Bývalého reprezentanta zavialo do krajiny šampiónov: To, čo na Slovensku hľadáme ako zlato, tu priam rozhadzujú

Takto nejako ste si predstavovali život po kariére?

Vôbec som si ho nepredstavoval. Keď som bol hráč, myslel som si, že to bude trvať donekonečna. Že sa to nikdy neskončí. Nemal som takmer žiadne konkrétne predstavy, skôr len niečo otvorené, že zvážim, čo sa naskytne.

Počas kariéry ste dokonca aj študovali…

Ale len jeden semester na Ekonomickej fakulte, potom som to nechal, venoval som sa naplno výlučne futbalu. So Slovanom sme boli stále niekde na cestách, hrával som aj v reprezentácii a diaľkové štúdium mi dovoliť nechceli, takže som vlastne nemal na výber. Ale neriešil som to, vzniknutú situáciu som prijal.

Dnes by ste rozmýšľali inak?

Čo sa týka štúdia, tak nie. V podstate to nijako neovplyvnilo moju ďalšiu kariéru.

Dnes žijete v Španielsku, no pred dvomi rokmi ste pracovali v Bratislave v IBM ako dátový analytik…

Keď som ukončil kariéru, trénoval som, bol som asistentom Sama Slováka v Slovane, potom som ešte nejaký čas hrával v Rakúsku, no potreboval som si nájsť civilné zamestnanie. Začínal som na „entry level“ pozícii, no za deväť rokov som sa vypracoval.

Nebola to vysnívaná práca, no mnoho vecí ma na nej bavilo. Popri tom som však trénoval aj slovanistickú mládež, trinásťročných a štrnásťročných žiakov, štyri roky som mal vlastne dve zamestnania.

Bolo to náročné a zvláštne zároveň, mal som pocit, že zanedbávam vlastnú dcérku. Musel som sa teda rozhodnúť a tak som od futbalu odišiel.

Prestalo sa vám vari na Slovensku páčiť?

Nepovedal by som to až takto tvrdo, ale áno, boli nejaké veci, resp. pochmúrna atmosféra, polarizovaná spoločnosť, či túžba po niečom inom, ktoré prispeli k môjmu rozhodnutiu. S manželkou sme sa v pomerne neskorom veku rozhodli odísť.

Len tak z ničoho nič?

Boli sme na dovolenke v Alicante, Španielsko sa nám vždy páčilo. Na uliciach sú všade realitné kancelárie, ktoré ponúkajú miestne apartmány, a tak nám skrsla v hlave myšlienka, že či by sme si jeden nekúpili. V porovnaní s Bratislavou boli neporovnateľne lacnejšie. A k tomu pekné počasie, príjemné prostredie. Postupne sme začali plánovať.

A písať svoje futbalové C.V., však?

Nie, futbalová motivácia v tom nebola. Chceli sme len zmenu, páčilo sa nám tu, a tak sme do toho šli. Sme tu už dva roky. Napokon však došlo aj na futbal, lebo krátko potom, ako sme sa presťahovali, sa mi do rúk dostali nejaké kontakty.

A tak som zo dňa na deň začal trénovať v tunajšom Gimnastic Sant Vicent, v okrajovej časti Alicante. Najprv som som mal na starosti kategóriu U12, neskôr o dva roky starších chlapcov.

A vy ste spokojný, mužstvo je spokojné…

Z klubového futbalu som postupne odišiel, poviem na rovinu, tunajší mládežnícky tréneri zarábajú strašne málo. Ani ja som si nemyslel, že je to až také úbohé.

Môžete povedať, koľko?

Hovoríme o pár stovkách eur mesačne. Napríklad v slovenských futbalových akadémiách majú tréneri solídne peniaze, v Slovane som mal na pol úväzku oveľa viac. Ale oukej, Slovan je slovenská vlajková loď, ktorému prispieva na mládežníckych trénerov aj zväz.

Ale dopočul som sa, že v Španielsku nie sú ani ligoví mládežnícki tréneri nejako extra ohodnotení. Napríklad v neďalekom Elche – všetci tréneri musia pracovať alebo sú to mladí chlapci, ktorí to robia popri štúdiu. Napokon som sa rozhodol moju trénerskú kariéru uchopiť inak.

Ako?

Robím individuálne tréningy. Oslovujú ma rôzni ľudia, buď cez referencie alebo inou cestou. Prekvapilo ma, ako rýchlo sa ten okruh hráčov rozšíril. Pomáhal som dokonca aj jednému profesionálovi, ktorý hráva v tretej lige.

Dnes ma už dokonca oslovujú aj ľudia zo Slovenska, chcú tu so mnou trénovať a ja im následne viem pomôcť s týždenným pobytom v niektorom zo španielskych klubov.

Popri tom pracujem ako tréner aj v jednom technifikačnom centre, kde v krytej hale na umelej tráve pracujeme na rôznych futbalových zručnostiach. A tak som prakticky v jednom kole, jediný voľný deň je pre mňa sobota, kedy sa hrajú zápasy. Inak som stále na ihriskách.

Pomohli vám aj vaše futbalové úspechy?

Sám som bol prekvapený, aký to má cveng. Rešpektujú to a uznávajú. Sám cítim, že keď sa ľudia dopočujú o mojej kariére, hneď som o akýsi krok vpred. Jednoducho to pomáha.

Sú podmienky v slovenskom mládežníckom futbale aspoň v niečom porovnateľné so Španielskom?

Myslím si, že áno. Máme veľa kvalitných trénerov, sám som to zažil, trebárs v Slovane sa pracuje veľmi profesionálne. Aj v akadémii sú veľmi dobré podmienky.

Neviem, ako sa trénuje v tunajších top tímoch, predsa len sa pohybujem v španielskom nižšom klubovom futbale, ale vo všeobecnosti sa tu trénuje veľmi málo – do dvanástich rokov len dvakrát do týždňa po jednej hodine.

Staršie deti majú o jednu tréningovú jednotku viac a takto to funguje až do U 19. Proste je toho málo. Je tu strašne veľa tímov, trebárs Gimnastic, v ktorom som pôsobil, je šiestoligový mančaft, ale má 22 mládežníckych mužstiev. Pre také kvantum hráčov chýbajú ihriská.

Sú tri tréningy týždenne málo?

Záleží, čo chcete dosiahnuť. Ak chcete byť len „hobbík“, hrať za „céčko“ mladších žiakov, potom žiadny problém. S vyššímy ambíciami to je však nezlučiteľné. Aj preto mnoho hráčov vyhľadáva individuálne tréningy a trénerov ako som ja. Chýba im čas strávený na ihrisku a chcú rýchlejšie napredovať.

V čom sú Španieli oproti Slovensku výrazne vpredu?

Neporovnateľné to je v množstve hráčov, klubov a hracích plôc, hoci by ich mohlo byť ešte viac. V Bratislave nám v istej dobe ročne zmizlo jedno futbalové ihrisko.

Možno by aj nejaký klub vznikol, keby bolo kde. Z milióna hráčov vám vždy vzíde zopár ultratalentovaných malých hráčov, častokrát aj bez nejakých extra trénerských vstupov a procesov. Každý tu chce hrať futbal.

Trénujú dnešné deti úplne inak ako vy v ich veku?

Nemyslím si, že by to bolo úplne niečo iné, ale fakt je, že doba sa mení. Dnes je omnoho menej pouličného futbalu, kto sa chce zlepšovať, hľadá individualizáciu. Čo sa týka samotných tréningov, internet priniesol množstvo informácií a poznatkov, kto chce, má k nim prístup. Ale rozdiel zásadný nie je.

Je v španielskom DNA viac futbalového talentu ako v našom?

Na množstvo hráčov, ktoré na Slovensku máme, sme na tom dobre. Vzhľadom na to, ako je u nás futbal vnímaný, s akými negatívnymi asociáciami sa spája, na to, koľko doňho investujeme, máme dobrú úroveň. Ani si neviete predstaviť, koľko je v Španielsku veteránskych tímov. To nie je len-tak, o niečom to svedčí.

Taký Mário Sauer, či Nino Marcelli, ktorých ste svojho času viedli v Slovane, by vynikli aj na juhu?

Isteže. S tým talentom, aký v sebe majú, bez debaty. No takých, ako sú Mário a Nino, tu je omnoho viac. Na Slovensku podobných hráčov hľadáme ako zrnká zlata, tu ich majú za hrste. Priam ich rozhadzujú.

Je to jedno s druhým, v takomto veľkom konkurenčnom prostredí vám hráči ešte rýchlejšie napredujú. Spomínam si na Sauera i Marcelliho, mali obrovskú chuť, chceli sa konfrontovať stále s tými najlepšími. Španielski chlapci takúto možnosť majú.

Téma, či mladí hráč má dať nohy na plecia a utekať do zahraničia, je na Slovensku nekonečný príbeh. Váš názor?

Nemám na to jednoznačnú odpoveď, ale pokiaľ je mladý hráč dobrý a má veľké ambície, či je na reprezentačnej úrovni, tak je asi čas ísť. Záleží aj od toho, aký priestor dostáva v klube.

Platí teda, že aj Sauer, ktorý odišiel do Toulouse, aj Marcelli, ktorý zotrval v Slovane, mohli urobiť dobre?

Čas ukáže. (úsmev)

Aj vy ste svojho času vyleteli veľmi rýchlo…

Áno, bol to aj môj prípad.

To najlepšie ste zažili prakticky na začiatku kariéry…

To sedí. Keby som mal možnosť odísť na vrchole formy, možno by boli veci iné. Žiaľ, šiel som až neskôr, keď som mal 23, či 24. Po titule 1999 šiel Slovan dole vodou, veď boli roky, keď sme mali sedem trénerov za sezónu. Prosím vás, to je aká systematická práca?

Mladý hráč predsa potrebuje vedenie a nie neustále dohady, vyhadzovanie trénerov, finančné problémy. Prostredie, kde meškajú výplaty, jednoducho nie je zdravé. A už vôbec nie pre mladého hráča. Nemal som dostatočné skúsenosti, aby som sa dokázal ponad to pozniesť.

Áno, boli obdobia, kedy sme nemali požadovanú formu, bolo to však zavinené vtedajšou nestabilitou. Malo to svoje objektívne príčiny.

V Turecku vám to prečo úplne nevyšlo?

Nie je to úplne tak, veď som mal sezónu, v ktorej som odohral okolo 25 zápasov, hral som však za klub, ktorý bojoval na spodku tureckej ligy, zachraňoval sa. Po sezóne vymenil trénera a ten nový o mňa nemal záujem, doviezol si svojich hráčov a tak som sa vrátil na Slovensko.

Myslíte, že keby vás v tom čase dostal do rúk dnešný tréner Pavol Sedlák, bolo by niečo inak?

O tom som presvedčený. Samozrejme. V klube sme nepracovali tak, aby sme sa mohli porovnávať s európskymi hráčmi, z dnešného pohľadu by som si určite najal minimálne kondičného trénera, fyzioterapeuta a pracoval navyše. Na iných veciach.

Lebo samotný tréning šesťkrát do týždňa bol síce dobrý, ale v porovnaní s európskym štandardom, resp. s tým, kam by sa človek chcel dostať, tak bolo treba pracovať omnoho viac.

Na veľkých detailoch, na jedálničku, nám napríklad vraveli, aby sme jedli veľa sacharidov, dnes sa od toho upúšťa, máme nízkosacharidové diéty. To všetko však súviselo aj s tým, že v Slovane sa vtedy nepracovalo dobre.

Bývalý brankár Vojin Prole nám nedávno spomínal, ako v kabíne zaznelo aj niečo také, aby si hráči šli kúpiť páštétu do Tesca.

To už bolo neskôr, keď som tam nebol. Ale počul som všeličo. Aby niekto niečo takéto vyslovil, prepáčte, ale to je úbohé. „Choďte si kúpiť paštétu?“ V Slovane? To čo sme? To je aká úroveň?

Nezostali ste na Slovan zatrpknutý?

Nie. Vôbec. Ja som sa dokonca aj vrátil, keď Slovan prevzal pán Ľudovít Černák, môžem povedať, že to bolo jedno z najkrajších období mojej futbalovej kariéry. Skvelý prezident, výborný tréner, bolo to akési obrodenie Slovana a som rád, že som mohol byť pritom.

Ako sa vám inak žije v Španielsku?

Dobre. Priam veľmi dobre. Všetci sme tu maximálne spokojní. Narodila sa mi tu aj tretia dcérka.

Takže návrat v pláne nie je?

Nikdy nehovor nikdy, ale zatiaľ nič také nehrozí. Keď sme sem prichádzali, nechali sme všetko otvorené, chceli sme sa tu uchytiť, veď aj keď niečo nevyjde, nedá sa zdvihnúť a o mesiac utekať domov. Trošku treba aj zabojovať.

Sledujete slovenský futbal?

Skôr len z diaľky, občas si prečítam nejaké športové správy, ale nie podrobne. Nemám veľa času, v centre neraz trénujem aj do desiatej večer a keď prídem domov, všetky zápasy sú už aj tak rozhodnuté, tak to ani nezapínam. (úsmev)

Vnímal som pôsobenie Slovana v Lige majstrov, chcel som sa tu trošku pochváliť, ale žiaľ, mužstvo všetky stretnutia prehralo – vrátane tých s Atléticom Madrid a Gironou.

V marci rad radom prehrali všetky mládežnícke výbery, seniorské „áčko“ padlo s Kosovom a pripravilo sa o šancu ísť na MS. Čo vás na tom najviac znepokojuje?

Výsledky sú vždy obrazom niečoho. Predtým sa urobia nejaké rozhodnutia, prebehne príprava a všetko vyústi do nejakého stavu. Ale na to, aby som to mohol objektívne zhodnotiť, by som musel byť bližšie.

Tréner Francesco Calzona vraj chcel mať aj pri mládežníckych výberoch talianskych trénerov. Nie je to tak trošku aj urážka Slovákov?

Zrovna toto som zachytil. Moja protiotázka by hneď bola, či on bude vyberať hráčov do áčka, ktorí prejdú týmito reprezentáciami. Napokon, aj tak bude hrať futbalista, ktorý hráva za Manchester City alebo iný lepší klub.

Nevidím v tom žiadny zmysel, zdá sa mi to ako výstrel vedľa. Ešte som nepočul, aby si niekto dával takéto podmienky. To si až teraz spomenul na niečo takéto?

Vaša generácia na čele s Dušanom Radolským si to vedela rozdať prakticky s hocikým…

Nuž, s odstupom času si čoraz viac uvedomujem, ako sme boli konkurencieschopní a aký výsledok sme dosiahli na ME do 21 rokov. Toto sa nikomu nepodarilo.

Keď si pomyslím, že sme vyradili Portugalcov, Rumunov, v baráži sme na dve stretnutia poslali domov Rusko. A na samotných ME porazili Angličanov s Turkami. Neskutočné.

Čím to bolo?

Jednak sme boli nejakým spôsobom výnimočný ročník. Partia odhodlaných mužov, ktorá chcela niečo dokázať. Svoj futbalový osud sme chceli vziať do vlastných rúk. Výborne nás viedol pán Radolský. Treba však povedať, že mal z čoho vyberať – v tom čase sme mali na Slovensku šestnásťčlennú ligu, šancu dostalo veľa mladých hráčov, ktorí zrazu získali veľkú zápasovú prax. A v súťaži bolo len málo cudzincov. Výsledok sa dostavil.

Zaslúžená olympijská účasť vám však pre trénerské prieťahy ušla…

(smiech) Pre mňa to už nie je téma. Čo bolo, bolo, už sa prosím k tomu nevracajme. Nemá to žiadny vplyv na súčasnosť a plakať nad rozliatym mliekom je zbytočné.

Existuje v dnešnom slovenskom futbale dôvod na optimizmus?

S mládežou sa nepracuje zle, ale hráčov je málo, to je pravda. Z toho pohľadu budúcnosť nevidím ružovo. Lebo viac hráčov sa rovná viac talentov. Matematika nepustí. Potrebujeme ihriská, ihriská a ihriská. Teší ma preto, že Slovan ide budovať novú akadémiu.