Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Rusko dobieha realita a priznáva to už aj známy novinár. Je to ako slučka, ktorá sa pomaly uťahuje. Niektorí si to však uvedomili príliš neskoro
Ruská futbalová reprezentácia má za sebou ďalšie dve prípravné stretnutia, ktoré vraj priniesli skôr zmiešané dojmy než jasné odpovede.
Rusko je už tri štyri stranou medzinárodného futbalového diania.
Zápas proti Nikarague z hľadiska herného prejavu neobstál, no tím ho napokon výsledkovo zvládol. Duel s Mali už pôsobil o niečo živšie – hráči sa snažili o väčšiu agresivitu a náznaky ofenzívy, no efekt v podobe gólov neprichádzal, zhodujú sa tampjšie médiá.
Ako však upozorňuje Alexander Šulgin z portálu Sport.ru, ani slová trénera Valerija Karpina po zápase nepôsobili úplne presvedčivo. Ten síce vyhlásil, že „okrem výsledku bol spokojný prakticky so všetkým“, no realita na ihrisku bola podľa komentára iná.
Tím si vypracoval minimum šancí, nepremenil pokutový kop a v niektorých momentoch mohol sám inkasovať, hoci súper nepatril medzi nebezpečné mužstvá.
Šulgin v tejto súvislosti naznačuje zásadnejší problém: „zdá sa, akoby národný tím hral tieto zápasy len silou vôle.“ Práve nedostatok vnútorného zápalu sa podľa neho stáva čoraz viditeľnejším. Hráči síce navonok hovoria o hrdosti reprezentovať krajinu, no ich reč tela i výkony hovoria iný príbeh.
„Motivácia už nie je taká, ako bývala,“ zaznieva v rôznych obmenách v hráčskych vyjadreniach. Naoko štandardné frázy o dôležitosti reprezentačného dresu pôsobia podľa Šulgina totálne prázdne – „hovoria ich s očami bez iskry“.
Podľa komentára sa čoraz zreteľnejšie ukazuje, že hráči nevnímajú tieto zápasy ako vrchol svojej kariéry, ale skôr ako povinnosť. V prostredí, kde chýbajú súboje s elitnými tímami, prirodzene ubúda aj vnútorná motivácia.
Namiesto konfrontácie s európskou špičkou prichádzajú stretnutia proti súperom ako Nikaragua či Mali, ktoré síce môžu byť kvalitné, no neponúkajú rovnaký status ani výzvu. Rusko je totiž po invázii na Ukrajinu v akomsi futbalovom ofsajde a vážne futbalové federácie sa s ním odmietajú „merať“.
Podľa skúseného ruského novinára je zaujímavý aj pohľad na reprezentačného trénera Karpina. Ten je často kritizovaný za časté rotácie a experimentovanie so zostavou, no podľa Šulgina ide o pochopiteľnú reakciu na situáciu.
„Noví hráči ešte majú iskru, chcú sa ukázať,“ naznačuje text. Pre nich je vraj pozvánka do reprezentácie stále veľká vec, čo kontrastuje so skúseným jadrom tímu.
Karpin sa tak ocitá pred dilemou: stavať na stabilnom, no možno „vyčerpanom“ základe, alebo dávať priestor hráčom, ktorí do tímu prinášajú energiu a motiváciu. V tejto situácii sa prikláňa skôr k druhej možnosti – a podľa autora sa mu to nedá vyčítať.
Vývoj súperov, s ktorými Rusko v poslednom období hrá, zároveň odráža realitu medzinárodnej izolácie. Od duelov s Iránom, Srbskom či Kamerunom sa tím postupne dostal k zápasom proti slabším tímom ako sú Kuba, Brunej či Grenada, a aktuálne aj Nikaragua či Mali.
Budúcnosť pritom zostáva neistá. Mnohé európske tímy, ako napríklad Poľsko či Taliansko, sú z politických dôvodov prakticky mimo hry. A aj keby sa situácia zmenila, návrat nemusí byť jednoduchý – niektoré federácie môžu Rusko odmietnuť, a to aj bez ohľadu na športové aspekty, domnieva sa autor.
Šulgin v texte naznačuje, že možnosti výberu súperov sa zužujú. Zatiaľ čo niektoré krajiny z Južnej Ameriky by teoreticky mohli byť otvorené spolupráci, realita je komplikovanejšia – logistika, cestovanie a vlastné prípravy ich často odrádzajú.
Najvýraznejší problém však podľa autora nie je ani tak kvalita súperov, ako skôr dlhodobý vplyv izolácie na samotných hráčov. „Jedinou zostávajúcou motiváciou je možnosť zaujať európskych skautov,“ naznačuje text. Práve prestup do zahraničia je vraj pre mnohých hráčov poslednou reálnou métou.
Skauti pritom ruské prostredie stále sledujú – najmä talentovaných brankárov, ktorí si získali pozornosť výkonmi v zahraničí. Spomínajú sa mená ako Matvej Safonov či Nikita Hajíkin, ale aj mladé talenty ako Aleksej Batrakov či Matvej Kisljak.
Záverečná myšlienka komentára patrí medzi najostrejšie. Šulgin pripomína, že dopad sankcií sa neprejavil okamžite – ich sila spočíva v dlhodobom účinku. „Ich podstata je v postupnom odumieraní,“ naznačuje.
A práve v tejto súvislosti prichádza obraz, ktorý vystihuje podstatu celého problému najpresnejšie: „Je to ako slučka, ktorá sa pomaly uťahuje čoraz pevnejšie. Niektorí si to však uvedomili príliš neskoro.“
Nie náhle, nie dramaticky – ale systematicky a neúprosne. A možno práve to je najväčšia výzva, ktorej dnes ruský futbal čelí.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.