druhý a dostať sa do play off. Keď sme ich zdolali, mali sme výhru navrch. Potom Nemci ukázali v druhom zápase veľkú kvalitu.

Keď sú naštartovaní, ťažko sa na to reaguje. Do čoho kopnú, z toho dajú gól. Ukázali kvalitu. Ako Slovensko by sme mali byť radi, že máme ešte stále šancu na postup na MS 2026. Viaceré krajiny už takú šancu nemajú.

Pred každou kvalifikáciou by sme tri body z dvoch zápasov proti veľmoci brali, nie?

Samozrejme, že áno. Potom to viac mrzí, že sme neuchmatli bodík v Severnom Írsku. Musíme byť radi a akceptovať aj to, že šanca na MS žije.

Ondrej Duda vyhlásil, že je to posledná šanca pre časť tejto generácie na MS. Súhlasíte?

Ondro je ročník 1994, ja som 1996, Milan Škriniar je 1995. Budeme sa už blížiť k vyššiemu veku. Potom to bude náročnejšie a na Slovensku máme množstvo šikovných mladých futbalistov. Ondro to povedal presne. Môže to byť posledná šanca zabojovať o MS.

Tréner Francesco Calzona pri svojom príchode povedal, že chce vrátiť fanúšikov na tribúny. Čo hovoríte na fakt, že vo štvrtok bude na Tehelnom poli vypredané?

Je to pozitívna správa. Ako nám ľudia pomohli v ťažkých zápasoch, tak verím, že to bude platiť aj teraz. Možno Kosovo neberú ako najatraktívnejšieho súpera, ale musíme ho rešpektovať.

Prešli cez súperov v ťažkej Lige národov, kde sa my trápime už roky. Nemáme čo stratiť – ani my, ani Kosovo.

Kadiaľ vedie cesta na MS?

Musíme hrať ako tím. Sme silný kolektív. Nemáme také kvalitné individuality ako iné krajiny. Dali sme veľa gólov po aktívnej hre a napádaní súpera a tiež pri štandardných situáciách. Neboli sme len zalezení v bloku a čakali na protiútoky. Verím, že to zvládneme.