Čo bude s NATO po Trumpovi?

Keď sa však potom vyhráža obsadením územia jedného z nich (Grónsko – autonómna časť Dánska), zdá sa, že na spoločnej obrane mu až tak nezáleží. Napokon, ani Rusko, na rozdiel od aliancie, nepovažuje za nepriateľa.

K prezidentovi Putinovi má bližšie ako akýkoľvek európsky líder. Trump jednoducho chce, aby členovia NATO kupovali od USA viac zbraní. Opäť sa tak správa ako obchodník, čo aj z kolektívnej bezpečnosti dokáže spraviť garážový predaj.

NATO počas svojej existencie prešlo kľukatým vývojom. Od víťazného naladenia deväťdesiatych rokov, keď boli k šestnástim členom prizvané tri štáty bývalej sovietskej sféry vplyvu (Česko, Maďarsko, Poľsko) cez rok 1998, keď sa obranná aliancia v balkánskom Kosove prvýkrát zapojila do vojny, a to mimo územia členských štátov; po intervenciu do Afganistanu (kde zotrvalo 20 rokov), Iraku (2003) a bombardovanie Líbye (2011).

Zo správ o klinickej smrti ho prebrala až Putinova invázia na Ukrajinu, keď doň vstúpili dva bohaté, vojensky silné štáty (Fínsko, Švédsko), ktoré si desaťročia udržiavali neutralitu.

Za tú dobu sa zo striktne obranného združenia zmenilo na takzvanú „bezpečnostnú organizáciu“, schopnú zapájať sa do bezpečnostných operácií, dokonca vojen, mimo pôvodnej oblasti pôsobnosti. Ešte v roku 2020 iba 11 z 30 členov NATO spĺňalo záväzok dávať na zbrojenie 2 % HDP. A to napriek vytrvalému tlaku Trumpa, aby ich zvýšili.

V Rusku bol pomer zbrojárskych výdajov k ekonomike dlhodobo vyšší, aj oproti USA, Čína by pôvodný cieľ členov NATO nesplnila.

Práve Čína sa na madridskom summite v roku 2022 dokonca dostala do nového strategického návrhu aliancie, ktorý ju vykreslil pomerne nepriateľsky. Vtedajší generálny tajomník Jens Stoltenberg rok predtým upozornil na jej druhý najväčší obranný rozpočet a čoskoro najväčšiu ekonomiku na svete, ako aj na vynucovanie si poslušnosti susedov a šikanovanie krajín, ktoré sa nesprávajú tak, ako chce.

Ak sa nemá Európska únia rozpadnúť a Slovensko stať ľahkou korisťou veľmocí či okolitých krajín, potom potrebujeme NATO – dôveryhodné a obranné – aj naďalej.

Opomenul pri tom, že Spojené štáty sú na prvých priečkach sveta nielen v prípade obranného rozpočtu a veľkosti ekonomiky, ale aj vo vynucovaní si poslušnosti a šikanovaní krajín, ktoré sa nesprávajú tak, ako chcú.

Podľa OSN nie je dovolené zasahovať do vnútorného diania štátov, výnimku tvoria prípady zahraničných agresií a zločinov proti ľudskosti. Napríklad ako v 60. rokoch v prípade podpory Vietnamcov zo strany Moskvy a Pekingu či v súčasnosti pri podpore Kurdov a Ukrajincov zo strany Washingtonu a členov NATO.

Sociálne hnutia, politické strany či mimovládne organizácie sa tiež môžu vyjadrovať k porušovaniu práv iných krajín. Vlády, ako je tá v USA, by však nemali kázať vládam, ako je tá čínska, o zločinoch proti ľudskosti a zasahovať do ich vnútorných záležitostí.

Znížiť napätie medzi štátmi by sa dalo simultánnym znižovaním vojenských výdavkov o pár percent ročne (ako to navrhlo päťdesiat nobelistov v roku 2021). Zvýšila by sa tak ich bezpečnosť, znížila nevraživosť a riziko vojny. Polovica ušetrených výdavkov by sa využila na riešenie pandémie, klimatickej zmeny a extrémnej chudoby. Druhú polovicu by vlády mali ako dodatočné zdroje. Čo nie je zlý začiatok.

V súčasnosti, keď je postoj USA k NATO nejednoznačný, sa však v ohrození ocitá Európa. Trumpovi na jej ochrane až tak nezáleží a v prípade konfliktu na Ukrajine sa stavia do role nezávislého arbitra. Táto situácia môže povzbudiť Putina a posilniť v ňom odhodlanie pokračovať vo svojej imperialistickej vojne ďalej na západ.

Ak sa nemá Európska únia rozpadnúť a Slovensko stať ľahkou korisťou veľmocí či okolitých krajín, potom potrebujeme NATO – dôveryhodné a obranné – aj naďalej.

Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.