Mám rakovinu štvrtého stupňa, ale keď sa ma známi pýtajú, vravím im, že som vo štvrtom mesiaci

Nestáva sa často, aby jedného hráča milovali na oboch štadiónoch…

To je pravda. Každý sa tomu čuduje. Aj dnes sa ma na to zavše niekto opýta. Pomôžem si možno jednou sebavedomou, ale aj pravdivou odpoveďou – dobrého hráča potrebovali aj v Slovane aj v Trnave.

Ale viacerí veľkí futbalisti transfer na linke Trnava – Slovan nezvládli…

Iste, nie je to bežné. Azda som urobil niečo navyše. Všade som dobre zapadol do kolektívu, aj s fanúšikmi som si sadol. Viete, ja som aj do voza, aj do koča, nikdy som zo seba nerobil frajera a Trnavčania nemajú radi namachrovaných ľudí.

Nikdy sa nestalo, že by sa mi niekto na ulici prihovoril a ja som sa ani neobzrel. Aj v tom to možno bolo, ja som skromný chlapec z dediny a Trnavčania takých ľúbia. Samozrejme, všetko som musel podoprieť výkonmi. Nikdy nedali na mňa dopustiť.

Spomeniete si ešte na deň, keď vás Trnavčania oslovili?

Bolo to niekedy v máji 1996. Majiteľ Vladimír Bachratý s trénerom Karolom Peczem prišli za mnou priamo do Drnovíc. Dopočuli sa, že končím. Dcérke zle vychádzali roky a nechcel som ju dávať do českej školy. Boli prví. Doniesli aj zmluvu a odišli s mojim podpisom.

Všetko sa zomlelo v priebehu jedného dňa. Viete, ako to bolo, mal som okolo tridsiatky, vedel som, že do Slovana sa už nevrátim a Trnava je Trnava – jedno krásne futbalové mesto. Nebolo vlastne o čom.

Nelicitovali ste?

Vraveli mi, aby som si povedal podmienky, napísal som číslo, oni sa pozreli a odvetili: „áno, dohodneme sa“. Bola to rýchla záležitosť. Boli to lepšie peniaze ako som dostával v Drnoviciach, samozrejme, že som si menej nepýtal.

A neprišlo vám čudné ísť do Trnavy, keďže ste predtým sedem rokov hrávali za Slovan?

Vôbec nie. Pecze si ma jednoducho vytipoval, vravel, že presne takýto typ im chýba a v zásade nebolo o čom. A poviem úprimne, vedel som skvele podržať loptu, v tomto smere takého hráča na Slovensku nebolo. Prakticky taký nie je dodnes.

Nechválim sa, každý vám to povie. Aj v Drnoviciach chceli, aby som ešte rok-dva zostal, no ja som bol už rozhodnutý. Po mne tam prišli Jančula s Majorošom.

Ani zo začiatku na vás v Trnave nezazerali?

Mal som problém. A poriadny. Nebolo mi všetko jedno. Raz ma miestni vzali na zábavu, začala sa diskotéka a zrazu ma spoznal jeden opilec – vybehol na mňa s nožom. Vykrikoval pritom niečo, že som slovanista a takého tam nechcú. Rýchlo chlapca zlikvidovali a vyhodili z baru.

Bože, keď som videl, ako sa proti mne rúti, ako sa ten nôž leskne, no poviem vám… Ach. Všade sa nájde nejaký blbec. Čistá panika ma premohla. To bolo tuším hneď prvý mesiac, ako som tam prišiel.

Čo bol ten moment, kedy ste si povedali: „tak, už som váš“?

Na začiatok mi azda stačilo, že ma ľudia prijali. Že ma neodhodili ako nejakú handru, lebo rivalita to bola riadna, taký Ondro Krištofík to tam nemal jednoduché, Dušan Galis už vôbec. Toho už len keď videli, škaredo nadávali.

Sezónu sme začínali v Pohári Intertoto proti nemeckému Karlsruhe, hral som dobre, postúpili sme a tlieskali mi. Normálne som v tej chvíli cítil priamo z tribúny, že ma začínajú mať radi. V meste sa potom o tom rozprávalo. Aj teraz mám husiu kožu, keď si na to spomeniem.

Tešili ste sa vôbec na derby proti Slovanu?

Samozrejme, že áno, prečo by nie? Vždy som chcel vyhrávať, chcel som mať všetky tituly aj poháre, dávať góly, naozaj mi bolo jedno proti komu. Dnes z času na čas vidím, ako sa hráči, ktorí predtým strávili časť kariéry v niektorom klube, neradujú z gólov proti nim, no mne to bolo jedno. Vravel som si:

„Čo bolo, bolo, teraz som spartakovec.“ Gól je gól a diváci sa nechceli pozerať na nejaké divadlo. Potrebujú emóciu. Bol som presný opak, celú trnavskú kabínu som ešte hecoval, vravel som im, „chlapci, Slovan – neslovan, my ich tam musíme zožrať. Tu sme doma my“.

Ani na ihrisku sme si nedarovali nič, boli sme skvelí kamaráti, veď sme predtým hrali spolu šesť, či sedem sezón, ale pokojne som na nich vyletel: „Drž hubu, ty paštikár.“ Tak to veru bolo.

Mimochodom, ktorý Timko to mal náročnejšie – slovanista v Trnave alebo spartakovec na Tehelnom poli?

Na Slovane to bolo horšie, lebo niektorí fanúšikovia predsa len vykrikovali, že som zradca. Pritom pravda je taká, že ja som do Trnavy prestupoval z Drnovíc. A môj odchod z Tehelného poľa ešte predtým bol tiež všelijaký, stále si myslím, že som tam ešte mohol zostať.

Neskôr sa to upokojilo. Taký Marek Ujlaky to mal na Tehelku oveľa horšie, bože, keby ste počuli, ako mu tam kričali. No hrôza.

Keď sa vás dnes niekto opýta, či je vaše srdce viac belasé alebo „červeno-čírne“, zrejme odpoviete diplomaticky, však?

Nie, poviem to presne tak, ako to cítim. Je viac belasé, keďže do Slovana som prišiel ako 21-ročný a dali mi tam neskutočne veľa. Získal som tam federálny titul, splnil všetky futbalové sny, tu mám korene. Zároveň nedám na Trnavu nikdy dopustiť.

Pokiaľ ide o divákov, je to 50:50. Pred pár rokmi som s rodinou cestoval domov na východ, obiehal som auto s fanúšikmi Spartaka, trčali im z okna šály. Keď ma zbadali, celé auto sa začalo triasť, vykrikovali, mávali.

Aj môj malý syn na zadnom sedadle si to všimol. No nie je to úžasné? Pre Trnavčanov je futbal niečo ako kostol.

Myslíte si, že ak by sa vtedy podaril trnavský titul, vyrovnalo by sa to aj tomu federálnemu so Slovanom?

V tom čase a za daných okolností určite áno. V meste bola brutálna eufória, to ste všade počúvali len, „majster, majster a majster“.

Mali sme vynikajúci káder, skvelého trénera, ambiciózne vedenie, nadšených fanúšikov, v tej sezóne si to doslova pýtalo. Ale stalo sa čo sa stalo.

Bude to už tridsať rokov, každý hovorí o hráčoch, ale prečo sa nikto nikdy nepýta vtedajšieho rozhodcu Antona Stredáka? Ja mám také informácie, že dostal taký balík, že inému by sa z neho zatočila hlava.

Áno, aj mňa sa snažili zlomiť, ale rovno som povedal, že žiadne peniaze neberiem. Budem to hovoriť, dokedy budem žiť. Na nášho Stana Hlaváča bola predsa čistá penalta, potom ju Stredák odvolal, aj jeho asistent bol z toho taký mimo, že sa za ním rozbehol.

Dostalo sa ku mne, že to malo byť „spískané“ tak, aby sa to skončilo remízou a potom sa hrala v Prievidzi baráž o majstra medzi Trnavou a Košicami. Žiaľ, po tej neodpískanej penalte nasledoval odkop od bránky a z toho sme dostali nešťastný gól. S tým sa nerátalo.

S bývalou partiou sa o tom ešte rozprávate?

Občas nám tam skĺzne jazyk, hlavne keď sa niečo vypije. Je to pre nás boľavá spomienka, mohli by sme byť zapísaní do živého, ako sa povie. Viete, aký bol plač v kabíne? A tá cesta domov, obiehali nás fanúšikovské autá, mali v nich naložené šampanské, tak veľmi s nami chceli oslavovať.

Srdcia nám šli puknúť. Ešte aj mne pán Bachratý povedal, že ja som už titul mal, tak som ďalší nechcel. Ale to je hlúposť, túžil som po ňom. Roky potom hráčov kde-kto pranieroval, ale ja sa pýtam, kde mal čisté svedomie pán rozhodca Stredák?

Zájdete občas na ligový futbal?

Chodím na každý zápas. Od Slovana mám permanentku, so synom tam nikdy nechýbame. Či hrá Prešov, Trnava, či Podbrezová, stále sme tam.

Zhodneme sa, že o titule je už rozhodnuté?

Samozrejme, že je. A keďže Dunajská Streda prehrala cez týždeň v Trnave, to bol len dôkaz, že ten titul asi nechce. Sedem bodov je už príliš, podľa mňa nie je o čom.

Pritom to bola sezóna, v ktorej sa Slovan trápil…

Presne. Pochybnosti boli, Slovan hral chvíľami hrozne. Domáce zápasy s Prešovom, so Žilinou, poprehrával aj vonku, lenže ostatní boli na tom ešte horšie. Akoby tam neboli skúsenosti.

Pozrite sa na Podbrezovú, vyhrala tri zápasy, všetci o nej básnili, chlapcom možno napršalo do nosa, keďže ďalších šesť duelov prehrali. Poviem to takto, Žilina, Trnava a DAC Slovan len pošteklili. Nič viac.

Slovan mieri za ôsmym titulom v sérii – neškodí to lige?

Úprimne, nerozumiem tomu nastaveniu hráčov v ostatných kluboch. To ich vážne neštve, že tu máme osem sezón jedného majstra? Vážne s tým nechcú nič robiť? Je to strašne ponižujúce.

Čo si mám myslieť, keď Slovan je v evidentnej kríze a aj tak sezónu zakončí s desaťbodovým náskokom? A pritom podľa mňa nemá nejakých extra hráčov.

Na jeseň sme s vami robili rozhovor a zmienili ste, že sa vám opäť ozvala zákerná choroba. Bojujete?

Samozrejme. Ani ju nespomínam, vyrovnal som sa s ňou. Mám rakovinu hrubého čreva vo štvrtom štádiu, ale ja zvyknem ostatným vravieť, že som vo štvrtom mesiaci. (smiech) Robím si z toho srandu. Mám dobré výsledky, chodím na liečbu, mám 11-ročného synčeka, mám pre koho žiť.

Pani doktorka mi povedala, že pacienti často zomierajú aj na zlé myšlienky a tak moja myseľ smeruje úplne niekde inde.

Syn vám robí najväčšiu radosť?

Isteže. Dostal som ho na päťdesiatku, ani som s tým už nerátal. Mám aj tri staršie dcéry. Hráva futbal vo Vrakuni, dúfam, že z neho niečo bude. Chodím s ním na tréningy, užívam si to.

Ste naňho prísny ako bol kedysi na vás pán tréner Zachar?

(úsmev) Nemôže toľko jesť, aj telefón mu vezmem, musí makať. Naposledy ma potešilo, keď som videl, ako kope špicáky.

V tej chvíli viem, že je po mne. Baví ho to, chce chodiť na Slovan, futbal sledujeme aj v televízii. Chcem sa raz dožiť toho, že tam začujem, „Ján Timko, Jarov syn“.

Už ste s ním boli na skúške v Slovane?

Nechcem. Má len jedenásť, má ešte čas. To príde, netreba naňho tlačiť. Uvidíte, slovanisti sa oňho ešte raz budú biť.