Zle je, som hotový! Nevinný hlavičkový súboj skrýva jeden z najťažších osudov slovenskej futbalovej histórie

Dnes sa na jeho kariéru spomína nielen skrze zápasy a neodmysliteľné kĺzačky, ktoré k nemu patrili, ale aj cez ticho, v ktorom sa skrýva jeden z najťažších osudov slovenského futbalu.

Ten príbeh má už pár desiatok rokov za sebou, mladšie generácie si ho akiste nebudú pamätať. Písal sa rok 1994, skúsený stopér mal už najlepšie futbalové roky za sebou a kariéru dohrával na hosťovaní v treťoligovom Vranove nad Topľou, ktorý hral vo Svite. Stačila jedna sekunda, jeden nešťastný hlavičkový súboj, pád a krátke bezvedomie.

Miroslav Labun je odvtedy pripútaný na invalidný vozík.

Pred vyše desiatimi rokmi bol súčasťou denníka Pravda aj seriál „Život po kariére“. Mapovali sme v ňom osudy bývalých športovcov, ich radosti aj strasti. Jeden z dielov sme venovali aj niekdajšiemu ligistovi, ktorý si onen život po kariére predstavoval úplne inak.

Vyrazili sme za ním, privítal nás silným stiskom ruky a rozpovedal dojímavý príbeh, ktorý raz sprevádzal smiech, inokedy zasa slzy.

O kariére rozhodoval otec

Mal len sedemnásť, práve sa vrátil z dovolenky v Rumunsku, keď mu na dvere domu v Rokytove pri Humennom zaklopali cudzí ľudia. Predstavili sa ako zástupcovia futbalového klubu z neďalekého Humenného. Ponuka znela na dnešné pomery maximálne úsmevne.

Päťtisíc korún plus nejaké drobné na oblek za prestup.

Futbalové Humenné už malo cveng, ale darmo, keď mladý chlapec o svojej budúcnosti ešte nerozhodoval. A možno aj dobre, otec Miroslava Labuna akoby tušil, že to nie je prvá ani posledná ponuka zo zaujímavej destinácie.

„Ale môj syn nahý nechodí. Má si čo obliecť, aj ancug dokonca má,“ zareagoval pán Labun starší. Z prestupu tak nič nebolo, ale kariéra nádejného stopéra pokračovala ďalej. Iba o súťaž nižšie, v zadných radoch Vihorlatu Snina.

Chlapec však napredoval. Nie pomaly, ale výrazne. Ďalšie leto sa tak situácia zopakovala. Mladý obranca sedel tentoraz pod stromom pred miestnou krčmou, keď pozornosť upútala novučičká Škoda 120. Na počudovanie, mala pražskú ešpézetku, to preto vzbudila v malej dedinke taký veľký rozruch.

Vodič stiahol okienko a pýtal sa na mladého Labuna. „Sadnite si do auta, mám pre vás ponuku,“ vravel spoza volantu. Chlapec na prahu dospelosti už tušil, že bude futbalová, zaskočila ho azda len adresa. „Som z Prešova,“ zamrmlal šofér.

Otcov súhlas už potrebný nebol a aj keby, veľký Tatran by v tomto regióne nikto neodmietol. Slovo dalo slovo, urastený stopér si pobalil veci a odcestoval do metropoly Šariša.

„Nikdy predtým som na štadióne Tatrana nebol. Veru, chvíľu som aj blúdil, kým som ho našiel,“ smial sa aj po desiatkach rokov do diktafónu.

Len pripomíname, že sa písal rok 1980.

Šok v kabíne Tatrana

Prešovčania si vybojovali postup medzi federálnu elitu a na Labuna čakal v šatni Tatrana mierny šok. On, chlapec, ktorý ešte donedávna hrával za Sninu, zrazu sedel vedľa Bubenka či Komanického.

A čo ho dostalo ešte viac, konečne si už nemusel prať sám. „V Snine sme dva týždne hrali v tom istom, zrazu na mňa každé ráno čakal voňavý výstroj. Od kopačiek až po teplákovú súpravu,“ dvihol prst.

Nemal ani 20, keď debutoval vo federálnej lige. V 1. kole sezóny 1980/1981 Prešov zdolal Slovan Bratislava. A Labun bol v základnej zostave. Rýchlo sa uchytil sa.

Ale tak ako ostatní mladí futbalisti, aj on musel čoskoro na vojenčinu. Pri spomienke na bystrickú Duklu prestávala sranda. Labuna si do tímu vybral sám Jozef Adamec, ktorý práve robil svoje prvé trénerské kroky. A keď sa ho pýtame, či bol mladučký Labun jeho obľúbencom, opäť mu hrajú kútiky.

„Kdeže. Adamec nemal medzi hráčmi žiadneho favorita. Bol nesmierne prísny. V mužstve sme mali aj Trnavčana, ale Adamcovi to bolo jedno. Nadával každému,“ povie rezko a vzápätí vyťahuje ďalšiu spomienku spojenú s futbalovou legendou.

„Raz sa mu jeden z hráčov postavil na odpor. Nuž, nemal to robiť. Po tréningu chodil celý týždeň spať do basy. Jožo mu to jednoducho vybavil,“ dodal.

V tejto chvíli je to mimoriadne zábavný rozhovor a vidieť, že Miroslav Labun spomína rád. Aj na veci, z ktorých behá mráz po chrbte – on však bol ešte mladý a nohy ho poslúchali.

Do pamäte sa mu vryli aj tréningy pod Urpínom. „Neprajem to nikomu. Pripravovali sme sa na škváre. Keď sa začal topiť sneh, boli sme po členky v blate. Lopta bola ťažká ako šľak, každá hlavička bolela a k tomu ešte pán Adamec. Museli sme makať ako fretky,“ zakončuje rozprávanie o vojenčine v Dukle.

Tvrdá škola pod Urpínom

Labun bol dobre stavaný, dôrazný obranca. Mal 185 centimetrov a doslova vyhľadával tvrdé súboje. „Veru, spomínam si. Ja som bol v staršom doraste, keď on už kopal za pánov zo Sniny. Najradšej to mal, keď popršalo a on mohol do vkĺzačky,“ vraví Pavol Diňa, bývalý skvelý kanonier.

Labun ich najradšej zvádzal s Tomášom Skuhravým zo Sparty Praha. „Mal asi o desať centimetrov viac ako ja. Každý hlavičkový súboj s ním bol pre mňa veľkou výzvou,“ prezradí.

Horšie to vraj bolo s nižšími hráčmi zo stredu poľa. „Veľa z nich sa zrútilo na zem, iba keď som okolo nich prešiel. Taký Ivan Hašek, to bol veru riadny filmárik. Padol a kričal už len keď som na neho fúkol,“ spomenie s pravým východniarskym temperamentom.

Tvrdí o sebe, že bol drsný, ale nie zákerný. Pre neznalých, v Prešove sa hralo vždy od podlahy, na východe sa góly strieľali len ťažko. „Áno, je to pravda,“ usmeje sa Labun a Diňa prikyvuje. „Miro bol fakt skvelý obranca. Zle sa proti nemu hralo.“

„Ale taký František Straka zo Sparty, to bol veľký uletenec. Jemu bolo naozaj všetko jedno, kosil to jedna radosť. Bez chochmesu, bez rozumu. Nikdy som nepochopil, že sa dal na trénerskú dráhu. Chovanec bol iná káva. Vždy pri futbale používal predovšetkým hlavu,“ okomentoval obrancov Sparty.

Ale Prešov nebol Sparta. Spravidla bol na spodných priečkach, hoci na východe sa všetci zapotili. Tamojšej obrane, ktorej pilierom bol Labun, po celom Československu vraveli „prešovský betón“.

Vojny na trávniku

Každý zápas bol vraj pre Šarišanov mimoriadne dôležitý. Prakticky bojom o záchranu, ak chcel hrať aj v ďalšej sezóne vo federálnej lige.

„Potrebovali sme body, doma sme hrali ako o život. Ale to, čo sa dialo v zápasoch s košickými VSS a Lokomotívou, bolo niekedy šialené. Zakaždým to bola riadna mastenica,“ zasmial sa.

Napriek tomu, že gólom sa snažil predovšetkým zabrániť, s radosťou ich aj strieľal. Najmä z pokutových kopov. Nervy mal ako z ocele, nepremenil jediný. Bol vraj výnimočný.

„Zhodou okolností to mal byť tisíci gól v histórii Tatrana. Pri rozbehu som väčšinou menil tempo, ale tentoraz Jožko Hroš z Petržalky zostal stáť uprostred bránky a ja som zrazu nevedel, čo mám urobiť. Loptu som poslal nad bránku. A bolo po päťtisícovej prémii,“ pripomenul ďalšiu humornú historku.

Tak ako jeho rovesníci, aj on na federálnu ligu spomína rád. Bol to vraj úplne iný level, hoci ani na ďalšie roky strávené v Humennom nedá dopustiť.

„Hrali sme výborný futbal. Som presvedčený, že dnešné ligové tímy by s nami prehrávali rozdielom štyroch gólov. Predovšetkým v nasadení vidím obrovský rozdiel. My sme každý zápas odjazdili,“ porovnával.

Ešte počas aktívnej kariéry si začal robiť trénerskú licenciu. To, čo sa na trávniku naučil, chcel odovzdať ďalej. „Nad ničím iným som ani len neuvažoval,“ povzdychol si.

Jeden pád zmenil všetko

Nebolo mu však dopriate. Naopak, jedno augustové popoludnie pod Tatrami zmenilo úplne všetko. A z veľkých plánov zostali iba nenaplnené sny.

V tejto chvíli sa radostné spomienky menia na akúsi ťažobu, nasledujúce desiatky minút rozhovoru patria medzi tie najťažšie, aké športový novinár môže pri svojej práci zažiť. Hoci to už bolo vyše dvadsať rokov, bolesť v duši Miroslava Labuna stále akosi doznievala.

Mal to byť zápas, akých tento stopér odohral stovky. Lenže nebolo to tak, pre rodáka zo Zemplína bol absolútne posledný.

Tentoraz žiadny potlesk neznel. Hľadisko neburácalo. Naopak, ľudia na tribúnach s napätím sledovali dramatické okamihy. Posledné v jeho aktívnej kariére.

Nehybne ležal na trávniku. Obklopený spoluhráčmi i súpermi. Bol v bezvedomí. Po minúte sa prebral, posadil sa, chcel vstať. Nešlo to. Nohy ho viac neposlúchali. Keď opisuje momenty z augusta 1994, všetkých pri stole premôže ťažoba.

„Z Humenného ma poslali na hosťovanie do treťoligového Vranova nad Topľou. V úvodnom kole sme hrali v Snine, zvíťazili sme hladko 4:1. Potom prišiel zápas vo Svite. A tam sa mi to stalo,“ spomínal si Miroslav Labun na duel pod Tatrami.

Na deň, ktorý sa niekdajšiemu futbalistovi navždy vryl do pamäte. Život sa mu totiž obrátil naruby. Z muža plného síl, ktorý mal stále len 33 rokov, urobil invalida odkázaného na vozík a pomoc najbližších.

„V prvom polčase som šiel do hlavičkového súboja. Súper do mňa zozadu strčil. Neviem ako, zrejme lakťom. Na trávnik som padal nekontrolovane. Keď som sa prebral z krátkeho bezvedomia, vedel som, že je so mnou zle. Bol som hotový,“ hovorí bývalý futbalista.

Ihneď ho previezli do nemocnice v Poprade.

O nešťastnej situácii vo Svite sa vzápätí dozvedelo celé Slovensko. Muž, ktorý odohral viac ako dvesto ligových zápasov, nehýbe nohami, hlásili v Rádiožurnáli i večerných Televíznych novinách.

„Dobre si na to pamätám. Nemohol som tomu uveriť. Keď som to počul v rádio, zamrzol som,“ priznal sa nám pred pár dňami aj Pavol Diňa.

Pomohli aj ligové kluby

Boli to hodiny plné neistoty. Budúcnosť s otáznikmi.

„Na áre som ležal tri dni. Nasledoval prevoz vrtuľníkom na operáciu v Košiciach. Piaty krčný stavec som mal posunutý o dva centimetre, aj prerušenú miechu. Pred operáciou som ešte mohol hýbať hornou časťou tela, po nej som ostal úplne bezvládny,“ spomína so slzami v očiach pán Labun.

Bolesťou skúšané telo mu najprv dávali do poriadku na liečení v Kováčovej.

"Tam sa mi polepšilo. Bolo to v čase, keď u nás bolo veľké haló okolo filipínskych liečiteľov. Manželka so švagrinou sa o tom dočítali v novinách. Cesta s ubytovaním a celou procedúrou stála 380-tisíc korún.

Ligové kluby sa mi na všetko poskladali. Do Manily, kde som strávil dva týždne, so mnou cestoval sesternicin manžel," popisuje Labun okamihy, ktorými si prešiel tri mesiace po nešťastnom súboji.

Bola to dlhá cesta za falošnou nádejou. Z Kováčovej ho sanitka previezla do Budapešti. Odtiaľ letel dve hodiny do Zürichu. Ďalších štrnásť strávil v lietadle počas cesty do Hongkongu a Manily.

„Keď som odlietal, neveril som, že by mi na Filipínach mohli reálne pomôcť. S manželkou sme však nechceli mať výčitky z toho, že sme neurobili všetko pre to, aby som opäť chodil,“ prezrádil Labun.

„Po rôznych procedúrach mi liečiteľ povedal, že o šesť týždňov budem stáť na nohách. Len zabudol dodať, v ktorom roku,“ povedal ironicky a spojenie „smiech cez slzy“ naberalo ten najpravejší význam.

Po návrate z Filipín a ďalšom pobyte v Kováčovej si Labun začal zvykať na život s mnohými, dovtedy nepredstaviteľnými obmedzeniami. Chlap zvyknutý na každodenný pohyb, tréning, čas strávený s futbalovými priateľmi, zostal v okamihu pripútaný na vozík. Jeho priestor uzatvorili steny bytu.

Obzvlášť prvé roky boli náročné. Aj Diňa spomína, že spočiatku sa so svojim osudom Labun nedokázal vysporiadať. „Bolo to náročné. Chodili sme za ním viacerí, povzbudzovali ho. Nechcel nikam chodiť. Ale robili sme, čo sa dalo.“

Medzi bolesťou a zmierením

Aj Labun pripúšťa, že po rozume mu chodilo kadečo. "Mal som hrôzostrašné myšlienky. Pýtal som sa sám seba, čo budem robiť. Nič som nemohol, cítil som obrovský smútok i hnev. Stalo sa zo mňa batoľa.

Nadával som na celý svet, na všetkých, aj na futbal. Viacerí sa ma vtedy pýtali, načo som ho hral. Čo sú to za otázky? Nik predsa nemohol vedieť, čo sa stane. Nikdy som preto neoľutoval, že som sa zamiloval do futbalovej lopty," opisoval nám odhodlane.

Pri otázke, či už odpustil súperovi, ktorý ho v osudnom súboji postrčil, prekvapil.

"Dodnes neviem, kto mi vtedy stál za chrbtom. Jeho meno nepoznám. Myslím si, že manželka aj ďalší moji blízki vedia, o koho ide. Nikdy mi to však neprezradili.

A dotyčný sám od seba nikdy za mnou neprišiel. Napokon, teraz je to už jedno. Nič by sa tým predsa nezmenilo. Nohy by zostali stále nehybné," hovoril priamo.

Prvých päť rokov označil Labun za najnáročnejšie. „Nikam som nechodil, len som sedel doma. Pomáhali mi kamaráti, často za mnou chodili Miro Hajdučko, Andrej Demjanovič, Dušan Papjak, Vlado Valkučák, Paľo Diňa, Peťo Dzúrik a mnohí ďalší,“ vravel s vďačnosťou v hlase.

Počas rozhovoru prišla aj pani manželka Agnesa, jeho najväčšia opora. Silná, energická žena, oddaná a obetavá. S manželom pripútaným na vozík si prešla ťažkými časmi a zdá sa, že v tomto prípade platí, že „čo ťa nezabije, to ťa posilní.“

„Počas prvých rokov vládla doma nervozita. Zvykali sme si na úplne nový spôsob života. Pre príklad uvediem hádam toľko, že manželka musí každú noc vstať, aby ma v posteli obrátila. Keby tak nerobila, mal by som preležaniny,“ hovoril pred desiatimi rokmi v tom čase už vyrovnane pôsobiaci muž.

Každý deň vraj poctivo cvičí, číta noviny, pri ktorých si vypije obľúbenú kávu, zapáli cigaretku. O jeho potreby sa počas manželkinej neprítomnosti (je učiteľka) starala opatrovateľka.

Aj syn bol futbalista

Najväčšou radosťou v Labunovom živote sú deti. Dcéra Miroslava žije s manželom, ktorý je lekárom, v Rakúsku, v čase, keď sme ho navštívili, sa mal stať dedkom. „Bude to naše prvé vnúča, presnejšie vnuk. Možno aj z neho bude futbalista, uvidíme,“ tešil sa životom ťažko skúšaný človek.

Dnes má už tri vnúčatá – Šimona, Terezku a Filipka. Sú jeho pýchou a nevynechá príležitosť, keď sa nimi môže pochváliť, potvrdzujú jeho blízki priatelia.

Jeho syn Tomáš má za sebou tiež pomerne slušnú kariéru. Všimli si ho dokonca aj v slávnom belgickom klube Cercle Bruggy, za ktorý si zahral. Aj jeho kariéru však sprevádzali mnohé zranenia.

„Už vtedy som ho upozorňoval na to, aby myslel aj na budúcnosť. Predsa len, so športovým gymnáziom si môže akurát tak zobrať do ruky krompáč či lopatu a ísť makať,“ vravel nám Labun.

Niekdajší veľký talent slovenského futbalu dal na rady skúsenejšieho a ukončil štúdium práva. Rodičov pravidelne navštevuje a o futbale prehodí s otcom nejedno slovo.

„Napriek tomu, čo sa mi stalo, som mu futbal nikdy nezakazoval. Vždy som si vravel: v jednej rodine sa také veľké nešťastie predsa nemôže prihodiť dvakrát.“

Plač za kamarátom

Je tu ešte jeden moment z rozhovoru 2015, ktorý sa patrí spomenúť. Je dôkazom, že v Miroslavovi Labunovi drieme obrovské srdce.

Keď sme sa so spomínaním na minulosť blížili ku koncu, reč padla aj na Petra Dzúrika. V tej chvíli ho totálne premohli emócie. Zďaleka väčšie, ako keď rozprával o svojom utrpení.

S niekdajšou oporou zadných radov Košíc, Slovana, Interu či Banskej Bystrice, si zahral v stopérskej dvojici v Humennom. Zatiaľ čo Labun v roku 1993 v Chemlone končil, Dzúrik len začínal.

Napriek tomu sa z nich stali skvelí priatelia. O to viac Labuna zabolelo, keď sa dozvedel smutnú správu o Dzúrikovej smrti.

"Peter za mnou prišiel vždy, keď mohol. Aj keď hral v Bratislave. Spomínam si, že keď som mu v poslednom roku jeho života telefonoval z pevnej linky v Kováčovej, nezdvíhal.

Skúšal som sa s ním spojiť hádam dvadsaťkrát. Vtedy už ležal na onkológii v Bratislave," vravel nám citovo rozhodený Labun.

„Potom mi manželka dala mobil a ihneď zdvihol,“ v okamihu zvážnel, oči sa mu zaliali slzami, zastonal a na dlhší čas sa odmlčal.

„Keď som ho počul, vedel som, že je zle. Rozprával veľmi pomaly, debatovali sme asi desať minút. Lúčili sme sa s tým, že mu ešte o dva, tri dni zavolám. No nestihol som. Na pohreb som mu poslal veniec a kvety. Peter bol veru skvelý kamarát,“ dodal.

O veľkom srdci, nesebeckosti a vnútornej sile Miroslava Labuna svedčí fakt, že za dobrým priateľom z futbalových trávnikov žiali aj dlhé roky po tom, ako prehral boj s ťažkou chorobou.

Naopak, nad svojím osudom už slzy neroní. „Mám ťažké chvíle. Ale čo už. Keď prídu, zakaždým si poviem, že som sa už predsa naplakal dosť,“ zakončil svoje rozprávanie muž, pre ktorého na východe pravidelne organizujú charitatívny zápas.

Keď sa stretne s kamarátmi

Prestrih do súčasnosti… Pred pár dňami sme telefonovali s bývalým kanonierom Diňom, s Labunom je v kontakte a zavše sa vraj aj stretnú.

„Teraz je to už fajn, keď je s nami kamarátmi od futbalu, akoby ožil. Nerozpráva o svojom utrpení, skôr len spomíname na časy minulé. Ako nás ten futbal kedysi bavil. Mám pocit, že sa už zmieril, už to berie normálne, dokonca si aj na to margo zašpásuje.“

Labun bude oslavovať koncom apríla a Diňa mu určite napíše. „A na sto percent sa aj niekde v Humennom stretneme. Viete čo mu spraví najväčšiu radosť? Že bude opäť s kamarátmi. Miro je skromný, ale skvelý chlap,“ dodáva.

Muž, ktorý z trávnika odišiel po páde, po ktorom sa už vstať nedalo, má 65. Všetko najlepšie, pán Labun.