Bratislava - mesto nevhodné pre slabšie povahy
Drsnosť Bratislavy si všimli už dávno. Spisovatelia, samozrejme. Medzi vojnami napríklad Fraňo Kráľ v próze Čenkovej deti, po roku 1989 Peter Pišťanek v románe Rivers of Babylon. Z Psychopolisu Ivana Štrpku na čitateľov zasa dýchne nevyspytateľné, zlovestné, pseudofuturistické mesto.
Ja som sa s Bratislavou zoznámil ako desaťročný. Bolo to v roku 1976 – alebo tak nejako. Bratislava bola sivá, okrová, ufúľaná. Nad strechami sa vznášal zápach Chemických závodov Juraja Dimitrova a kdesi na obzore blikali strašidelné plamene Slovnaftu.
Vtedy som ešte nemohol vedieť, že neskôr, v legendárnych deväťdesiatych, prežijem v Bratislave viac ako dekádu svojho života. Bratislava mi však ani tak neprirástla k srdcu. Nikdy som jej to nedovolil. Ani tej vynovenej. Navždy zostala pre mňa kafkovským zámkom: autoritárskou inštitúciou, ktorá neodmeňuje, iba trestá. Podľa mňa stále platí, že úspech v zahraničí nič neznamená, pokiaľ ste si nezískali Bratislavu.
Bratislavu som si teda neprivinul na hruď a ani ona si ma nepritúlila. Považoval som ju za prestupnú stanicu. Ostatne, ako nejeden rodený Bratislavčan.
Vravím: Bratislava nie je vľúdne mesto. Hodne sa o to pričinili socialistickí architekti a urbanisti. V ich skazonosnom diele úspešne pokračovali „porevoluční“ developeri, ktorí buď len búrali a nič nepostavili (Park kultúry a oddychu), alebo vybudovali vežiaky kaziace panorámu mesta a kadejaké nákupné centrá a bezduché kryté zóny.
Patrím medzi ľudí, ktorí veria, že architektúra a urbanistika sa podieľajú na utváraní psychiky obyvateľov. V Bratislave sa mi to potvrdilo stonásobne. Ani v súčasnosti, keď už Bratislavu navštevujem skôr ako turista, sa nemôžem zbaviť pocitu, že z múrov na mňa číhajú kaktusové pichliače.
Na Hlavnej stanici už desaťročia panuje nervozita. Každý deň tam hrozí chaos, panika, výbuch násilia. A do tohto prostredia vstupuje zahraničný návštevník, ktorý do mesta prichádza spravidla meškajúcim vlakom.
Bratislavskí taxikári, tým si môžem byť istý, ma tak či onak ošmeknú. Milší z nich sa obmedzia na nadávky adresované dopravnému podniku a vláde. Ak sa spýtam, kde majú taxameter, vysadia ma alebo mi vysvetlia, že taxameter sa už nepoužíva, pasažier sa má na cene s vodičom dohodnúť.
V reštaurácii pri Námestí slobody sa pýtam, ako rýchlo mi vedia pripraviť jedlo, lebo sa ponáhľam na vlak. Namiesto odpovede sa ma čašníčka spýta, čo si želám. Vyprážaný syr. Odvedie ma k stolu, usadí a následne prejde štyridsať minút a nenáročné jedlo nikde.
Odchádzam, no čašníčka ma zastaví, že jedlo sa už nakladá. Vraciam sa k stolu a znovu si sadnem. Na moje nemalé prekvapenie dostávam papierovú tašku obsahujúcu kartónovú škatuľku s vyprážaným syrom a so zemiakmi.
K tomu drevený príbor. Dobrú chuť, zjedz si vychladnutý syr, kde môžeš, v parku medzi bezdomovcami alebo vo vlaku. K úplnosti zážitku chýba už len naštvaný taxikár a pani, ktorá na mňa pri okienku na Hlavnej stanici zrúkne, aby som nezdržoval.
Stále zabúdame, že každý jeden Bratislavčan v očiach ostatných Slovákov reprezentuje Bratislavu a každý Slovák – či už čestný, alebo zlodejský – reprezentuje pred zahraničím ľudské či neľudské kvality Slovenska.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.