Kurdi opäť na scéne. V Sýrii sa opäť lámu dejiny
Koncom minulého týždňa, v piatok 30. januára, bola dosiahnutá dohoda medzi sýrskym kurdským hnutím a novým sýrskym režimom v Damasku vedeným Ahmadom Šarom. Posledné udalosti v Sýrii, a najmä táto dohoda opäť raz vyťahujú na scénu tzv. kurdskú otázku, ktorá predstavuje pre medzinárodné spoločenstvo morálne citlivú tému.
Príbeh Kurdov a ich snaha o sebaurčenie je verejnosti pomerne známa, no kurdská otázka presahuje hranice jedného štátu. Na rozdiel od prípadov ako Katalánsko, Baskicko či Škótsko žijú Kurdi na území štyroch krajín – Turecka, Iránu, Iraku a Sýrie. Tieto štáty napriek meniacim sa vzťahom dlhodobo odmietajú akúkoľvek kurdskú nezávislosť. Akýkoľvek úspech Kurdov v jednej krajine by preto narazil na odpor tých ostatných, ktoré by sa snažili zabrániť rovnakému pokusu na ich území.
Využití a podvedení Kurdi
Kurdi sa výraznejšie dostali do pozornosti medzinárodného spoločenstva po vypuknutí arabskej jari v Sýrii v roku 2011. Oslabenie režimu strany Baas a rodiny Asadovcov umožnilo Islamskému štátu (ISIS) prenikať z Iraku do Sýrie a rozširovať tam svoje územie, moc a vplyv. Kľúčovú úlohu v boji proti týmto islamistickým skupinám zohrali popri USA najmä sýrski Kurdi združení v Sýrskych demokratických silách. Ich odhodlanie a schopnosť čeliť tomuto nebezpečnému nepriateľovi si v tom čase získali uznanie západných spojencov i širšej svetovej verejnosti.
Za svoje nasadenie však Kurdi nezískali očakávanú odmenu. Ich postavenie sa ešte viac zhoršilo v roku 2019, keď sa Spojené štáty počas prvého funkčného obdobia prezidenta Donalda Trumpa náhle stiahli zo Sýrie bez ohľadu na situáciu v regióne. Tým ponechali sýrskych Kurdov vystavených tureckým vojenským krokom, ktorých cieľom bolo izolovať kurdské oblasti a preniesť časť svojho kurdského problému na sýrske územie. Kurdská autonómia na severovýchode Sýrie, ktorá sa počas boja proti ISIS stala realitou, bola pre Turecko dlhodobo citlivou témou pre jej prepojenie s kurdským oslobodzovacím hnutím na jeho vlastnom území.
V prípade Kurdov sa tragicky opakuje rovnaký historický vzorec. Podobne ako po rozpade Osmanskej ríše, keď boli v medzinárodných dohodách odsunutí na okraj a nedokázali presadiť svoje záujmy, aj dnešný vývoj naznačuje návrat k tejto realite.
Autonómna správa vybudovaná Kurdmi v severovýchodnej Sýrii sa dnes ocitá v mimoriadne zložitej situácii. V bojoch s jednotkami nového sýrskeho režimu, podporovaného Tureckom, prišla o rozsiahle územia, ktoré mala dovtedy pod kontrolou. Išlo najmä o kurdské enklávy v prevažne arabských regiónoch, napríklad v okolí Aleppa, ako aj o väčšinovo arabské oblasti na východ od Eufratu vrátane Rakky. V súvislosti s týmito stratami a meniacimi sa pomermi v regióne Tom Barrack, predstaviteľ druhej Trumpovej administratívy pre Sýriu, cynicky vyhlásil, že hodnota kurdských síl ako spojenca USA v boji proti ISIS „sa z veľkej časti pominula“.
Nie je to prvýkrát, čo sa Kurdom spoliehanie na mocného spojenca vypomstilo. Začiatkom 70. rokov kurdské hnutie v severnom Iraku stavilo na podporu iránskeho šacha Pahlavího proti bagdadskému režimu, no po dosiahnutí vlastných cieľov ich šach opustil. Kurdi tak poslúžili len ako nástroj v iránsko-irackom spore a po dosiahnutí dohody šacha s Irakom zostali bez podpory.
Nová nádej a tlak Turecka
Kurdom by sa teraz mohlo aspoň čiastočne črtať priaznivejšie obdobie. Sýrsky prezident Ahmad Šara sa už skôr pokúsil o zmiernenie napätia s Kurdmi návrhmi ústavných zmien, ktoré počítali s uznaním kurdského sviatku Newroz (začiatok nového roka), povolením výučby kurdského jazyka v kurdských regiónoch a udelením občianstva Kurdom, ktorým ho predchádzajúci režim odobral, čím ich dlhodobo vystavil právnej a sociálnej neistote.
V čase pokračujúceho násilia vo viacerých oblastiach Sýrie teraz režim uzavrel s kurdskými Sýrskymi demokratickými silami dohodu. Má však len prechodný a kompromisný charakter, keďže vznikla medzi aktérmi, ktorí si naďalej zachovávajú schopnosť viesť ozbrojený konflikt. Sýrske demokratické sily disponujú stále výrazným vojenským potenciálom a desaťtisícmi bojovníkov motivovaných nacionalistickými ideálmi formovanými dlhodobým útlakom. Na druhej strane stojí nový režim v Damasku, ktorý má v boji proti Kurdom plnú podporu Turecka. Obe strany sa preto rozhodli pre dohodu namiesto eskalácie konfliktu, ktorá by mala vážne dôsledky pre celý región.
Súčasný kompromis konflikt neuzavrel, ale presunul ho z vojenskej do politickej roviny. Kurdi sa budú usilovať zachovať si samosprávu, ktorú si udržiavajú už približne desať rokov, ako prejav svojho nároku na sebaurčenie, hoci je formálne začlenená do sýrskeho štátu. Zároveň bude Turecko pokračovať v tlaku na Damask, aby donútil kurdskú stranu vzdať sa autonómie a plne sa podriadiť centrálnej moci.
V prípade Kurdov sa tragicky opakuje rovnaký historický vzorec. Podobne ako po rozpade Osmanskej ríše, keď boli v medzinárodných dohodách odsunutí na okraj a nedokázali presadiť svoje záujmy, aj dnešný vývoj naznačuje návrat k tejto realite. Kurdi tak môžu opäť čeliť dlhému obdobiu odkladania riešenia svojej budúcnosti a na čas ustúpiť z centra pozornosti, kým sa ich otázka znovu neotvorí s príchodom nových mocenských aktérov.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.