Spolupáchatelia, my a oni. Veľmoci v ekonomických pretekoch ignorujú Palestínu
V pokračujúcom etnickom čistení Gazy a systematickom vytláčaní Palestínčanov zo Západného brehu sa ukazuje, že mnohým viac prekáža neochota utláčaných ľudí opustiť zvyšky svojej krajiny, ako to, že sú vytláčaní a zabíjaní.
Ak nielenže nechcú odísť, ale ani nemajú kam, zvykne sa apelovať nie na zastavenie najbrutálnejšej vojenskej akcie storočia, ale poukazovať na nečinnosť okolitých arabských krajín. Podľa tohto stanoviska teda nie Západ, osobitne Veľká Británia, Nemecko a USA, sú prvoradým vinníkom situácie: je to nečinnosť tých, od ktorých by sa v túžbe zmyť zodpovednosť za akumulovanie európskeho koloniálneho rasizmu očakávala väčšia podpora arabských krajín. A, samozrejme, Číny.
Istým spôsobom na tomto argumente niečo je. Arabské krajiny nevyvinuli špeciálne diplomatické úsilie, aby zabránili zaberaniu kolonizovaných území, nedožadovali sa finančných sankcií voči Izraelu, ani netlačia na západné krajiny. Na rozdiel od minulosti Organizácia arabských krajín vyvážajúcich ropu (OAPEC) nepresviedča producentov ropy obmedziť jej dodávky a nútiť tak USA vyvíjať na svojho blízkovýchodného chránenca tlak. Pretrhnúť diplomatické vzťahy sa neponáhľa Egypt ani Spojené arabské emiráty.
V posledných dvoch rokoch Čína síce podporila všetky požiadavky OSN na prímeri a jasne sa vyjadrila, že jadro konfliktu tkvie v pretrvávajúcej okupácii. Zúčastnila sa aj medzinárodnej schôdze Haagskej skupiny štátov globálneho Juhu (Kolumbia, Kuba, Bolívia, Honduras, Južná Afrika, Malajzia, Namíbia, Senegal) v Bogote. Žiadne konkrétne kroky však neprijala. V tomto svetle západný aj východný vzťah k Palestíne viac poukazuje na globálnu potrebu pretekov technokraticko-ekonomickej mašinérie modernity, ako na ochranu kolonizovaných ľudí a ich „predmoderného“ práva na pôdu.
Podobne vágne prihliada Čína. Napriek tomu, že vrcholenie desiatky rokov trvajúceho konfliktu v Palestíne vnímajú veľmoci tzv. globálneho Juhu čoraz priamočiarejšie ako posledný veľký zápas násilne etablovaného globálneho západného usporiadania a práva na rozbitie západného univerzalizmu, Čína je po USA druhým najvýznamnejším izraelským importérom. V posledných takmer dvoch rokoch síce podporila všetky požiadavky OSN na prímerie, vyjadrila sa, že jadro konfliktu tkvie v pretrvávajúcej okupácii a zúčastnila sa aj medzinárodnej schôdze Haagskej skupiny štátov globálneho Juhu (Kolumbia, Kuba, Bolívia, Honduras, Južná Afrika, Malajzia, Namíbia, Senegal) v Bogote. Žiadne konkrétne kroky však neprijala. V tomto svetle západný aj východný vzťah k Palestíne viac poukazuje na globálnu potrebu pretekov technokraticko-ekonomickej mašinérie modernity, ako na ochranu kolonizovaných ľudí a ich „predmoderného“ práva na pôdu.
„Keby som bol arabský vodca, nikdy by som dohodu s Izraelom nepodpísal. Je to normálne, zobrali sme im krajinu. Áno, nám ju prisľúbil Boh, ale prečo by ich to malo zaujímať? Je to náš Boh, nie ich. Existoval antisemitizmus, nacisti, Auschwitz, bola to však ich vina? Vidia jediné: prišli sme a ukradli im domov. Prečo by to mali akceptovať? Politicky sme agresori a oni sa bránia." Beń Gurion, prvý predseda vlády Izraela
Konflikt v Palestíne sa vyznačuje mimoriadnou krutosťou a jedinečnosťou práve preto, že úmyselné praktiky vedúce ku genocíde sa odohrávajú celkom nepokryte pred našimi očami. Cieľ definitívne udržať Izrael ako geto vybudované na tradícii rasovo vyhraneného európskeho kolonializmu nepopierajú ani samotní predstavitelia izraelskej vlády.
Realitu otvorene pomenoval už prvý izraelský premiér Ben Gurion: „Keby som bol arabský vodca, nikdy by som dohodu s Izraelom nepodpísal. Je to normálne, zobrali sme im krajinu. Áno, nám ju prisľúbil Boh, ale prečo by ich to malo zaujímať? Je to náš Boh, nie ich. Existoval antisemitizmus, nacisti, Auschwitz, bola to však ich vina? Vidia jediné: prišli sme a ukradli im domov. Prečo by to mali akceptovať? Politicky sme agresori a oni sa bránia. Za arabským terorizmom je hnutie, ktorému nechýba idealizmus ani sebaobetovanie.“ (cit. Nahum Goldmann, The Jewish Paradox) A v roku 1948 ľudí prichádzajúcich z celého sveta uisťoval, že vyhnaní Palestínčania sa nikdy nevrátia do svojich domovov. „Starí zomrú a mladí zabudnú“. Nestalo sa tak.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.