Dekolonizované Slovensko nielen ako kultúrny sen (umenie a politika)
Vo vede i v umení je celkom bežné, že sa aktéri vrhajú na témy, ktoré sú „in“. Nie je to nevyhnutne len snahou byť aktuálny, byť „na tepe doby“, ale často je to umocnené i politikou vrátane priorít rôznych grantových agentúr, snahou zaujať či uspieť v konkurencii, v zahraničí atď.
Pred pár rokmi prišla do oblasti vizuálnych umení téma „(de)kolonializmu“. Hoci to primárne bola skôr vec západná, bývalých koloniálnych mocností, kdekto aj u nás, samozrejme, zatúžil zasurfovať na módnej vlne. Málokedy produktívne. Zvlášť keď bokom ostávali naše vlastné nedávne dejiny.
Keď som pred pár rokmi čítal povzdych, ako je Praha stále v zajatí ruského kultúrneho kolonializmu, tak som sa sprvu pousmial. Trvalo mi, kým som si uvedomil, že niečo na tom je. Reč bola o neúmerne (rozumej neproporčne) veľkom množstve ulíc a námestí pomenovaných po ruských osobnostiach.
Zdanlivá banalita, ktorej význam si teraz uvedomujem čoraz viac. Nielen pre ruskú agresiu voči Ukrajine, ale aj pre ich hybridnú vojnu voči nám i celému Západu. Citlivejšie vnímam, keď sa hovorí, ako nám Červená armáda priniesla slobodu. Tisíce odvlečených do gulagov, ale i následné zločiny komunizmu akoby sa tým podprahovo odsúvali do zabudnutia. Patrím k tej časti populácie, ktorú desí predstava, že Slovensko bude raz opäť ruskou kolóniou.
Téma dekolonializmu sa mi pripomenula aj počas víkendovej návštevy Budapešti. V širšom kontexte sa v prostredí zbierkotvorných inštitúcií prejavuje okrem iného postupným vracaním artefaktov do krajín pôvodu. Najmä ak tie už majú adekvátne podmienky na náležitú odbornú a inštitucionálnu ochranu historicko-umeleckého dedičstva. To všetko mi prebehlo mysľou pri návšteve veľkolepej Maďarskej národnej galérie. Jej zbierka starého sakrálneho umenia významnou, ak nie rozhodujúcou, mierou stojí na exponátoch pôvodom z územia dnešného Slovenska. Od malieb a sôch až po veľkolepé nádherné oltáre. V minulosti bolo bežné, že najcennejšie diela putovali do hlavného mesta.
Hoci sa teda o kolonializme nedá hovoriť, aj tak mi napadlo, či sa niekedy vrátia na Slovensko. Teraz isto nie. Čas nedozrel a najmä Slovensko sa stáva, čo sa týka „múzejníctva“, krajinou tretieho sveta. Každý deň sa objavujú nové správy o rozklade inštitúcií spravovaných ministerstvom kultúry. K dlhodobej finančnej podvyživenosti sa teraz pridal exodus renomovaných odborníkov. Naposledy aj Rada galérií Slovenska vyjadrila znepokojenie nad veľmi nízkou kvalitou projektov v réžii Slovenského národného múzea či Slovenskej národnej galérie. Rezignácia na odbornú prácu vedie k rýchlej strate reputácie.
Neviem si predstaviť, že by za tejto situácie niekto chcel čo i len zapožičať, darovať, nieto ešte „vrátiť“ nejaký zbierkový predmet. Keď si k tomu pridáme napríklad verejné vyjadrenia riaditeľa SNG, po ktorých nasledujú dementi dotknutých, ktoré vyvracajú zjavné nepravdy, tak je obraz inštitúcie takmer kompletný.
Teda na dokončenie, keď sme už pri ňom, v Budapešti si tieto dni možno pozrieť aj výstavu Big Bang v kurátorskej koncepcii rešpektovaného odborníka, za ktorým je množstvo odborných výstupov. „Zhodou okolností“ s výstavným projektom s nápadne podobným názvom i obsahom prišiel teraz aj riaditeľ SNG. Žiaľ, postup i výsledok tiež zodpovedá jeho odbornej reputácii. Namiesto uznania prišla petícia za jeho odvolanie.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
Súvisiace články
Komentáre | | pred 1 rokom | 4
Od buka do buka, nás nedostanú (ako sa bačuje v kultúre)
Komentáre
|
|
pred 1 rokom
|
3
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.