Politická krivda. Je Slovensko horšie ako Pakistan či Nigéria? Ak chcete ďalšieho Sagana, postavte deťom, čo ste sľúbili

Tour de France, jedno z nasledovanejších športových podujatí planéty, je v plnom prúde. Slovenský fanúšik s nostalgiou spomína, ako ešte pred pár rokmi držal palce fenomenálnemu Petrovi Saganovi, ktorý sa svojimi výkonmi zaradil medzi legendy „Starej dámy“.

Svojho nástupcu spod Tatier medzi svetovou špičkou žilinský rýchlik zatiaľ nemá. Domáca cyklistika sa síce môže pochváliť menami ako Lukáš Kubiš, Viktória Chladoňová či Martin Svrček, ale tí na najvyššiu úroveň zatiaľ nedorástli.

Ako rozšíriť mládežnícku základňu, z ktorej by mohol vyrásť nový Sagan? Ako vylepšiť podmienky pre talentovaných cyklistov a cyklistky?

Na prvý pohľad komplikovaná téma má pomerne jednoduché riešenie a kompetentní ho majú pripravené priamo pred sebou na stole.

Dôležité návyky

Priaznivec, ktorý počas viac ako dekády sledoval Saganovu úžasnú kariéru, vie, že začiatky neskoršieho trojnásobného majstra sveta na ceste sú spojené s horskou cyklistikou.

S jazdou na „horákoch“ či s cyklokrosom štartovali svoje kariéry aj iné hviezdne mená, stačí spomenúť Mathieu van der Poela či Wouta van Aerta.

Väčšina súčasného pelotónu, podľa nedávneho prieskumu až 70 percent jazdcov, však v mladom veku využívala inú disciplínu, ktorá im pomohla získať rýchlosť, silu a výbušnosť – dráhovú cyklistiku.

Teória hovorí jasnou rečou.

Na dráhe je dôležité mať vyvážený pomer rýchlosti a sily. Šprintéri potrebujú výbušnú silu na dosiahnutie vysokej rýchlosti, zatiaľ čo vytrvalci potrebujú silu na udržanie tempa.

Vhodná kombinácia týchto dvoch faktorov je kľúčová pre úspech v rôznych disciplínach dráhovej cyklistiky a je vhodne využiteľná aj na ceste. Okrem rýchlosti a sily je dôležitá aj technika jazdy a aerodynamika.

"Návyky, nielen v cyklistike, ale aj v iných športoch, sa budujú vo veľmi skorom veku. Vtedy by sa mala učiť technika jazdy. Návyky techniky sú dôležité pre to, že na dráhe je pevný prevod. Keď sa zrýchli, tak je väčší, keď sa spomalí, je menšia kadencia, ale nie je možné brzdiť či prehadzovať rýchlosti. To znamená, že cyklista po celý čas musí na dráhe ťahať.

Jazdí sa vo vysokých otáčkach, čiže jazdci sú schopní ísť veľmi frekvenčne, dlho a bez toho, aby si oddýchli. Ak sa dráha trénuje od mladosti, od veku 11 či 12 rokov, dlhodobo sa budujú motorické návyky, ktoré sa zapisujú do svalov," vysvetľuje uznávaný tréner Martin Fraňo, ktorý pôsobí ako športový riaditeľ v kontinentálnom cyklistickom tíme Dukla Banská Bystrica.

Rýchlosť a švih

Predovšetkým „Saganománia“ prispela k tomu, že popularita cyklistiky za posledné roky na Slovensku enormne vzrástla.

Jazdu v sedle obľubujú všetky vekové kategórie. Ak chce rodič, aby sa jeho dieťa venovalo tomuto športu, vo väčšine prípadov mu ako prvý kúpi horský bicykel.

„Dôvody sú zrejmé. Na "horáku“ sa jazdí v prírode. Ak dieťa spadne, skončí na mäkkom teréne, nehrozí mu, že by ho počas jazdy zrazilo auto ako na ceste. Ale vo vyspelejších cyklistických krajinách je to iné. Tam deti začínajú na dráhe, pretože ani na ovále ich nezrazí auto, maximálne spadnú sami na drevo.

Deje sa tak predovšetkým pre to, že dynamické, výbušné a motorické parametre sa najlepšie rozvíjajú do veku 13–14 rokov. U nás je to naopak. Deťom by sa viac hodila dráha či cyklokros, pretože na ceste je dôležitá rýchlosť a tú v horskej cyklistike nezískajú," pokračuje Fraňo.

Z uvedeného je zrejmé, že začínajúci cyklista v detskom či mládežníckom veku potrebuje rýchlosť a švih, ale nie silu a vytrvalosť. Tieto dva faktory získa tréningom neskôr.

Magazín Cycling Weekly píše, že vo Veľkej Británii či v Austrálii 90 percent cyklistov začína na dráhe a až potom sa z nich vyprofilujú „špecializovaní“ jazdci.

Výborným príkladom je britská dvojica Bradley Wiggins, Mark Cavendish. Obaja odštartovali kariéry na dráhe a neskôr na velodróme získali aj množstvo úspechov.

Ale keď prešli na cestu, pretože v cestnej cyklistike sú oveľa väčšie peniaze ako v dráhovej, z Wigginsa sa stal elitný vrchár a neskorší víťaz Tour de France a z Cavendisha zase elitný špurtér, ktorý je držiteľom historického rekordu v počte etapových triumfov na „Starej dáme“.

Sto rokov za opicami

Ak sa vrátime do domácich reálií, dostaneme sa k hlavnému problému. Prečo mladí Slováci a Slovenky nemôžu jazdiť na dráhe? Dôvod je jednoduchý a smutný zároveň – lebo tu žiadna vyhovujúca nie je.

Jediný velodróm v krajine je v Prešove. Postavili ho pred 40 rokmi a dodnes sa na ňom koná niekoľko športových podujatí ročne vrátane národného šampionátu. Svojho času na ňom trénovali nielen Sagan, ale aj Lenka Ilavská, víťazka ženského Giro d'Italia z roku 1993.

Možno si poviete, že jeden ovál pre takú malú krajinu ako Slovensko by mal stačiť, ale opak je pravdou. Prešovský velodróm poskytuje dve nevýhody – má betónovú dráhu, ktorá disponuje výrazne odlišnými parametrami v porovnaní s modernými drevenými a keďže je nekrytý, nemôže sa na ňom jazdiť v zime.

„Jeden aj druhý faktor je limitujúci. Na betónovom povrchu sa trénuje a jazdí úplne inak, klopenie a reakčné časy pri zrýchleniach na dreve sú odlišné. Plus, cesta sa jazdí v lete a dráha v zime. Medzinárodná cyklistická únia v posledných rokoch presunula všetky významné preteky na ováloch na október až február tak, aby sa ich mohli zúčastniť aj najväčšie "cestárske“ hviezdy.

Na prešovskej dráhe sa dá jazdiť v júni, júli či auguste, ale vtedy nie je sezóna. Preto takmer každá krajina, žiaľ, s výnimkou Slovenska, si postaví krytý velodróm," vraví Fraňo.

Po príklady nemusíme chodiť ďaleko. V Česku je šesť velodrómov, z toho sú dva kryté. Poliaci sa môžu pochváliť cyklistickým stánkom v Pruszkówe, ktorý svojimi parametrami patrí medzi najmodernejšie v Európe. Velodróm majú aj dvojmiliónové Slovinsko či susedné Maďarsko.

"Má ho dokonca aj Bulharsko, ktoré je najchudobnejšou krajinou Európskej únie. A to sa rozprávame len o krajinách strednej Európy. Všade po svete je to úplná samozrejmosť. Od Číny cez Pakistan po Nigériu – velodrómy rastú ako huby po daždi. Októbrové MS usporiada Čile.

Nielen pre mňa je absolútne nepochopiteľné, že Slovensko ako krajina s takou bohatou cyklistickou tradíciou nemá vlastný cyklistický stánok. V tomto smere sme sto rokov za opicami," krúti hlavou uznávaný odborník.

Hlava XXII

A pritom nechýbalo veľa a všetko mohlo byť inak. Domáci zväz cyklistiky pred niekoľkými rokmi predstavil projekt Národného cyklistického centra (NCC), ktoré malo vyrásť v Orechovej Potôni.

Centrum za 29 miliónov eur malo zastrešiť všetky odvetvia cyklistiky s možnosťou organizovania medzinárodných súťaží.

Multifunkčná hala, pod ktorou mal stáť velodróm, je naprojektovaná s parametrami na poriadanie podujatí aj v ďalších športoch ako sú zápasenie, šerm, džudo či bedminton.

Lenže ako to na Slovensku býva, zasiahli politici. Predchádzajúca vláda Igora Matoviča v roku 2021 stopla výstavbu NCC tým, že projektu nepridelila štátne dotácie odsúhlasené predchádzajúcim vládnym kabinetom.

"Zostali sme veľmi sklamaní a doteraz to berieme ako politickú krivdu. Ale nevzdávame sa. Projekt je hotový, do niekoľkých mesiacov sme pripravení stavať. Zatiaľ však chýbajú financie. Minulý týždeň som projekt odprezentoval na ministerstve cestovného ruchu a športu.

Ministra a ďalších kompetentných to zaujalo a tak veríme, že veci sa čoskoro pohnú správnym smerom," vraví prezident Slovenského zväzu cyklistiky Peter Privara.

Situácia s cyklistikou na Slovensku pripomína známy satirický román Hlava XXII.

Krajina, ktorá vychovala druhého najúspešnejšieho slovenského športovca 20. storočia, olympijského šampióna Antona Tkáča či Petra Sagana, jediného cyklistu v histórii, ktorý získal na ceste tri tituly majstra sveta za sebou, nemá domovský stánok pre tento šport.

„Na situáciu sa treba pozerať v širších súvislostiach. Ak budeme mať národné centrum s velodrómom, vyrastú nám úspešní cyklisti vo viacerých disciplínach. Deti budú mať viac vzorov a začnú viac bicyklovať. Tým, že dostanú možnosť robiť šport, ktorý je už teraz na Slovensku veľmi populárny, sa môžu rozvíjať a nemusia "ťukať“ do mobilov.

Budú sa viac hýbať, nebudú choré a tým pádom ušetrí aj zdravotníctvo. V horizonte 20 rokov tak vlastne ušetríme financie. Treba sa na to pozerať takouto optikou a nie v štýle, že čo bude zajtra. Verím, že kompetentní čo najskôr pochopia situáciu nie z krátkodobého, ale dlhodobého hľadiska," uzatvára Fraňo.