Nikdy nepoviem vy Slováci, ja hovorím "my". Aj ja som Slovensko. Legendárny Fabio Nigro dnes oslavuje 60. narodeniny

„Cítim sa skvele, užívam si život. Iste, mladý už nie som, nemám žiadne vlasy, ale do šrotu ešte nepatrím. Naopak, stále mám veľké plány,“ odkazuje na Slovensko z ďalekého sveta.

Ako sa máte?

Momentálne veľmi dobre. Práve sedím u najlepšieho kamaráta v reštaurácii na káve. Je to môj bývalý spoluhráč zo Sarmienta – Titi Norberto Mastrangelo. Rozprávame sa o futbale, o tom, čo sme spolu zažili.

Spomínal som mu, že mi budete volať zo Slovenska, teraz sa smeje, že mi nerozumie ani slovo. Ale celkovo sa mám fajn, budem mať šesťdesiat, to je už dosť, všakže? Som už starý chlap, nie? (smiech)

Na Slovensku sa vraví, „čože je to šesťdesiatka“?

Teraz vážne… Cítim sa skvele, užívam si život. Iste, mladý už nie som, nemám žiadne vlasy, ale do šrotu ešte nepatrím. (úsmev) Naopak, stále mám veľké plány. Každý deň si doma doobeda dačo porobím, potom vybehnem do mesta a večer idem za svojimi chlapcami. Trénujem amatérske mužstvo Jorge Newbery, naozaj som veľmi spokojný.

Hráme v oblastnej súťaži v Juníne, kde žijem, ale hoci ide o amatérsku ligu, je veľmi ťažká. Povedal by som, že niekde na úrovni druhej, či top tímov tretej ligy na Slovensku. Je to tu veľmi tvrdé. Žiadna sranda.

Vlani ste oznámili vážne zdravotné problémy. Je už všetko v poriadku?

Teraz už áno, neustále ma však musia kontrolovať, keďže je to pomerne čerstvá záležitosť. Mal som nádor v hrdle, no už sa cítim dobre.

Mysleli ste aj na najhoršie?

Kdeže. Nikdy. Keď som bol v nemocnici a povedali mi, čo sa deje a že to nie je dobré, ihneď som zareagoval: „No dobre, pán doktor, čo budeme robiť? Povedzte, čo bude nasledovať, lebo ja s ničím nemám problém.“ Poviem vám, že nikdy som nemyslel negatívne, v tomto smere som ako baran, idem rovno za svojim cieľom. Tak, ako na ihrisku. Od začiatku som veril, že to dobre dopadne.

Príjemné to ale určite nebolo…

To veru nie. Trikrát som podstúpil chemoterapiu a 35 ožarovaní. Bolo to 49 neskutočne tvrdých dní. Veľmi ma to bolelo. Ale musel som bojovať, chvalabohu, už je to oukej.

Môj život pokračuje tak, ako predtým, stretávam sa s kamarátmi, venujem sa vnúčatám, radosť mi je žiť. Mám azda len jeden nesplnený sen – urobiť ešte niečo pre môj milovaný Slovan Bratislava.

Svoju diagnózu ste oznámil po slovensky… Bol to akoby odkaz, že stále ste tu doma…

Ale ja som na Slovensku naozaj stále doma. Nikdy nepoviem vy Slováci, ja hovorím „my“. Aj ja som Slovensko. Viete, čo by som dal za to, aby som mohol mať aj slovenský cestovný pas? Slovensko je aj môj štát, moja láska, žiadna iná krajina ma nikdy tak neprijala, ako Slovensko.

Do konca života na to nezabudnem. To sa jednoducho nedá. V Bratislave som dostal všetko, mohol som jesť s vami z jedného taniera, odmenili ste ma a ja som si potom v Argentíne kúpil dom.

Často spomínate?

Neprestajne. Moji blízki kamaráti sledujú na sociálnych sieťach, ako ma majú na Slovensku radi. Vravia mi dokonca, že „to, čo pre teba spravili Slováci, my tu v Juníne nedokážeme“. Už chápete, prečo mi na tejto krajine tak veľmi záleží? Dala mi všetko. V mobilnom telefóne mám aplikáciu, nevynechám jediný zápas Slovana Bratislava. Dokonca aj druhú ligu občas sledujem. Som v obraze.

Je malý zázrak, že aj po toľkých rokoch, čo ste už doma v Argentíne, sa stále vieme porozprávať po slovensky…

Lebo komunikujem. Tu v Juníne sa to samozrejme nedá, ale v Bratislave mám kamarátov, s ktorými som pravidelne v kontakte. Dokonca aj s Dušanom Galisom či Dušanom Tittelom si z času na čas napíšeme.

Páni, v Slovane boli vtedy fantastickí hráči, aj vďaka nim bol Fabio Nigro Fabiom Nigrom. Bez nich by som nezmohol nič. Slovan bol doslova národné mužstvo, čo hráč, to pojem a reprezentant.

Túto jeseň sa belasým až tak veľmi nedarilo, hoci zimujú na prvom mieste v lige…

Nebolo to ono. Nebavme sa o lige, lebo slovanistickí fanúšikovia potrebujú viac ako prvé miesto v domácej súťaži. Hrať v Európe. Dokázať tam niečo. Slovan Bratislava je veľký klub, to, že vedie na domácej scéne, ho nemôže uspokojiť.

Pred pár týždňami ste na diaľku zdvíhali bojového ducha, spomínali, ako vám Štefan Maixner zlomil zub. Ako to vtedy bolo?

Stalo sa to počas priateľského zápasu. Zrazu sa strhla slovná potýčka, skočili sme do seba a Pišta ma trafil tak, že mi odletelo zo zubu. No nič za tým nehľadajte, s Maixnerom sme skvelí kamaráti, keď som sa po čase vrátil na Slovensko a práve sa mu narodila dcéra, našiel si na mňa čas. Mám ho veľmi rád.

Za našich čias však bol Slovan veľké mužstvo, mali sme kopec energie, pulzovalo to, vykričali sme si veci, ponadávali, aj s trénerom Galisom, no vždy to malo pozitívny efekt. Boli sme silný kolektív, robili sme to pre Slovan. Prial by som to aj dnešnému mužstvu.

Zaregistrovali ste, že pred sviatkami štyria legionári v Slovane porušili disciplínu a neprišli na obed pred zápasom?

Pravdaže. O všetkom viem, všetko čítam. (úsmev) Viete, som ďaleko, neviem, či by som sa mal vyjadrovať, ale smutno mi je. Legionári si v Slovane prídu na veľké peniaze, ale nie vždy si to vážia. No mali by. Musia mať rešpekt pred ľuďmi v klube, pred slovanistickými fanúšikmi, no predovšetkým pred samotnou značkou.

Poviem to na rovinu – keby som bol tréner, ani jeden z nich si v belasom drese viac neťukne. Nikdy. Skončili by, lebo toto nie je normálne.

Na sociálnych sieťach často zverejňujete fotografie svojich vnúčat v drese Slovana… Rozprávate im aj príbehy z Tehelného poľa?

Mám ich päť a každé má belasý dres. Clemente má osem rokov, Cloe, Lara a Pierina po štyri a Jazmín tri. Najstarší Clemente je dokonca veľký fanúšik, zavše sleduje zápasy so mnou. A má tiež milión otázok, samozrejme. Aj nejaké videá som mu už ukázal.

Nájde sa medzi spomienkami aj niečo negatívne?

Nič. Nikdy. Dostal som všetko.

Zvažovali ste v minulosti, že by ste sa na Slovensku aj usadili?

Vždy som vedel, že sa vrátim do Argentíny. Manželke aj mojim dvom deťom sa na Slovensku veľmi páčilo, našli si tam kamarátov, ale ťahalo ich to späť.

Keď som sa vrátil, po 27 rokoch som sa rozviedol a dnes žijem so svojou druhou manželkou Viviene. Dokonca už aj jej deti boli na Slovensku. Všetkých som „nakazil“, v dome nám všade visia spomienky na Bratislavu, mám proste všetko. (smiech)

Dokázal vás futbal zabezpečiť na nejaký čas po kariére?

Len tak normálne. Najlepšie, čo som počas kariéry mohol spraviť, je, že som šiel na Slovensko. Niečo som si zarobil, v Argentíne si kúpil dom, jeden byt synovi, druhý dcére, inak nič veľké mi nezostalo. Musel som pracovať. Potom, keď som mal zdravotné problémy, som šiel na dôchodok.

A čo najbližšie plány?

Chcel by som niečo spraviť pre Slovan. Pracovať pre môj milovaný klub. Ale akosi strácam nádej. Inak trénujem svoje mužstvo, ak sa nájde niečo lepšie, vyskúšam to, ak nie, aj tak som spokojný. Plánujem pokojný život, to je dobrý plán, nie?

Slovan vám v minulosti niečo ponúkol?

Svojho času som mu ponúkal hráčov, ale nepredĺžili mi zmluvu. Inak nič.

Tipujeme správne, ak povieme, že do nového roka si želáte jedine zdravie?

Keď ho nemáte, nemáte vlastne nič. Je to najdôležitejšia vec.

A čo by ste zapriali Slovanu a jeho fanúšikom?

Drahí Slováci, drahí slovanisti, vám želám zo všetkého vždy len to najlepšie. Môjmu klubu by som doprial ďalšiu účasť v Lige majstrov – aby tam niečo dokázal. Hlavne buďte všetci zdraví.