Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Dcéra na chodbe kričala: Kde je? Slovenskú legendu našli na toalete, pomôcť jej už nevedeli
Vo futbalovej kariére zažil množstvo výnimočných zápasov a aj veľa slávy a uznania. Ale užil si aj nemálo trápenia a bolesti. A ani život po kariére nemal vždy jednoduchý. Cítil dôsledky nedoliečených zranení, súbojov ostrých ako britva, dlhých zimných príprav.
Ján Popluhár v obrannom zákroku pred Mauriceom Normanom. Vzadu pripravený brankár Lev Jašin.
Lekárske zabezpečenie a regenerácia neboli v šesťdesiatych rokoch minulého storočia na takej úrovni ako dnes. Ján Popluhár, slovenský futbalista storočia, zomrel pred pätnástimi rokmi.
Od roku 1993, keď na pôde redakcie Pravdy vznikla prestížna anketa o najlepšieho futbalistu Slovenska, sa pravidelne zúčastňoval na slávnostných vyhláseniach jej výsledkov a odovzdával hlavnú trofej víťazovi.
Táto pocta mu právom patrila. Ján Popluhár bol historicky prvým víťazom ankety o najlepšieho futbalistu Československa. V roku 1965 ju vyhral pred inou veľkou legendou – Josefom Masopustom. V prvej desiatke boli v tom čase len traja Slováci.
Popluhár mal už po tridsiatke a najlepšie roky svojej kariéry za sebou. S Masopustom patrili k pilierom mužstva, ktoré si zahralo vo finále MS 1962 s Brazíliou. O 38 rokov neskôr oboch zvolili za najlepších futbalistov storočia vo svojich krajinách, ktoré kedysi tvorili jeden silný tím.
Bezchybné nohy ho neposlúchali
Po rozdelení federácie sa len výnimočne ospravedlnil zo slávnostného ceremoniálu, na ktorom sa udeľovali slovenské futbalové Oscary. Vždy vtedy, keď mu boľavá noha viac opuchla a nedovolila, aby si obul topánky a vybral sa do spoločnosti. Tento problém ho trápil mnohé roky.
Jeho skvostnú kariéru a tiež život sprevádzali mnohé paradoxy. Ani po sedemdesiatke nepotreboval na čítanie okuliare. Slúžila mu aj pamäť, udržal si v nej mnohé dátumy zo svojho futbalového i civilného života.
Kamarátov vždy pobavil tým, keď vysypal ako z rukáva všetky ešpézetky svojich áut. A tých vystriedal v živote dosť. Ale jeho vždy stopercentné nohy, ktoré nerobili chyby a priniesli mu veľkú slávu, po skončení kariéry často štrajkovali a prestávali ho poslúchať.
„Keď sledujem futbal, vždy mi je jasné, čo treba urobiť, ale už by som nezvládol na ihrisku nič,“ vravel, keď oslavoval sedemdesiatku. „Už dlho som si nezahral ani za starých pánov. Keby ma poverili náhodou nejakým čestným výkopom, dúfam, že prídem aspoň do polovice ihriska,“ dodával s jeho typickou iróniou.
V tom čase už bol na invalidnom dôchodku. „Vyslúžil“ si ho, keď ešte nemal šesťdesiat rokov. Lekár, ktorý ho vyšetroval, sa pýtal, kedy mal zlomený členok. Nechápavo krútil hlavou. Zlomený členok? Vylúčené!
Lenže röntgenová snímka aj po mnohých rokoch odhalila, prečo ho mal ohnutý. Dlho lovil v pamäti, kým si spomenul na nepríjemnú situáciu ešte z roku 1963.
„Mal som silný, obojstranný výron v členku. Niekoľko dní som sa liečil a tesne pred stretnutím s NDR ma dali lekári dokopy. Nastúpil som, no asi nešlo len o obyčajný výron. Ale až oveľa neskôr som si uvedomil, že členok mohol byť aj zlomený. Lenže aj vtedy som odohral celé stretnutie.“
Strašidelný členok legendy
Mimochodom, rok 1963. Na ten nemohol do smrti zabudnúť. V októbri sa hral jeden z najväčších zápasov futbalovej histórie. Anglická asociácia oslavovala storočnicu a na 100-tisícovom londýnskom Wembley sa zišli najlepší futbalisti planéty. Nastúpili v zápase s domácim Anglickom. Vo výbere sveta bol jediný Slovák – Popluhár.
Aktérov veľkolepého zápasu prijala britská kráľovná Alžbeta II. Venovala mu zlaté hodinky s venovaním. A s populárnou panovníčkou si podal ruku aj o rok a pol neskôr, keď ho pozvali na rozlúčkový zápas ikonického Sira Stanleyho Matthewsa.
Video
Slovenský futbal je ako malý Titanic. Na vrchnej palube sa tancuje a dole je kritická situácia
Slovenský futbal je ako malý Titanic. Na vrchnej palube sa tancuje a dole je kritická situácia, vraví pred dnešnými voľbami šéfa Slovenského futbalového zväzu expert Vladimír Goffa.
Nečudo, že keď Jej veličenstvo zavítalo v roku 2008 na Slovensko, prejavilo záujem stretnúť sa „so starým známym“. Jána Popluhára zaradili na zoznam hostí. Sklamaný slovenský futbalista storočia sa ospravedlnil. Dôvod bol absurdný.
„Na opuchnuté nohy si nedokázal obuť topánky. Natiahol si na ne len papuče. A tie sa mu k obleku nehodili…“ spomínala s trpkým úsmevom manželka Cecília Popluhárová. Na audiencii chýbal. Nastala pozoruhodná zhoda okolností. Uskutočnila sa 23. októbra, na deň presne po 45 rokoch, ako si obliekol dres výberu sveta…
Aj jeho priateľ a dlhoročný spoluhráč Anton Urban často spomínal „na jeho strašidelný členok“. Nebol to jediný Popluhárov zdravotný problém. Iný si priniesol zo zájazdu Slovana v Afrike.
„Jeden zo súperov v Sierra Leone kopačkou stiahol kožu z jeho holennej kosti a táto bolesť a infekcia išli s ním už celý futbalový život. Ani lekári na ňu nenašli liek,“ približoval Urban, kapitán strieborného československého mužstva z OH 1964.
Mal s tým problém menší či väčší v čase aktívnej futbalovej činnosti a aj potom, keď sa rozlúčil s veľkým futbalom. Noha mu opúchala, sťažovala pohyb, rana zavše mokvala. „Znášal to hrdinsky,“ dodával Urban, ktorý odišiel na večnosť desať rokov po Popluhárovi.
Veľa rozdal, veľa schytal
Vo vrcholovom futbale pôsobil bezmála štvrťstoročie a vždy si pochvaľoval, že neprekonal vážnejšie zranenie, ktoré by ho na dlhší čas vyradilo z hry. Ale boli aj chvíle, keď prekonával bolesť a nehovoril o tom.
„Nik nemôže tvrdiť: vidíte, nehral som futbal, tak nemám problémy. Alebo naopak: hral som ho a teraz ledva chodím. Veľa zápasov v lige či reprezentácii som nevynechal. Samozrejme, nejaké údery som rozdal a nejaké som aj schytal. Taký je športový život.“
Nebol nikdy typ, ktorý by vyplakával, alebo sa sťažoval. Potvrdzuje to aj jeho celoživotný priateľ a spoluhráč z bratislavského Slovana Alexander Vencel.
„Bimbo, ako ho všetci kamaráti volali, mal silnú konštrukciu, mohutnejšiu postavu, ale nikdy s tým nemal problém. Bol ako skala, na ktorej sa rozbíjali útoky súpera. Ak mal aj menšie zranenie, nepriznal sa, zatĺkal to. Vždy sa vedel cez bolesť preniesť.
Keď si spomeniem na neho, Urbana či Jankoviča, to všetko boli borci, ktorí sa púšťali do neuveriteľných súbojov, tvrdých a nekompromisných, myslím, že dnešní hráči by sa im radšej vyhli. Nikdy sa neváľali po zemi, ako to neraz vidím v súčasnom futbale,“ približuje skvelý brankár z Tehelného poľa.
S Popluhárom strávil nielen veľa času na ihrisku, ale aj po kariére, najmä keď pomáhali v reprezentácii. Vencel bol tréner brankárov, Popluhár kustód tímu. „Vtedy mi občas vravel: vieš, keď som hrával futbal, neboleli ma nohy, keď do mňa niekto kopol, skôr sa zranil on.
Ale teraz je to horšie. Absolvovali sme dlhé cesty lietadlom, napríklad do Japonska, to bolo pre neho hotové utrpenie. Keď mi ukázal svoje dobité nohy, nebol to pekný pohľad. Posledné roky života boli pre neho bolestivé.“
Bojovník na ihrisku i v živote
Uplynulo pätnásť rokov odvtedy, čo sa tvrdý obranca, ktorý nikdy nebol vylúčený, pobral do futbalového neba. Dcéra Iveta Palovčíková smutne dodáva, že „tati stále chýba“. Ani taký pomerne dlhý čas na tom nič nezmenil.
„Pripadá mi to všetko, akoby to bolo včera. Akiste aj preto, že neprejde deň, aby sme ho nespomenuli. Občas sa pozriem na dvere a mám pocit, že ich otvorí a vojde do izby ako kedysi. Je to vždy len chvíľka, viem, že sa to už nestane,“ približuje dcéra, ktorá učí na základnej škole v Bernolákove, kde sa legendárny stopér narodil, prežil celý život a je tam aj pochovaný.
V posledných mesiacoch svojho života sa utiahol do ústrania. Trápila ho zákerná choroba. Aké boli posledné dni slovenského futbalového velikána?
Manželka potvrdzuje, že ani doma sa nikdy nesťažoval. „Keď si bol pre výsledky vyšetrení a vyzvedala som sa, ako dopadli, odpovedal mi skoro vždy rovnako. Neboj, babi, všetko bude v poriadku. Bol bojovník na ihrisku i v živote.
Keď sa vrátil z rádioterapie, na ktorú ho do nemocnice v Bratislave vozieval vnuk Marek, sadol si do kresla a mlčal. Choď si ľahnúť, vravela som mu, ale akoby ani nepočul. Prekonal krízu a odrazu sa cítil dobre. Vybral sa aj na nákup a chvíľu sa zasa zdalo, akoby bolo všetko v najlepšom poriadku.“
Keď zalistujú v pamäti, uvedomia si, že slovo rakovina u nich doma asi nikdy ani nepadlo. Nechceli si pripustiť, že mu ukrajuje zo života deň po dni. Zasiahla mu ľadvinu a potom sa rozšírila aj do iných častí tela. Nebola však bezprostrednou príčinou smrti.
„Nepriznal sa, že spadol doma na schodíkoch, že sa silno udrel,“ približuje otcove ťažkosti v posledných dňoch života dcéra Iveta. „Bral warfarín na riedenie krvi, postupne mal problémy, o ktorých sme nevedeli a spočiatku si ich ani on nepripúšťal. Začala sa mu viac točiť hlava, bolo mu zle a o pár dní skolaboval.
Do nemocnice v bratislavskom Ružinove sme ho doviezli na poslednú chvíľu. Pán primár sa hneval, vravel, že prišiel už v takom stave, že nemôže garantovať, že do rána prežije. Dali ho však dokopy, obdivuhodne sa pozbieral. Vtedy ešte ušiel hrobárovi z lopaty. Lenže potom dostal embóliu, a to bol koniec…“
Ahoj, zlatko, maj sa dobre
Navštívila ho v nemocnici v piatok 4. marca 2011. „Potešilo ma, keď som odrazu nadobudla dojem, že sa zotavuje a bude môcť čoskoro opustiť nemocničnú izbu. Prečítali sme spolu noviny, zaujímal sa o to, čo je nové v športe. Pokúšal sa aj chodiť, prešiel k oknu, vrátil sa do postele. Bolo vidno, že je ešte slabý, ale v pohode. Dohodli sme sa, že prídem v nedeľu.“
Už boli na ceste, telefonovala mu z auta, chcela sa ohlásiť, že o niekoľko minút budú u neho. Nebral jej mobil. Tušila, že niečo nie je v poriadku.
Vošla do izby a už videla len prázdnu posteľ. Kričala na chodbe: Kde je pán Popluhár? Ešte pred pár minútami sme sa spolu zhovárali, upokojoval ju jeden z pacientov. Našli ho na toalete. Už mu nevedeli pomôcť.
Posledná, s ktorou hovoril, bola jeho manželka. V nedeľu ráno prehodili spolu niekoľko viet. Ale napoludnie, krátko pred dvanástou, sa ozval ešte raz.
„Ahoj, zlatko, maj sa dobre, ahoj, povedal mi jedinú vetu slabým hlasom. Nestihla som ani zareagovať. Hneď zložil… Vedel, že sa blíži koniec, rozlúčil sa so mnou,“ uzatvára rozprávanie Cecília Popluhárová.
Ján Popluhár zomrel 6. marca 2011. Mal sedemdesiat päť rokov.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.