Pravda o konsolidácii. Kto na nej zarába
Keynesiánska ľavica považuje samoúčelnú konsolidáciu verejných financií za iracionálnu. Škrtať sociálne výdavky bez investovania znamená nepodporovať hospodársky rast a ďalej zvyšovať dlh. Konsolidácia však má aj svoju hlbšiu racionalitu. Kontrolovať pracujúcich a brániť vytváraniu alternatív.
Ekonómovia často varujú, aby ľudia nežiadali vyššie platy, pretože by to mohlo mať dramatický vplyv na infláciu. Väčší dopyt po výrobkoch a službách by zvýšil ich ceny a viedol k požiadavkám ešte vyšších miezd a napokon k inflačnej špirále.
Za infláciu tak majú prebrať vinu pracujúci, údajne si žijúci nad pomery. O tom, že za infláciu mohol vysoký podiel ziskov, či že o zvýšení cien rozhodol vrcholový manažment firiem (aby zisky udržal), sa už nehovorí. Namiesto toho sa debata vedie v rovine, že ceny nikto neurčuje. Takže ak rastú, môžu za to pracujúci, pretože buď chceli vyššie mzdy, alebo viac konzumovali. A ak problém spôsobili, musia zaň aj zaplatiť.
Vtedy nastupuje monetárna a fiškálna konsolidácia. Centrálna banka zvyšuje úrokové sadzby, čo vytvára väčší tlak na pracujúcich – môžu menej nakupovať, menej si požičiavať a musia platiť vyššie hypotéky. Vláda zase škrtá sociálne výdavky idúce z daní pracujúcich, ktoré mali slúžiť ich potrebám, ako sú financovanie školstva, zdravotníctva či sociálnych dávok v prípade nezamestnanosti.
Ako upozorňuje talianska ekonómka Clara Matteiová, z hľadiska potrieb ide o úplne absurdnú logiku, no z hľadiska logiky zisku to dáva zmysel. Na to, aby sme pokryli zvýšené výdavky za školy a zdravie, na nájom alebo hypotéku, musíme viac času venovať práci, takže nám ostáva len málo času organizovať sa za lepšie životné podmienky. Disciplína je tak udržaná.
Ak štát dáva peniaze zbrojárskym firmám, energetickým spoločnostiam (napríklad na ekologizáciu) či na záchranu bánk, dáva ich vlastníkom kapitálu, nie na podporu sociálnych služieb, ktoré potrebujú pracujúci. Konsoliduje v prospech elít na úkor väčšiny.
Kapitalizmus si vyžaduje neustálu ochranu štátnych inštitúcií. Nie je teda taký prirodzený ani silný, ako sa prezentuje. Trh nie je slobodný ani voľný, ako sa dookola opakuje. Kto sa živí prácou, nemá inú možnosť, ako sa zapojiť do trhu, ktorý si navyše vyžaduje konštantnú podporu štátu.
Vinou tejto ochrany sú pracujúci nútení voliť si medzi vyššími cenami v obchodoch (v prípade vyššej inflácie) alebo ťažším hľadaním si práce (v prípade nižšej inflácie). V oboch prípadoch však ostávajú závislí od trhu a sú udržiavaní vo vzájomnom súperení. V situácii nižšej inflácie to vedie k väčšiemu boju o pracovné miesta a menšej solidarite. Slabší potenciálni konkurenti sa stávajú ľahkým terčom nenávisti majority. Rozdelení pracujúci sú viac individualistickí, no prospešnejší pre akumuláciu kapitálu a udržanie kapitalizmu.
Konsolidáciu, teda znižovanie inflácie a štátneho dlhu, v poslednom čase zavádza celé politické spektrum – od ľavice k pravici. Dokonca aj krajne pravicová premiérka Georgia Meloniová, pred voľbami odmietajúca konsolidáciu, pristúpila k obmedzeniu sociálnych a financovaniu militaristických výdajvkov, zatiaľ čo sa chudoba v krajine zvyšovala.
Na to, aby sa pomery zmenili, nestačia noví politici, musí prísť politická vôľa a tlak zdola. Technokrati sami od seba nebudú podnikať zmeny, ktoré by narušili takto nastavený systém. Iný, progresívny druh zdanenia by totiž zasiahol zisky. A tých sa kapitál sám od seba nevzdá.
Ekonómovia pri popise ekonomiky často pozerajú na celok a neberú do úvahy, kto pri podnikaných opatreniach vyhráva a kto prehráva. Ak štát dáva peniaze zbrojárskym firmám, energetickým spoločnostiam (napríklad na ekologizáciu) či na záchranu bánk, dáva ich vlastníkom kapitálu, nie na podporu sociálnych služieb, ktoré potrebujú pracujúci. Konsoliduje v prospech elít na úkor väčšiny.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
Súvisiace články
Komentáre | | pred 10 mesiacmi | 12
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.