Konkurencieschopnosť nie je iba v rukách štátu: ako nám chýba duch Tomáša Baťu

V druhom roku konsolidácie a v príprave na tretí, pri poklese produkcie a exportu slovenského priemyslu a pod. nálada podnikateľskej sféry pri jej interviewovaní bola na bode mrazu.

Kritika spôsobu konsolidácie, ktorá zhoršila podnikateľské prostredie (zavedenie transakčnej dane, vyššie daňové a odvodové zaťaženie a pod.), vysoké ceny energií, nedostatok kvalifikovanej domácej pracovnej sily, nedostatočná podpora inovácií štátom z úst podnikateľov je oprávnená.

Okrem toho zotrvávanie štátu na modeli, v ktorom dominovali zahraničné investície do nižších stupňov spracovania (montovňa nie mozgovňa), nedostatočná diverzifikácia produkcie a osobitne závislosť od automobilového priemyslu, ktorý v konkurencii s Čínou sotva obstojí, neschopnosť podporiť produkciu energie z OZE, ktorá by pomohla znížiť ceny energií, nás zakonzervovali v minulom storočí.

Predstavy vlády, že riešením štruktúrnej nedostatočnosti slovenského hospodárstva je rozvoj vojenskej výroby, že ceny energií znížia megalomanské investície do jadrovej energetiky (mimochodom, opozícia okrem Hnutia Slovensko vláde vyčítala iba to, že bez výberového konania určila za zhotoviteľa Westinghouse, namiesto toho, aby kládla zásadné otázky o efektívnosti investície), nepredstavujú žiadnu modernizačnú predstavu vlády a východisko z dnešnej situácie.

No konkurencieschopnosť štátu nie je iba v rukách vládnej garnitúry a jej dobrých či zlých rozhodnutí. Hodinové ručičky sa pohybujú dopredu aj pre podnikateľský sektor: ak sa včas neadaptuje, prehrá, a naša konkurencieschopnosť spadne na samé dno. Nielen vláde, ako povedal Peter Mihók, predseda Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, aj „našim firmám chýba vízia budúcnosti“.

Poučenia z cukrovaru na Považí

Rozhodnutie predstavenstva nemeckej spoločnosti Nordzucker AG o ukončení produkcie cukru v podniku Považský cukor v Trenčianskej Teplej po 125 rokoch jeho existencie má vážne dôsledky: prácu stratí polovica zamestnancov. Slovenská republika príde o takmer poslednú základnú potravinu, v ktorej bola ešte sebestačná. Farmári, ktorí sa zamerali na produkciu cukrovej repy a investovali do nákupu modernej techniky, stratia odbyt a prídu o investície. Minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Richard Takáč (Smer-SD) preto pripustil možnosť, že štát sa pokúsi podnik odkúpiť. Uviedol, že si dá vypracovať analýzu rentabilnosti obnovenia výroby.

Môžeme skĺznuť k argumentácii, ktorú by asi použila SaS: Načo je nám potravinová sebestačnosť, keď je potravín, najmä cukru, prebytok a dajú sa kúpiť v zahraničí? Alebo sa chce vláda kúpou podniku Považský cukor vrátiť do minulého režimu?

Dodnes tu máme duálny podnikateľský sektor: úspešnejší zahraničný a ešte stále za ním pokrivkávajúci slovenský podnikateľský sektor. Prečo a dokedy?

PS sa k Považskému cukru asi nevyjadrí vôbec, ale mohla by aspoň navrhnúť, aby sa namiesto štátu pokúsili odkúpiť cukrovar zamestnanci spolu s pestovateľmi repy a so Zväzom pestovateľov cukrovej repy – možno s pomocou bankového úveru. Akcionármi nemeckej spoločnosti Nordzucker sú aj nemeckí farmári. Prečo by sa o to nepokúsili i naši farmári?

Aj toto odvetvie výroby ilustruje, ako málo je na Slovensku vertikálne previazaná poľnohospodárska prvovýroba s potravinárskym priemyslom. Chýba nám podnikateľský duch? Po 35 rokoch?

Špecifiká slovenského kapitalizmu

Prípad predposledného slovenského cukrovaru je svedkom aj toho, ako dodnes znášame dôsledky hrubých chýb z prvých rokoch transformačného obdobia: z kupónovej privatizácie (pôvodne ňou prešiel i Považský cukor) či privatizácie v prospech dobrých podnikateľov mečiarovcov. Ani jedna z týchto metód nepriniesla prepotrebný kapitál a novodobí slovenskí vlastníci pomerne zakrátko vypredali lacno nadobudnuté podniky do zahraničia. To sa udialo i s týmto cukrovarom. Pravdaže príjmy z predaja, ktoré by pri priamom predaji štátu zahraničnému investorovi smerovali do štátnej kasy, skončili v ich vreckách.

Slovenský kapitalizmus ešte i po viac ako 35 rokoch je z viac ako 50,3 % pod zahraničnou kontrolou. Podľa Eurostatu z roku 2023 po Írsku a Luxembursku je Slovensko štátom s tretím najvyšším podielom pridanej hodnoty vyprodukovanej podnikmi v zahraničných rukách. Z hľadiska podielu na zamestnanosti poskytovanej podnikmi v zahraničných rukách je SR po Luxembursku v poradí v EÚ druhou krajinou. Dodnes tu máme duálny podnikateľský sektor: úspešnejší zahraničný a ešte stále za ním pokrivkávajúci slovenský podnikateľský sektor. Prečo a dokedy?

Nejde tu o ekonomický nacionalizmus, ale o to, že zisky a dividendy zahraničných spoločností po zdanení odchádzajú do zahraničia. Štatistický úrad SR neuvádza porovnanie medzi HDP a HNP, t. j. medzi hrubým domácim produktom a hrubým národným príjmom. Írsko ročne stráca na hrubom domácom produkte asi 20 %, inými slovami, jeho HNP je o 20 % nižší ako jeho HDP. Ako je to v SR? Prezradí nám to ŠÚ SR?<pe>

Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.