Radšej si zachovať sebaúctu
Pred niekoľkými dňami zomrela Anna Záborská, konzervatívna politička s celoživotným zapálením boja za zrušenie umelého prerušenia tehotenstva.
Vzhľadom na svoju monotematickú agendu, pripomínajúcu obsedantnú poruchu, nenachádzala vo verejnosti veľa prívržencov, špecificky medzi ženami. Koniec jej životnej púte však opäť pripomenul spoločensky zaujímavejšiu otázku: Kedy sme sa naučili verejne oslavovať smrť?
Možno takto nejako by začal svoj nekrológ Monteiro Rossi, postava z románu talianskeho spisovateľa Antonia Tabucchiho Pereira sa domnieva. Mladý anarchista sa v čase španielskej občianskej vojny písaním nekrológov za rôznymi zomrelými alebo aj nezomrelými spisovateľmi usiluje privyrobiť si v lisabonských novinách. Pripomínanie ich temných stránok vydavateľovi nevyhovuje, pretože mnohokrát sú v atmosfére strachu drzo priamočiare. Napríklad: „S Marinettim odchádza násilník, lebo násilie bolo jeho múzou… Nepriateľ demokracie, vojnový štváč, autor odpudzujúceho diela Vojna, jediná hygiena sveta, posiaty medailami za podporu talianskeho fašizmu…“
Na Monteiru Rossiho som si spomenula, keď sa na sociálnych sieťach začal bujarý odzemok a radostné výskanie zo smrti Anny Záborskej. Samozrejme, nie je prvá ani posledná verejne činná osoba podliehajúca búrlivému prejavu emócií, ktoré prekračujú „starosvetskú“ zásadu o mŕtvych len dobre. Tentoraz som však túto zásadu videla inak ako doslovne: znamená iba toľko, že ak nemôžeme hovoriť len dobre, je lepšie chvíľu mlčať. Ani omylom nie kvôli mŕtvemu, ale z úcty k sebe samému. Nie je prejavom sily, slobody ani intelektu podliehať davovej psychóze, akú za iných okolností pripisujeme „luze“ nadšenej z verejných popráv či davového lynču.
Vzdorovitosť Monteiru Rossiho mi bola sympatická, pretože bola prejavom odvahy. Ale dnes nežijeme v jeho časoch, hoci rovnako ako vtedy aj dnes v nás osobné skúsenosti a činnosť mnohých ľudí majú silu vyvolávať extrémne emócie. Na rozdiel od 30. rokov však máme k dispozícii virtuálny svet, ktorý v nás často nevedomky rozpúšťa pravidlá, dlho slúžiace na reguláciu elementárnych medziľudských vzťahov – aby sme sa vyhli vlastnej podobnosti so skutočnou luzou.
Na záver ešte spomienka na dokumentárny film o jednom sériovom sexuálnom vrahovi. Odporným spôsobom zniesol zo sveta možno celé stovky žien, ale v mnohom bol vo filme najdesivejší moment, keď vo chvíli jeho skonu na elektrickom kresle rozradostení prizerajúci sa prítomní pozostalí otvárajú šampanské s radosťou, akoby im to vrátilo milovanú osobu.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.