Elity stratili pracujúcich. Teraz sa čudujú

Jeho účasť neostala bez ohlasu a kritiky. Sčasti oprávnenej, pretože odbory by mali byť nadstranícke, nemali by sa stať nástrojom v rukách žiadnej politickej sily. Ak však chceme rozumieť tomu, prečo sa takéto situácie dejú a prečo časť pracujúcich dôveruje práve takýmto politikom, nestačí morálne pohoršenie. Treba hovoriť o príčinách.

Odtrhnutie elít od sociálnej reality

Jedno z najpresnejších vysvetlení ponúkol už pred 20 rokmi politológ David Ost v knihe „Porážka solidarity: hnev a politika v postkomunistickej Európe“. Skúmal paradox, ako sa mohlo stať, že robotníci z poľského odborového hnutia Solidarita, ktoré bolo na začiatku 90. rokov jedným z najmasovejších a najúspešnejších, začali podporovať neliberálne a radikálne politické sily.

Ost knihu postavil na osobných rozhovoroch s bežnými robotníkmi organizovanými v odboroch. Jeho záver bol jednoznačný a zároveň jednoduchý. Problém nespočíva v tom, že by sa pracujúci „radikalizovali“. Spočíva v tom, že politické elity, ktoré získali moc s ich podporou, začali presadzovať politiky zhoršujúce ich životné podmienky.

Keď ľudia protestovali proti strate istôt, rastu nezamestnanosti či sociálnej neistote, nedostali odpoveď v podobe riešení. Namiesto toho sa im ušla séria poučení, že reformy sú nevyhnutné, že „nie je alternatíva“, že ich odpor je iracionálny a hlúpy. Ak sa človeku dlhodobo hovorí, že jeho obavy sú nelegitímne, prirodzene začne hľadať politické sily, ktoré jeho hnev aspoň pomenúvajú. Aj keby ich riešenia boli problematické alebo populistické. Dôsledkom bol príklon poľských pracujúcich ku krajnej pravici.

Ak dnes časť pracujúcich počúva „populistických“ politikov, nie je to preto, že by túžili po extréme. Je to preto, že v ich posolstvách nachádzajú aspoň elementárne uznanie svojich obáv.

Podľa Osta ide o širší a systémový problém. Sociálne a ekonomicky zabezpečené liberálne vrstvy sa politicky mobilizujú najmä okolo hodnotových tém. Ide im najmä o ochranu demokracie, ľudských práv či životného prostredia. Čo nie je nič nesprávne. Pre väčšinu pracujúcich je však prioritou každodenná existencia – príjem, práca, bývanie, životné náklady. Liberálne politiky sú úspešné vtedy, keď dokážu tieto hodnotové ciele prepájať so zlepšovaním materiálnych podmienok väčšiny. Ak sa však od sociálno-ekonomických potrieb ľudí odtrhnú a navyše ich začnú vnímať s odstupom či morálnou nadradenosťou, podkopávajú tým vlastnú politickú podporu.

Populizmus a metapopulizmus

Zaujímavú diagnózu ponúkol aj text historika Antona Jägera v The New York Times. Opísal v ňom mechanizmy postupného vytrácania reálnej politiky z politických strán – následne sa politika začala realizovať mimo politických strán. Jäger upozorňuje, že tradičné politické strany na „Západe“ postupne stratili schopnosť reprezentovať široké sociálne skupiny a riešiť ich každodenné ekonomické problémy. Politika sa presunula mimo klasických straníckych štruktúr – do médií, marketingu či kultúrnych konfliktov, zatiaľ čo sociálno-ekonomické záujmy veľkej časti spoločnosti zostali bez skutočného zastúpenia. V takom prostredí sa nedôvera k „mainstreamu“ nestáva odchýlkou. Je logickým dôsledkom pocitu, že politika už nefunguje ako nástroj riešenia reálnych problémov.

Vyššie opisovaný mechanizmus dnes nanovo vidíme aj v debatách o klíme a transformácii priemyslu. Väčšina pracujúcich nemá problém s ochranou životného prostredia ako takou. Obávajú sa však, že náklady transformácie ponesú oni. Vyššie ceny energií, strata pracovných miest, regionálny úpadok. Ak sa environmentálna politika spája so sociálnou neistotou, odpor nie je prejavom ignorancie či hlúposti, ale obrany životných podmienok.

Empirické výskumy tento vzťah potvrdzujú. Politiky, ktoré zvyšujú ceny uhlíka či energie bez kompenzačných opatrení, síce znižujú emisie, ale zároveň znižujú zamestnanosť, kvalitu práce a ekonomickú aktivitu v zasiahnutých regiónoch. A práve tam rastie podpora populistických a extrémistických strán. Politické dôsledky klimatickej politiky sú teda reálne – najmä tam, kde sú jej náklady rozdelené nerovnomerne.

Tento vývoj má ešte jeden dôležitý rozmer, ktorý opisuje filozof Michael Hauser vo svojej analýze metapopulizmu. Podľa neho dnes časť verejnej debaty funguje tak, že sa samotní voliči označujú za problém – ako „dezoláti“, „nevzdelaní“, „manipulovaní“ alebo neschopní rozumieť komplexným otázkam. Politika sa potom nevedie o tom, prečo sú ľudia nespokojní, ale o tom, prečo volia „zle“.

Dokonca sa pravidelne objavujú šialené návrhy na obmedzenie volebného práva, len preto, že sa niekomu nepáči výsledok volieb. Namiesto ťažšej debaty o príčinách ideme na spoločnosť motorovou pílou. Takýto metapopulistický rámec v skutočnosti posilňuje presne tie sily, proti ktorým je namierený. Ak ľudí presviedčate, že sú iracionálni a nekompetentní, len ich utvrdzujete v nedôvere voči elitám a v presvedčení, že ich systém nerešpektuje.

V tomto kontexte je nefér očakávať, že si ľudia budú vyberať medzi životným prostredím a vlastným živobytím. A je zároveň naivné myslieť si, že politika, ktorú väčšina vníma ako nespravodlivú, bude dlhodobo udržateľná. Len ťažko si môžeme myslieť, že pracujúci na Slovensku s hrubou mzdou okolo tisíc eur bude vítať „zákaz spaľovákov“, ak potrebuje auto na dopravu do práce a ako alternatívu mu predhodíme možnosť zakúpiť si elektromobil za 40-, 50-tisíc eur. Alebo ak nie je jasné, ako pracujúcich zasiahnu emisné povolenky ETS2 – nestačia len uistenia typu „dobre bude“. Ľudia potrebujú jasné odpovede. Ak pracujúcim neponúkajú elity a politici reálne alternatívy, ktoré nebudú zhoršovať ich život a znižovať ich štandardy, tak sa nemôžu čudovať, že sa obracajú inam.

Odpovedať, nie moralizovať

Ak dnes časť pracujúcich počúva „populistických“ politikov, nie je to preto, že by túžili po extréme. Je to preto, že v ich posolstvách nachádzajú aspoň elementárne uznanie svojich obáv. Ak demokratické a proeurópske sily nedokážu spájať klimatické ciele so sociálnou spravodlivosťou, nechávajú tento priestor otvorený pre tých, ktorí ponúkajú jednoduché a často falošné riešenia.

Preto dôležitejšie než moralizovať je hľadať odpoveď na inú otázku: Ako nastaviť transformáciu sociálne spravodlivo. Ako znižovať emisie a zároveň nerovnosti. Tu by však elity a politici najprv museli jasne uznať, že rast nerovností je reálny problém aj na Slovensku. Zatiaľ to však buď popierajú, alebo ignorujú. Politici, ak sa nechcú ocitnúť na okraji záujmu, musia zabezpečiť, aby zelená transformácia znamenala aj bezpečné a kvalitné pracovné miesta, dostupnú energiu a perspektívu pre regióny.

Demokracia historicky nestála na potláčaní sociálnych konfliktov, ale na ich spracovaní. Legitímny hnev, ktorý vyvoláva ekonomická neistota, musí dostať politické riešenie. Ak ho neponúknu demokratické sily, ponúkne ho niekto iný.

Otázkou teda nie je, prečo pracujúci „volia nesprávne“, ale to, prečo si myslia, že ich záujmy už nikto nebráni. A kým nebudú dostávať jasné odpovede, podobných protestov a politických dôsledkov bude pribúdať.

Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.