Nastal koniec života v lži
Keď mala pred 20 rokmi premiéru divadelná hra dramatika Toma Stopparda, bolo to pre mňa ako študentku z Cambridge, ktorý vtedy študovala v Prahe film, hlboko osobné. Meditácia o konflikte medzi komunizmom a kapitalizmom v bývalom Československu hovorila o konfrontácii medzi teóriou a živou realitou spôsobom, ktorý ma hlboko dojal. O dve desaťročia neskôr pôsobil ako pokračovanie nedávny prejav kanadského premiéra Marka Carneyho v Davose.
Kadanský premiér Mark Carney
Carney jasne vyhlásil, že „poriadok založený na pravidlách slabne“ a že prechádzame „zlomom, nie prechodom“. Ponúkol majstrovskú lekciu z toho, čo nazýva „pomenovanie reality“. Takmer štyri desaťročia (od pádu Berlínskeho múru) západní tvorcovia politík predpokladali, že prevládajúci medzinárodný poriadok bude postupne rozširovať okruh svojich užívateľov, a kontrolovať a obmedzovať moc inštitúciami, trhmi a normatívnymi rámcami. No Carney, popredný predstaviteľ spomenutého poriadku, scenár zavrhol.
Tukydides oživený
Konštatoval, že „veľmoci“ už dokonca prestávajú čo len „predstierať pravidlá a hodnoty v neobmedzenom presadzovaní svojej moci a záujmov“. Multilaterálne inštitúcie, ktoré definovali povojnové obdobie, sú „v ohrození“. Generálny tajomník OSN nedávno uznal, že jeho organizácii hrozí „bezprostredný finančný kolaps“. Menou geopolitiky je celkom jasne slávna Tukydidova myšlienka: „Silní robia, čo môžu, a slabí trpia, čo musia“.
Slová bývalého centrálneho bankára (Carney predtým viedol Bank of Canada aj Bank of England) vhodne slúži ako záver krátkeho obdobia nespochybniteľnej západnej dominancie, ktorá sa najznámejšie spája s tézou Francisa Fukuyamu o „konci dejín“. Carney sa odvolával na esej českého dramatika Václava Havla, ktorý sa stal prezidentom, s názvom „Moc bezmocných“. Oživil tak pozoruhodný pohľad z ideového boja studenej vojny.
Pred davoským publikom priznal, že desaťročia „žijeme v lži“ (citoval Havla) – v systéme, ktorého „moc nepochádza z pravdy, ale z ochoty každého konať tak, akoby to pravda bola“. Systémy nepretrvávajú len zásluhou sily, ale aj zásluhou rituálnej podriadenosti bežných účastníkov, ako je napríklad obchodník so zeleninou, ktorý, „aby sa vyhol problémom“, vystavuje transparent s nápisom „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“.
Vzdá sa svojich presvedčení a zvolí si bezpečie. Radšej sa riadi straníckou líniou, ako by sa postavil moci.
Spoluvina na vedomej lži
Carneyho zmienka o Havlovi nie je len dáka kuriózna historická poznámka. Nabádal nás, aby sme otvorili oči a uvedomili si, že po studenej vojne sme jednu lož nahradili druhou. Na fikcii o „neškodnom“ globálnom poriadku mali najväčšiu spoluvinu stredné mocnosti sveta.
Po desaťročia sa krajiny ako Kanada, Japonsko a vyspelé ekonomiky západnej Európy rozhodli „spolu vychádzať, aby sme vychádzali“ – prijali asymetrické presadzovanie obchodných pravidiel, tolerovali právne výnimky pre mocné štáty. Veď dodržiavanie pravidiel kúpilo stabilitu.
„Vedeli sme, že príbeh o medzinárodnom poriadku založenom na pravidlách je do veľkej miery lož,“ povedal Carney. „Že najsilnejší sa z neho vyvlečú, keď sa im to bude hodiť. Vedeli sme, že dodržiavanie medzinárodného práva sa uplatňuje rôzne dôsledne, podľa toho, kto je obvinený a kto je obeť.“ Poukázal na dvojaký meter a sformuloval pravdu – ktorú globálny Juh vždy dobre poznal.
Carney poukázal na dvojaký meter pre silnejších a slabších, a sformuloval pravdu, ktorú globálny Juh vždy dobre poznal.
Carneyho prejav v pravý čas pripomenul, čo v realite udržiava ekonomické systémy: všetci, ktorí sa zapojili. Zdôrazňuje, že preto všetci musíme odmietnuť nostalgiu za systémom založeným na pravidlách, ktorý nikdy neplnil svoje sľuby. Musíme však zároveň odmietnuť cynizmus o spolupráci ako takej.
Vzhľadom na to, že boj medzi kapitalizmom a komunizmom počas studenej vojny bol aj bojom medzi systémami viery a arzenálmi, paralely s dneškom pozoruhodne žiaria. V 20. storočí systémy nesúperili len o materiálne výhody, ale aj o legitimitu. Úlohou bolo presvedčiť obyvateľstvo, vlády a elity, že váš model je viac než len zamatová rukavička na ruke staromódneho železného nátlaku.
Odvaha otvoriť oči
Dnešná súťaž nie je o nič menej ideologická, i keď sa podstatne menej jasnejšie pomenúva. Hegemónne nároky mocných štátov, zneužívanie vzájomnej závislosti, erózia spoločných noriem potvrdzujú, že staré istoty sa rozpadli. Preto Carney nevyzýva na reinkarnáciu blokov 20. storočia, ale na to, aby sme jasne odmietli uspokojenie sa so súčasným stavom – odmietli byť oným zeleninárom, ktorý sa rezignovane podieľa na lži.
Carneyho prejav nebol len pragmatickým politickým prejavom. Je aj výzvou nahradiť lož pravdou, pretvárku autenticitou a globálnu ekonomickú architektúru „pevností“ a „múrov“ architektúrou „premenlivej geometrie… rôznych koalícií pre rôzne problémy“.
Ako pochopili Havel aj Stoppard, systémy sa rúcajú najskôr v oblasti viery. Lebo to, čo v konečnom dôsledku podkopáva dogmu, je kultúra, nie politika. Carney pripomína, že všetky tyranské systémy majú spoločnú „účasť obyčajných ľudí na rituáloch, o ktorých súkromne vedia, že sú falošné“. Preto „krehkosť takýchto režimov pochádza z rovnakého zdroja, a ak čo i len jediný človek prestane hru hrať, ilúzia začne praskať“.
Carney na medzinárodnú scénu vstúpil ako presne taký človek. Ohlásil koniec „konca dejín“. Mne to opäť pripomína Prahu: môže sa koniec utešujúcej fikcie stať začiatkom skutočnej emancipácie?
© Project Syndicate 1995–2026 www.project-syndicate.org
Súvisiace články
Klamlivá nostalgia. V Európe sa len veľa reční
Komentáre
|
|
pred 8 mesiacmi
|
31
Ó, kapitalizmus, neopúšťaj nás v ťažkej hodine!
Komentáre
|
|
pred 1 rokom
|
8
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.