Náročná výzva pre Pogačara aj Slovákov: cyklistiku čaká výnimočný moment

Pre Tadeja Pogačara však tento ročník znamená ešte viac. Môže tu dokázať niečo výnimočné a zároveň otvoriť dvere k tomu, čo sa nepodarilo ešte nikomu.

Šanca pre Pogačara na historický krok

Ak by sme hľadali definíciu efektivity, sezóna Tadeja Pogačara v sezóne 2026 by bola jedným z najvýraznejších príkladov. Slovinec zatiaľ absolvoval len tri pretekárske dni, no každý z nich premenil na víťazstvo.

Začal triumfom na Strade Bianche, pokračoval víťazstvom na Miláno – Sanremo, kde v záverečnom súboji zdolal Toma Pidcocka, a svoju dominanciu potvrdil aj minulý víkend na Okolo Flámska.

Práve na belgických kockách predviedol výkon, ktorý presne vystihuje jeho súčasnú formu. Sedemnásť kilometrov pred cieľom zaútočil a bez zaváhania si vybudoval rozhodujúci náskok. Bol to jasný signál, že v tejto chvíli nemá medzi klasikármi rovnocenného súpera.

V nedeľu si pripísal už dvanáste monumentálne prvenstvo a v historickom poradí sa posunul pred Rogera De Vlaemincka. Pred ním zostáva už len meno, ktoré sa v cyklistike vyslovuje s rešpektom – nezabudnuteľný Eddy Merckx.

Roubaix? Úplne odlišné preteky

Napriek tomu existuje jeden monument, ktorý do Pogačarovej skladačky zatiaľ nezapadol. Paríž – Roubaix. Tieto preteky sa však zásadne líšia od ostatných klasík. Kým inde rozhodujú kopce, dynamika útokov a schopnosť akcelerácie, Roubaix je o kontinuálnom výkone, stabilite a práci na kockách.

A vôbec nie pre každého. „Je to cirkus a ja nechcem byť jedným z klaunov,“ vravel v minulosti Chris Boardman o tom, prečo sa na tomto podujatí nikdy nezúčastnil.

Dlhé úseky pavé totiž preverujú nielen fyzickú pripravenosť, ale aj techniku a schopnosť čítať terén. „Je to úplne iný typ pretekov,“ pripomenul aj Sean Kelly, dvojnásobný víťaz z Roubaix. „Bez výrazných stúpaní sa pelotón neroztrhá tak ako inde. O to viac jazdcov zostáva v hre.“

A to je ten zásadný rozdiel. Pogačar si často buduje náskok práve v kopcoch, kde dokáže eliminovať aj najväčších súperov. Na „Pekle severu“ takúto výhodu nemá.

Kde má Pogačar nevýhodu?

Jedným z najčastejšie spomínaných faktorov je hmotnosť. Pogačar váži približne 66 kilogramov, čo je ideálne pre horské etapy a dynamické klasiky. Na „mačacích hlavách“ je to však nevýhoda.

Obzvlášť, keď jeho hlavní súperi – Mathieu van der Poel, Wout van Aert či Mads Pedersen – sú o desať kilogramov ťažší. Majú lepšiu stabilitu, väčší kontakt s povrchom a na rovinách aj schopnosť generovať vyšší absolútny výkon.

„Je to viac o surovej sile než o pomere výkonu k hmotnosti,“ vysvetlil cyklistický expert z TNT Sports Matt Stephens. „A práve tam majú väčší jazdci podstatnú výhodu.“

K ním treba pripočítať aj Filippa Gannu, jedného z najsilnejších časovkárov súčasnosti, ktorý dokáže na rovine udávať tempo, aké je pre väčšinu pelotónu prakticky neudržateľné.

Scenár Pekla severu môže mať niekoľko podôb. Ak sa Pogačarovi podarí uniknúť, jeho schopnosť udržať vysoké tempo môže byť rozhodujúca. Ukázal to už viackrát – naposledy na Okolo Flámska.

Ak však zostane v skupine favoritov, výhoda sa presúva na stranu silovejších jazdcov, lebo šprint na velodróme nie je jeho ideálnou disciplínou. A potom je tu tretia možnosť – že rozhodne náhoda.

Práve tá robí z Roubaix preteky, ktoré nikdy nemajú jednoznačný scenár.

Najväčší súper: Mathieu van der Poel

Ak má Pogačara v nedeľu niekto zastaviť, potom je to Mathieu van der Poel. Holandský jazdec vyhral posledné tri edície Paríž – Roubaix a na kockách pôsobí prirodzene, akoby sa na nich narodil. Vlani tu porazil aj Slovinca, ktorého zastavili pád a defekt.

Riaditeľ podujatia Thierry Gouvenou to zhrnul pragmaticky: „V určitých podmienkach má Van der Poel stále miernu výhodu. Najmä ak prší alebo fúka vietor.“

To však neznamená, že rozdiel je neprekonateľný. Práve naopak, aktuálna forma Pogačara naznačuje, že ak sa preteky zlomia v správnom momente, môže byť jediným jazdcom schopným Holanďana izolovať.

Napokon, minuloročný Pogačarov debut na Paríž – Roubaix bol poučný. Dokázal držať krok s najlepšími a v určitých momentoch patril medzi najaktívnejších jazdcov.

Rozhodujúci moment prišiel 38 kilometrov pred cieľom. Pád na jednom z kockových sektorov ho vyradil z ideálnej pozície a následný defekt definitívne ukončil jeho šance na víťazstvo.

Napriek tomu finišoval druhý – s odstupom len niečo vyše minúty.

Prečo Roubaix nevyhráva vždy najsilnejší?

Táto skúsenosť môže byť v nedeľu kľúčová. Roubaix sa totiž nedá naučiť za jeden deň, vyžaduje si čítanie trate, správne postavenie v pelotóne i schopnosť reagovať na nepredvídateľné situácie. Na Paríž – Roubaix môže naozaj rozhodnúť niečo úplne banálne.

Defekt. Pád. Mechanická porucha. Stačí drobný kontakt kolies alebo ostrý kameň na nesprávnom mieste. Aj preto sa často hovorí, že Roubaix nevyhráva len najsilnejší, ale aj najšťastnejší pretekár v poli.

„Pozrite sa na zoznam víťazov, je ich veľa a takmer každý je iný. Buď vyhrali so šťastím alebo práve v deň D mali tie najlepšie nohy,“ zamyslel sa kedysi Peter Sagan, víťaz z roku 2018.

„Počas dňa sa môže stať tisíc vecí. V nesprávnom momente dostanete defekt, utrpíte pád alebo sa zdržíte, lebo spadol niekto pred vami. Takéto momenty môžu pre vás ľahko ovplyvniť celé preteky. Stratíte v nich čas i energiu. Nemusíte byť najlepší a môžete vyhrať,“ vysvetľoval.

Mimochodom, Pogačar už má s podobnými situáciami skúsenosti. Napríklad zlomeninu zápästia na Liége-Bastogne-Liége alebo nedávny pád na Miláno – Sanremo.

Čo môže dokázať Tadej Pogačar?

Zatiaľ čo fyzické parametre a taktika sú viditeľné, menej nápadným, no rovnako dôležitým faktorom, je psychika. Pogačar jazdí menej pretekov než väčšina jeho súperov. Každý jeho štart je preto pod drobnohľadom. A každé víťazstvo automaticky zvyšuje očakávania.

„Keď pretekám, spravidla vnímam tlak a očakávania,“ priznal po triumfe vo Flámsku. „Ale zatiaľ mi všetko vyšlo perfektne, môžem byť teda spokojný,“ hlásil v cieli v Oudenaarde.

Táto dokonalosť má však aj druhú stranu mince. Na konci vlaňajšej Tour de France priznal Slovinec únavu a psychické vyčerpanie. Neskôr sa ukázalo, že bojoval aj so zranením kolena.

Jeho návrat bol impozantný – triumfy na majstrovstvách Európy, sveta aj na Okolo Lombardska. No táto skúsenosť mu ukázala, že ani on nie je neporaziteľný.

Ak by v nedeľu zvíťazil, vstúpil by do exkluzívneho klubu jazdcov, ktorí vyhrali všetkých päť monumentov. Doteraz sa to podarilo len trom Belgičanom: Eddymu Merckxovi, Rogerovi De Vlaeminckovi a Rikovi Van Looyovi.

Pogačarove ambície však môžu siahať ešte ďalej.

Pri súčasnej forme a dominancii na Liége-Bastogne-Liége a Okolo Lombardska by sa otvorila možnosť získať všetkých päť monumentálnych klasík v jednej sezóne. To je cieľ, ktorý v cyklistike zatiaľ existuje len v teoretickej rovine.

Sám Pogačar však zostáva opatrný: „Aj keď máte najlepšie nohy, všetko musí zapadnúť. Nechcem na to myslieť.“

Peklo severu: najťažšie preteky na svete

Sú namáhavé a často bolestivé. Podľa mnohých aj najťažšie na svete. Merajú takmer 260 kilometrov, z toho desiatky po ťažkých nespevnených cestách.

Známy český cyklistický novinár Tomáš Macek napísal o Pekle severu:

„Nie je to najdlhšia trať z monumentálnych klasík, tou je Miláno – San Remo. Nie je ani najstaršia, lebo tu je Liége – Bastogne – Liége, neláka k trati milión divákov ako Okolo Flámska. Napriek tomu sa hrdí titulom Kráľovná klasík.“

To je však pohľad novinára, cyklisti, ktorý na staručkom ovále v Roubaix odkladajú svoje zaprášené bicykle, používajú expresívnejšie slová.

„Sú to prekliate preteky! Makáte ako zviera, nemáte vôbec čas vymočiť sa a radšej bicyklujete s mokrými spodkami. Jazdíte v bahne, neustále sa šmýkate, celé tieto preteky sú kus h***a.“

Písal sa 14. apríl 1985 a Holanďan Theo de Rooij, tak ako aj mnohí iní, vzdal slávnu monumentálnu klasiku Paríž – Roubaix. Extrémne unavený, celý od prachu zatínal zuby, aby miernil krutú bolesť.

Málo pochopenia mal aj Nemec Steffen Wesemann. Hoci už dvakrát skončil na pódiu, tentoraz v cieli prskal: „Je to niečo abnormálne.“

Avšak, keď sa ho novinári o pár minút opýtali, či by sa opäť postavil na štart, nezaváhal ani na sekundu. „Samozrejme, sú to najkrajšie preteky na svete,“ povedal.

Viaceré úseky medzitým vstúpili do dejín, najviac azda arenbergský les, ktorý síce ani zďaleka nie je pred cieľom, ale oddeľuje zrno od pliev. Vraví sa, že ten, kto nie je po výjazde z tohoto sektora medzi prvými, nemá śancu uspieť.

Sektor, ktorý rozhoduje o všetkom

Arenberg je bránou pre budúcich šampiónov – miestom nevýslovnej fascinácie a nespočetných intríg. Takmer dva a pol kilometra dlažobných kociek uprostred lesa. Vraví sa, že zatiaľ čo po daždi sú ostatné pasáže pavé už suché, v Arenbergu je stále mokro.

„Ak tu raz spravíte chybu, následky môžu byť trikrát horšie ako kdekoľvek inde. Aj obyčajný defekt vás pošle na koniec štartového poľa, pretože dostať sa rýchlo k mechanickému vozidlu je takmer nemožné,“ povedal bývalý belgický víťaz Eric Vanderaerden.

Gilbert Duclos-Lassalle sa na velodróme v Roubaix radoval dvakrát. Nástrahy presláveného lesa, pod ktorým stoja prázdne uhoľné bane, pozná veľmi dobre. „Ak vás raz Arenberg vypľuje na zlej pozícii, viete, že boj o víťazstvo sa vás viac netýka,“ zaspomínal si.

Aj ďalší bývalý šampión, Thierry Gouvenou, súčasný riaditeľ podujatia, považuje toto miesto za doslova rozhodujúce. „Preteky sa dajú rozdeliť na dve časti – na to, čo sa udialo pred Arenbergom a po ňom. Lebo pokiaľ nie ste na jeho konci, myšlienky na Roubaix sú úplne zbytočné,“ dodal.

Arenberg je tradičným miestom cyklistického hazardu a dramatických príbehov – úžasným koktailom kociek, havárií, športovej slasti a nespočetných sĺz. Konečnou mnohých ambícií, nádejí zafúľaných blatom.

Príbehy, ktoré definujú brutalitu

V roku 1998 sa aj slávny Belgičan Johan Museeuw postavil na štart v severnej časti Paríža. Týždeň predtým vyhral monument Okolo Flámska a predpokladalo sa, že o triumf zabojuje aj v Roubaix.

Do cesty sa mu však postavil arenbergský les. Pošmykol sa. Aj keď po tvrdom páde chcel pokračovať ďalej, s hrôzou zistil, že nielenže nedôjde do cieľa, ale ohrozená je aj ostatná časť jeho kariéry.

"Šli sme rýchlosť asi 50 km/h. Na kockách sa povaľoval konský trus a ani neviem, ako som sa ocitol na zemi. V tej chvíli som bol plný adrenalínu a túžil som pokračovať ďalej.

Avšak akonáhle som sa postavil na nohy, nemohol som uveriť vlastným očiam. Koleno som mal otvorené a videl kosť. Zakričal som, ‚do riti, čo to je?‘" spomínal v roku 2015 pre francúzsky denník Le Monde.

S kolenom rozbitým na franforce musela flámska hviezda nielenže pauzovať, ale aj zvádzať boj o zranenú nohu. „Problémom bol trus, z ktorého som sa nainfikoval,“ povedal. Trvalo osem dní, kým sa doktorom podarilo nájsť správne antibiotiká. Museeuwovi hrozila amputácia.

Tento príbeh mal však šťastný koniec. Lekári mu nohu zachránili. A tá mu o dva roky pomohla na Paríž – Roubaix triumfovať opäť. Potvrdilo sa, že hoci Kráľovná klasík vie byť poriadne nemilosrdná, dokáže aj odmeniť – avšak len šampiónov, ktorí jej preukážu dostatočný rešpekt.

Roubaix nemení svoje pravidlá

Aj v roku 2001 si v Arenbergu našli kosti cestu von. Philippe Gaumont bol síce na kockách prvý, no spadol a odnieslo si to stehno.

„Moje kolenné púzdro sa otočilo doprava a otvorená zlomenina mi trhala svaly. Pri rýchlosti 60 km/h a 180 tepoch za minútu sa mi do nich napumpovalo kolosálne množstvo krvi, takže striekala všade navôkol,“ prezradil.

Výsledok? Šesť týždňov na lôžku bez akéhokoľvek pohybu.

A ešte jedna spomienka, ktorá ilustruje nebezpečenstvo číhajúce uprostred lesa. V rokoch 1974 – 1983 Národný lesný úrad vo Francúzsku prejazd Arenbergom uzavrel.

Keď sa sem následne preteky vrátili, všetci cyklisti favorizovaného tímu Renault tu stratili nádej. Ich manažér Cyrille Guimard to komentoval takto: „Na konci Arenbergu jedna polovica mojich jazdcov ležela na chrbte a druhá dostala defekt.“

Roky sa menia, menia sa bicykle aj celé generácie jazdcov, no Paríž – Roubaix zostáva rovnaké – nevyspytateľné, kruté a úplne ľahostajné k tomu, kto stojí na štarte. Každý je zrazu súčasťou príbehu, ktorý píšu samotné kocky.

Ak Pogačar v nedeľu uspeje, bude mať nakročené k sezóne, akú cyklistika ešte nezažila. A ak nie, nič sa nemení na tom, že už teraz sledujeme obdobie, ktoré sa raz bude označovať za dominantné v ére moderného pelotónu.

Lance Armstrong má – bezohľadu na to, ako to v nedeľu dopadne – už teraz v tom jasno. „Tento chlap je zďaleka najlepší pretekár všetkých čias,“ vyhlásil v podcaste The Move.

„Je takmer nemožné ho poraziť. Jediným faktorom, ktorý by mohol niečo zmeniť, by bol pád alebo smola – a ani to by ho možno nezastavilo. Vidíte to na ostatných jazdcoch. Vedia, ako to dopadne,“ dodal bývalý americký pretekár.

My len dodávame, že Na štarte slávneho podujatia sa objavia aj dvaja Slováci – Lukáš Kubiš a Matthias Schwarzbacher. Okrem nich bude v pelotóne aj päť Čechov.