Perzská hra o tróny. Kto zvíťazí? Možno budeme prekvapení...

To, čo Washington a Tel Aviv prezentujú ako „preventívny zásah proti rastúcej hrozbe“, je potvrdením, že medzinárodný poriadok založený na rešpektovaní medzinárodného práva skončil. Veľmoci ignorujú pravidlá, respektíve si ich menia vo svoj prospech.

Povedzme aj tým, že zmena, ktorá sa prirodzene od vojenskej intervencie očakáva, nemusí byť zmenou – tobôž nie zmenou k lepšiemu.

Trumpova vojna za mier

Sovietska paradigma mierovej politiky pred rokom 1989 bola postavená na zbrojení „pre mier“. Trump svoje rozhodnutie napadnúť Irán obhajuje tým, že Irán „stál na prahu skonštruovania jadrovej zbrane“ a že USA „nemohli čakať, kým bude neskoro“. Zároveň sa však cez svoju alternatívnu „OSN“, tzv. Radu mieru, štylizuje do pozície mierotvorcu (toho, ktorý si zaslúži všetky ceny za mier).

Kontrast je priam groteskný: prezident, ktorý si buduje imidž globálneho garanta mieru, spustil (za asistencie Benjamina Netanjahua) najväčšiu vojenskú intervenciu proti Iránu od roku 1988 – konca iracko-iránskej vojny. „Vojna za mier“ ako z učebnice orwellovského (sovietskeho) newspeaku.

Trump (a Netanjahu) navyše vyzval Iráncov, aby „povstali proti tyranii“ a „vzali si späť svoju krajinu“. Výzva, ktorá znie dobre v televíznom prejave, no v praxi môže znamenať len ďalšie obete medzi civilistami, ktorí sa ocitnú medzi dvoma mlynskými kameňmi – mocenským systémom, ktorý urobí všetko, aby prežil, a zahraničnou intervenciou, ktorá ničí budúcnosť miliónom Iráncov.

Netanjahu vyhlásil, že „nastal čas, aby všetky časti iránskeho obyvateľstva odstránili jarmo tyranie“, že vojenský zásah USA a Izraela je „historickou príležitosťou pre iránsky ľud“. Lež obdobná rétorika sprevádzala aj inváziu do Iraku (2003). Výsledkom nebola demokracia, ale chaos, občianska vojna a vzostup extrémistických skupín.

Irán bez Chameneího

Smrť Alího Chameneího predstavuje najzásadnejší zlom v iránskej politike od roku 1989. Jeho zabitie uzatvára kapitolu moderných dejín Iránu, ktorú mnohí Iránci už dlho túžili uzavrieť. Chameneí bol viac než len najvyšší vodca (rahbar) – bol architektom politického systému, ktorý sa opieral o jeho autoritu, sieť lojálnych duchovných a bezpečnostný aparát.

Chameneí medzi duchovenstvom, republikánskymi gardami a jemu lojálnymi politickými elitami vytvoril mocensky funkčné väzby závislosti a výhodnosti. Moc a peniaze využil na posilnenie svojho postavenia, no tiež na kreovanie štruktúry, ktorá odolá politickým krízam vyvolaným domácim odporom alebo vonkajšou intervenciou. Navzdory tomu jeho odchod otvára otázku nástupníctva, ale aj povahy postchameneíovského režimu.

Aktivácia článku 111 ústavy a kreovanie Dočasnej rady sú len provizórnym riešením. V tejto situácii sa rozhoduje nielen podľa ústavných pravidiel, ale hlavne podľa sily sietí osobných a rodinných väzieb, lojality a schopnosti prežiť.

Laridžáníovci, rodina, ktorá stelesňuje podstatu režimu

Sadiq Laridžání je jednou z najkomplexnejších postáv iránskej politiky. Bývalý predseda najvyššieho súdu a člen Zhromaždenia expertov (to volí nového rahbara – duchovného vodcu revolúcie) je aktuálne predsedom poradného zhromaždenia rahbara, ktoré dohliada na fungovanie politického systému.

Jeho brat Alí Laridžání bol dlhoročným predsedom parlamentu, je tajomníkom Najvyššej bezpečnostnej rady Iránu a patrí k najskúsenejším technokratom režimu. Rodina disponuje tým, čo je Iráne kľúčové: duchovnou legitimitou, byrokratickou kompetenciou a hlbokými väzbami na mocenské centrá.

Chameneí odstránil väčšinu potenciálnych rivalov, čím paradoxne posilnil práve tých, ktorí prežili všetky čistky a dokázali sa adaptovať.

Chameneí počas vládnutia odstránil väčšinu potenciálnych rivalov, čím paradoxne posilnil práve tých, ktorí prežili všetky čistky a dokázali sa adaptovať. Cesta, ako sa vyhnúť vnútropolitickej kríze, je prostredníctvom kandidáta prijateľného pre duchovenstvo, IRGC a technokratické elity. A takým kandidátom je Sadiq Laridžání.

Rýchla voľba nového rahbara je v čase vojny a krízovej logistiky Zhromaždenia expertov veľmi teoretická, hoci ústava prikazuje vykonať ju čo najskôr. Pravdepodobnejšie je dlhšie fungovanie Dočasnej rady, ktorá však nemá relevantnú politickú silu. Čisto duchovný kandidát, ako Alireza Aráfí či Muhammad Mirbagherí, má len malú šancu, pretože bez podpory IRGC nedokáže konsolidovať moc.

Reálnejší je scenár, v ktorom IRGC posilní svoj vplyv a posunie režim k bezpečnostnému modelu. Spomína sa model, v ktorom sa presadí rodina Laridžáníovcov. Tá v sebe snúbi duchovnú legitimitu, byrokratickú skúsenosť a dlhodobé väzby v štátnych štruktúrach.

Niektoré zdroje pripomínajú, že Chameneí pred smrťou posilnil pozíciu Alího Laridžáního v krízovom riadení štátu a urobil z neho de facto „regenta“. Laridžání síce nemôže byť rahbarom, no cez svojho brata Sadiqa, prípadne náboženskej autority, ktorá nebude mať mocenské ambície, môže zmeniť charakter režimu.

Možno však nejde o to, kto prevezme moc, ale kto si ju dokáže v spleti záujmov udržať. Pozícia vodcu iránskej revolúcie (rahbara) bude otázkou prežitia a hrnúť sa do tejto pozície s vedomím „terča na vlastnom chrbte“ mnohí asi nebudú.

Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.