Diagnóza úpadku Slovenska: od prázdnej pokladnice k prázdnej galérii
Zatiaľ všetky relevantné inštitúcie, domáce i zahraničné, neveštia Slovensku krajšie zajtrajšky. Odhady v krátkom i strednom horizonte – mimochodom, založené na veľkom množstve dát rôznej povahy, a nielen na rovniciach – predpovedajú anemický rast hospodárstva.
Zato dlh sa vŕši celkom svižne a Slovensko je v jeho udržateľnosti najhoršie v EÚ. Po konsolidačných fiaskách sa nezdá, že by mala vláda vôľu a nápady, čo s tým. Ostatne, agendou vládneho Smeru bolo vždy skôr kritizovať (a ťažiť) z reforiem tých druhých, než prichádzať s vlastnými. Ale nie je to len o ekonomike.
S istým obdivom sa dívame na šesťdesiate roky. „Nerozdelená“ spoločnosť verila v lepšiu budúcnosť. Na ich začiatku hospodárstvo ešte takmer stagnovalo, no výrazne sa rozbehlo po reformách. Koľko ľudí však vníma toto obdobie takouto optikou? To, čo nám z tej doby ostalo, bol skôr rozmach kultúry. Dedičstvo, ktoré pomáhalo prežiť následnú „normalizáciu“. Či už prostredníctvom kníh, ktoré stihli vyjsť, filmov, ktoré nezakázali, pesničiek kolujúcich v nahrávkach a pod.
Rozmach „šesťdesiatych“ dobiehal neskôr aj v architektúre. Postupne sa dokončovali stavby nakreslené v týchto rokoch. Z bratislavských spomeniem dve. Budovu rozhlasu a premostenie SNG. Oboje dlho kontroverzné, ale v súčasnosti oceňované už nielen domácimi a zahraničnými odborníkmi. Horšie je to s tým, ako ich vieme teraz napĺňať. Dnes znie až neuveriteľne, že na pôde rozhlasu vtedy vzniklo napríklad Experimentálne štúdio, progresívna inštitúcia európskeho významu.
Výstavnou skriňou slovenskej kultúry bolo Rádio Devín. No doba sa mení. Voľakedy nedostupné hudobné nahrávky sa dajú vypočuť na pár klikov. Podcasty z celého sveta ponúkajú nielen pre mladých dostupnú a atraktívnu alternatívu hovoreného slova. Rádiu sa nakoniec podarilo v tejto konkurencii nájsť svoje eso. Väčšina hudobných redaktorov (okrem „uspávačov“) dodáva komentármi „pridanú hodnotu“. No najväčší a vlastné jedinečný posun priniesla aktuálna kultúrna publicistika. Poslucháč také niečo nenašiel nikde inde – aspoň nie v takom rozsahu ako v Rádiu Devín.
To teraz výrazne zredukoval nový riaditeľ rozhlasu (blízky KDH) a namiesto nej ponúka „vzdelávanie“. No neviem, koľko ľudí túži po desaťročia starých, hoci aj zo šesťdesiatok, x-tých reprízach v čase medzi ôsmou a desiatou hodinou ráno namiesto kultúrnych správ, rozhovorov či recenzií premiér, výstav či filmov. Niekoľkokrát som tomu dal šancu, ale fakt, že nie.
Neuteší nás, že so SNG je to ešte horšie. Pred rokom a pol sa ministerka kultúry stretla so skupinou „tradičných slovenských umelcov staršej generácie“ (eufemisticky by som dodal, že to teda nebola zrovna prvá liga), ktorí, ako uviedla, „s veľkou radosťou prijali informáciu o odvolaní riaditeľky SNG Alexandry Kusej“. To, čo nasledovalo, ťažko nazvať inak ako tragédiou. Séria riaditeľov priniesla viditeľný (doslova) i vyčísliteľný úpadok.
A dáta nehovoria stále všetko. Chodím často okolo SNG. Zíva prázdnotou. Najprv ma prekvapilo, že vlani bol pokles návštevnosti len na polovicu, potom som si však uvedomil, že ešte do leta dobiehali tri – divácky vyhľadávané – projekty pripravené pôvodným vedením. Samotná ministerka konšpirovala, vinila kdekoho, len nie „jej“ riaditeľov galérie a biedny program.
Zažil som všetkých ministrov kultúry. Tento post vznikol až koncom šesťdesiatych rokov. A pri otázke, kto bol najhorší, nie je čo riešiť. I keď pri súčasnom politickom vývoji to môžem v budúcnosti ešte prehodnotiť. Prínos šesťdesiatych už sotva.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.