Zelená transformácia nie je luxus pre pokojné časy. Je to poistka do neistého sveta

Nie je náhoda, že európske vlády dnes hovoria o „energetickom šoku“ a pripravujú núdzové opatrenia, už druhýkrát za posledných päť rokov. Približne pätina svetových dodávok ropy prechádza cez Hormuzský prieliv – a jeho narušenie okamžite rozhýbalo ceny, trhy aj politiku.

Nestabilné fosílne palivá

Každý barel ropy, každý kubík plynu, ktorý musíme doviezť, je zároveň geopolitickou hrozbou. A vojna v Iráne tento fakt naplno ukázala. Zdá sa, že sa nachádzame v čase najväčšieho šoku v dodávkach fosílnych palív za posledné desaťročia. Ceny fosílnych palív vyskočili, niektoré krajiny začali stropovať ceny, niektoré, ako napríklad Taliansko, stratia viac ako 400 miliónov eur v dôsledku zníženia daní na fosílne palivá, v niektorých krajinách dochádza k nedostatku palív a na benzínových staniciach sa tvoria dlhé rady.

Situácia jasne ukazuje nesúlad medzi závislosťou od ropy a plynu a energetickou bezpečnosťou. Jedinou cestou ku skutočnej nezávislosti je viac domácej čistej energie a nižšia spotreba.

Práve vojna dnes argument za zelenú transformáciu posilňuje. Krajiny, ktoré investovali do obnoviteľných zdrojov, sú odolnejšie voči cenovým šokom. Napríklad Španielsko, ktoré pred svojou zelenou transformáciou malo jedny z najvyšších cien elektriny v Európe, dnes má jedny z najnižších, a to zásluhou veľkého podielu obnoviteľných zdrojov vo svojom energetickom mixe. Tie krajiny, ktoré zostali závislé od dovozu plynu a ropy, platia účet – ekonomicky aj politicky.

A účet je vysoký. Kým domácnosti šetria a štáty sa zadlžujú, ropné a plynárenské firmy inkasujú miliardové zisky. Podľa britského denníka Guardian zarobilo 100 najväčších ropných a plynárenských spoločností v prvom mesiaci americko-izraelskej vojny v Iráne každú hodinu viac ako 30 miliónov dolárov.

Situácia ukazuje nesúlad medzi závislosťou od ropy a plynu a energetickou bezpečnosťou. Jedinou cestou k nezávislosti je viac domácej čistej energie a nižšia spotreba.

A akokoľvek sa rôzni analytici snažia predpovedať návrat k uhliu, z dát to zatiaľ nevidieť. Naopak. Podľa organizácie CREA v porovnaní s marcom minulého roka klesla svetová výroba z uhlia o 9,7 TWh, z plynu o 9,5 TWh, zatiaľ čo výroba z vetra vzrástla o 9,3 TWh a zo slnka o 16,3 TWh.

Vojna s Iránom nie je argument proti zelenej transformácii. Je to argument pre ňu

Slovensko by si z tejto situácie malo vziať jasné ponaučenie. Naša diskusia o energiách sa príliš často točí okolo cien v nasledujúcej zime, okolo dotovania cien energií a okolo toho, koľko to rozpočet bude stáť. Slovensko už piaty rok dotuje ceny energií, v tomto roku náklady na energopomoc vyčíslili na 435 miliónov eur. Sú to však peniaze, ktoré idú priamo alebo nepriamo do vreciek energetických gigantov, ktorí majú dlhodobo zisky v radoch desiatok až stoviek miliónov eur.

No skutočná otázka znie: Kde chceme byť o desať rokov? V krajine, ktorá stále čaká na tankery a plynovody? Ktorá pri ďalšej kríze hľadá len nového dodávateľa? Alebo v krajine, ktorá si energiu vyrába doma prostredníctvom zelených energií a spolieha sa sama na seba.

Obnoviteľné zdroje a energetické spoločenstvá ako cesta von z permanentnej krízy

Obnoviteľné zdroje nám dávajú možnosť získať väčšiu kontrolu nad vlastnou energiou. Na strechu si môžeme nainštalovať solárne panely, do domácnosti zaviesť tepelné čerpadlo a prebytky vyrobenej energie zdieľať v rámci energetického spoločenstva napríklad so susedmi či s rodinou. Zároveň sa pritom nemusíme úplne odstrihnúť od existujúcej siete alebo centrálneho zásobovania teplom.

Samozrejme, že prechod nebude jednoduchý. Vojna zdražuje technológie, narúša dodávateľské reťazce a komplikuje investície. Lenže zostať pri fosílnych palivách znamená zostať v cykle kríz, nestabilných cien a konfliktov. A každá ďalšia kríza nás zastihne rovnako nepripravených. Otázka nie je, či si môžeme dovoliť zelenú transformáciu. Otázka je, či si môžeme dovoliť ju odkladať.

Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.