Synovi odobril post ministra vo Ficovej vláde. Netušil som, aká je politika špinavá

Mať tituly ako hráč i ako šéf klubu je kombinácia, ktorá sa bude aj v budúcnosti ťažko opakovať…

Asi áno, ale držím ešte jeden rekord, o ktorom si myslím, že ho v Trnave už nik neprekoná. V lige som nastúpil v 309 zápasoch. V Spartaku som strávil 14 rokov, čo už je dnes takmer nemožné.

Viete povedať, z ktorého titulu ste mali najväčšiu radosť?

Porovnáva sa ťažko. Bol som mladý chalan, keď som získal tituly ako hráč. Spartak sa stal v Československu za šesť rokov päťkrát majstrom a raz bol druhý. Bralo sa to už skoro ako samozrejmosť. Pred ôsmimi rokmi, keď som stál na čele klubu, ho získal prvý raz v ére samostatnosti. Po 45 rokoch. Úplne nečakane. Spomínam si, ako som v tej sezóne intenzívne prežíval každý zápas. Mám pocit, že to bolo ešte emotívnejšie ako v období hráčskej kariéry.

Mnohí možno nevedia, že ste rodák z Bratislavy, kde ste aj futbalovo vyrastali. Ako ste sa ocitli v Trnave?

Študoval som v Bratislave na strednej škole, mal som pred maturitou. Latinčinu ma učila pani profesorka Hucková, manželka známeho futbalového trénera. Po jednej hodine mi vraví: Poď so mnou do kabinetu, máš návštevu. Čakal na mňa Ján Hucko, ktorý v Spartaku vystriedal Antona Malatinského. Trnava hľadala mladého perspektívneho brankára, spýtal sa, či nechcem za ňu chytať.

Medzi Spartakom a Slovanom vládla veľká rivalita. Váhali ste?

Ani chvíľu. Bol som dorastenecký reprezentant a riešil som, kde budem pokračovať v ďalšej kariére. Trnava mala už dva tituly, hrala fantastický futbal. Ale nešlo to úplne hladko. ČH Bratislava, za ktorú som hrával, ma nechcela pustiť, kluby sa museli dohodnúť. V Trnave žijem 55 rokov. Už som Trnavčan. Manželka Jana i obe naše deti sa narodili v Trnave. Postavili sme si tu dom. S Janou sme sa zoznámili na trnavskej pedagogickej fakulte, študovala slovenčinu a nemčinu.

Prežili ste spolu väčšinu života. Ako ste sa vyrovnávali s jej stratou?

S tým sa len veľmi ťažko vyrovnáva. Je to presne rok, čo podľahla ťažkej chorobe. Uplynul odvtedy veľmi krátky čas. Boli sme spolu 54 rokov, z toho manželia 52. Zostali mi krásne spomienky, ale aj smutná samota. Ale mám radosť z našich detí a vnúčat.

Syn Dušan kráčal chvíľu vo vašich šľapajach…

Veľmi chcel byť futbalový brankár ako otec. Ale nemal na to, aby sa tým živil. Aj som mu to povedal. Skúsil to, chytal za ligový dorast, chvíľu bol aj v kádri áčka mužov. Do toho však prišla škola a keď hosťoval v Sládkovičove a hrali prípravný zápas so slovenskou reprezentáciou, zlomil si nohu. To bol koniec kariéry, sústredil sa najmä na štúdium.

Teraz je viceguvernérom Národnej banky, ale donedávna bol ministrom pre šport a cestovný ruch. Máte veľa skúseností ako hráč, tréner, manažér, funkcionár. Radil sa niekedy s vami?

Nepotreboval moje rady, je šikovný manažér, má dobré vzdelanie i veľa skúsenosti. Teraz sa vídavame menej, často cestuje. Pred nástupom na post ministra zastával významné manažérske posty, riadil letisko v Bratislave i na Sliači, šéfoval veľkej banke…

Pýtal sa na váš názor, keď sa rozhodoval, či prijať funkciu ministra športu?

Hovorili sme o tom. Poradil som mu, aby to zobral. To som ešte nevedel, aká je politika špinavá. Teraz som rád, že sa v nej už nepohybuje. Nikdy nebol v nijakej politickej strane a vedel som, že to nebude mať ľahké. Chýbalo mu politické krytie, nominovali ho do funkcie ako odborníka. Keď vznikli problémy, bolo jasné, že bude prvý na odstrel.

Vráťme sa k vašej hviezdnej kariére. Trnavský káder bol nabitý skvelými hráčmi. Ako vás prijali?

Výborne, rýchlo som do mužstva zapadol, hoci dlho som bol v ňom najmladší, ku mne vekovo najbližší hráči mali o štyri roky viac. Musel som urobiť jednu významnú zmenu, pretože ma už prijali v Bratislave na FTVŠ, ale keď som prestúpil do Trnavy, prihlásil som sa na pedagogickú fakultu a študoval som telesnú výchovu a zemepis.

Bol to problém? Často sa vravelo, že špičkoví športovci dostávali diplomy skoro zadarmo…

Môj prípad to nebol. Prvý rok som školu trochu flákal, mal som dvadsať a myslel som si, že som majster sveta, nepožiadal som ani o individuálny študijný plán. Zavolal si ma dekan a pohrozil mi, že mám poslednú šancu, inak budem opakovať ročník, alebo ma z fakulty vylúčia. Rozložil som si povinnosti, dva semestre mi rozpísali na tri. Priznávam, trošku som sa trápil s politickými predmetmi, ale školu som riadne dokončil, neodpustili mi ani jednu skúšku. Promoval som v roku 1976 a neskôr som aj učil.

Tiež v Trnave?

Áno, na základnej škole, kde pracovala aj moja manželka. To som mal už po trnavskej i rakúskej kariére. Neučil som dlho, mal som problémy s kolenom, keď som absolvoval tretiu operáciu, už som sa do školy nevrátil. Odvtedy nešportujem, mám vymenené aj oba bedrové kĺby, trápila ma tiež chrbtica. Aj to je daň za dvadsať rokov v profifutbale.

Ako pokračovala vaša kariéra v Spartaku?

Najskôr bol prvý brankár Pepo Geryk, dvojkou Fero Kozinka. Keď nastúpil tréner Valér Švec, jednotkou sa stal Jožo Púchly. Vtedy som požiadal trénera, aby som mohol nastupovať za béčko. Považoval som za dôležité, aby som pravidelne chytal, bolo to správne rozhodnutie. Trénoval som s áčkom, bol som jeho členom a čakal som na svoju šancu. Keď prišla, už som nikoho medzi žrde nepustil.

Kedy sa to stalo?

V lete 1971 sa vrátil zo zahraničia strojca trnavských úspechov Anton Malatinský, ktorému sme všetci hovorili Toni-báči. Začal sa mi viac venovať, makali sme aj po tréningoch. Niekedy som mal toho plné zuby, chodil som z ihriska skoro štvornožky. Pripravoval ma na post jednotky. Na jeseň 1971 sme nezačali sezónu ideálne a v každom zápase sme inkasovali nejaký gól. Po deviatich kolách, pred stretnutím v Žiline, Toni-báči odrazu zahlásil, že pôjdem do bránky. Zápas sa skončil bez gólov a nedostal som ho ani v ďalších troch. Bolo rozhodnuté. Odchytal som už všetky až do konca sezóny, v trinástich som si udržal čisté konto.

Fotogaléria - (33 fotiek) Štadióny MS 2026 vo futbale Všetky fotky

Bol nejaký zápas, na ktorý si špeciálne spomínate?

Príťažlivé boli vždy naše derby so Slovanom. Prvé som zažil na jar 1972. Na Tehelnom poli bolo 40-tisíc divákov. Pred takou kulisou som dovtedy nechytal. Vo vynikajúcom stretnutí sme dvakrát viedli, ale nakoniec sa skončilo 2:2. Do histórie vstúpilo aj tým, že prvý raz v lige pískal zahraničný rozhodca – Maďar Emsberger. Spomínam si aj na niektoré výborné zápasy v EPM, čo je dnes Liga majstrov. Premiéru som si odkrútil proti Anderlechtu, ani v jednom z dvoch stretnutí som neinkasoval, vyhrali sme ich 1:0. Medzi pamätné patrí aj nešťastný súboj s Dózsou Újpest v Budapešti.

V čom bol nešťastný?

Vypadli sme po penaltách. Bojovali sme o postup do semifinále EPM. V prvom štvrťfinále sme doma viedli 1:0, ale Dózsa vyrovnala. To isté sa zopakovalo v odvete. Po veľkom boji toho mali všetci plné zuby, väčšina spoluhráčov si hneď vyzula kopačky a penalty odmietla kopať. Toni-báči dal horko-ťažko dokopy štyroch strelcov a potom oslovil mňa. Veril som, že už bude rozhodnuté a na mňa rad nepríde. Jednu penaltu som chytil, ale jednu nedal Patino Dobiaš. Poslednú som musel premeniť. Známy brankár Szentmihályi strelu vyrazil. Štadión vybuchol nadšením a ja som bol ako obarený. Táto situácia ma mátala veľa rokov.

Vyčítali vám to spoluhráči?

Povzbudili ma a nik mi ani slovkom nič nevyčítal. To si vážim doteraz. V zápase som zneškodnil aspoň štyri-päť vyložených šancí. Rád spomínam na posledný zápas v trnavskom drese. V júni 1983 sme hrali na Letnej so Spartou. Hneď v prvej minúte som chytil Chovancovi penaltu. Potom sme sa ocitli pod tlakom, nedostali sme sa poriadne na polovicu Sparty. Ale loptu som do siete nepustil. Tri minúty pred koncom Peter Hodúr z trestného kopu trafil šibenicu, vyhrali sme 1:0. Dodatočne som sa dozvedel, že v hľadisku bol aj tréner Klagenfurtu a aj tento výkon mi pomohol k novej zmluve. Tri roky som strávil v tomto rakúskom klube.

Do Spartaka ste sa potom vrátili ako funkcionár…

Pôsobil som v klube aj ako tréner brankárov, bol som asistent Karola Peczeho. Ale to netrvalo dlho, hoci by som rád pokračoval.

Prečo ste nepokračovali?

Prišiel za mnou vtedajší prezident Spartaka Jozef Bachratý a povedal mi, že musím ísť s platom na polovicu, alebo sa rozlúčime. Spýtal som sa, komu ešte siahnu na plat. Priznal, že len mne. Tak som poďakoval a rozišli sme sa.

Do Spartaka ste sa vrátili aj v roku 2013 najskôr ako generálny manažér a od januára 2015 ste sa stali prezidentom klubu. Začalo sa najlepšie trnavské obdobie v ére samostatnosti: získali ste titul a dôstojne ste účinkovali v skupine Európskej ligy…

Začiatky neboli jednoduché, nastúpil som, keď sa mužstvo zachránilo v lige v poslednom zápase v Prešove. Pred majstrovskou sezónou sme angažovali trénera Nestora El Maestro, pôvodom Srba s anglickým pasom, ktorý pôsobil v rakúskych a nemeckých kluboch ako asistent, naposledy v Austrii Viedeň. Priviedol ho športový riaditeľ Pavel Hoftych a spočiatku som nebol týmto výberom vôbec nadšený.

Čo vám prekážalo?

Neveril som, že práve on môže po mnohých neúrodných rokoch priniesť obrat. Nemal skúsenosti s vedením mužstva ako hlavný tréner, hoci ako asistent mal pozoruhodnú vizitku, pracoval vo veľkých a úspešných kluboch s uznávanými odborníkmi. Postupne som menil názor, odviedol výbornú prácu a priniesol zásadný obrat. Uznávam ho nielen ako trénera, ale aj ako človeka. V súvislosti s ním ma ovplyvnili niektoré momenty, s akými som sa dovtedy nestretol.

Napríklad?

Priviedol si niekoľkých hráčov. Jedným z nich bol Pehlivan, Rakúšan s tureckým pôvodom. Keď som ho videl prvý raz na tréningu v Jaslovských Bohuniciach, kde sa tím pripravoval, len som zalomil rukami. Ale Nestor ho poznal, vedel, že viac ako pol roka nehral, veril mu. Bol presvedčený, že ho dostane do formy. Chodil som často na tréningy a deň čo deň sa zlepšoval. A v sezóne potom patril k našim kľúčovým hráčom. To platilo o celom tíme, po mesiaci to bolo iné mužstvo, všetci vedeli, ako a kde sa majú pohybovať, posúval hráčov ako figúrky na šachovnici, vytvoril pevný systém. Ale najviac ma asi prekvapil, keď prvý raz prišiel za mnou do kancelárie.

O čom ste hovorili?

Bola to prvá debata o posilách. Bol neuveriteľne pripravený. Vytiahol veľký papier, na ktorom mal rozpísané všetky posty a poradie hráčov, ktorí by na nich mali hrať. Prvého, druhého, tretieho. Ak by nevyšla prvá voľba, mal pripravené ďalšie. O každom mal presné informácie, na každého kontakt a tiež telefón na jeho manažéra. Neveril som vlastným očiam. Presne vedel, čo chce. Pôsobenie v Trnave aj jemu pomohlo, urobil si meno, mrzí ma, že potom sa mu už inde nedarilo ako u nás.

Prečo po roku odišiel?

Bolo mi to ľúto. Presviedčali sme ho, aby zostal, ale mal dobrú ponuku z CSKA Sofia. U nás nemal nijaké špeciálne finančné výhody. Zarábal 6-tisíc eur mesačne, o tisícku viac ako jeho predchodcovia. Mal síce vypísaný lukratívny bonus za titul, ale vtedy som si myslel, že mu môžeme sľúbiť čokoľvek, sotva tieto peniaze budeme vyplácať. Urobil neuveriteľné, férové gesto. Mal u nás ešte na rok zmluvu, a keďže odchádzal predčasne, vzdal sa prémií za titul.

Prezradíte, o akú sumu išlo?

Vysokú – 200-tisíc eur. Odmietol ich. Po sezóne som verejne vyhlásil, že Slovan získa titul päťkrát za sebou. A už ho vybojoval sedemkrát. Mám pocit, že najväčším súperom Slovana je on sám.

Kedy bude titul oslavovať opäť Trnava?

Ťažko sa posudzuje, kde je hlavný problém, ale niečo nie je v poriadku. Nemám už toľko informácií a nerád by som šliapol vedľa. Možno je dôvodom veľká fluktuácia hráčov. Mišo Gašparík to ako tréner zvládol, klobúk dolu, vybojoval za štyri roky tri Slovenské poháre. To je unikát. Ak chce byť mužstvo úspešné, musí všetko do seba zapadnúť. Keby čokoľvek haprovalo v čase, keď sme získali titul, neboli by sme úspešní. Dúfam, že Spartak nebude čakať na titul ďalších 45 rokov.

Sledujte Pravdu na Google news po kliknutí zvoľte "Sledovať"

debata

zdielať

zdielať

tlačiť

odoberať

Notifikácie Google News

mReportér

Zdielajte článok

• facebook
• X.com
• whats app
• Skopírovať link

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.

Rozumiem