Svedomie proti násiliu. Francesca Albanese proti impériu smrti
V rétorike vodcov paneurópskeho sveta už pol tisícročia zaznieva požiadavka univerzalizmu ako základného zdôvodnenia arogantného a zaznávajúceho prístupu k tým druhým: k neeurópskym, chudobnejším a „menej rozvinutým“.
V rétorike vodcov paneurópskeho sveta už pol tisícročia zaznieva požiadavka univerzalizmu ako základného zdôvodnenia arogantného a zaznávajúceho prístupu k tým druhým: k neeurópskym, chudobnejším a „menej rozvinutým“.
V presvedčení o vlastnej výlučnosti sa euro-severoamerická politika interpretuje ako odraz univerzálnych právd, hodných presadzovať za akýchkoľvek obetí. Najťažšie sa však brutálna sila tohto univerzalizmu presadzuje voči jednotlivcom z vlastných radov; tým, ktorí napriek normalizácii vraždenia ako civilizačného poslania zachraňujú z jeho trosiek inú a skoro zabudnutú európsku tradíciu: tradíciu svedomia proti násiliu. Symbolom trvania na tejto tradícii je v súčasnosti špeciálna spravodajkyňa OSN pre Palestínu Francesca Albanese.
Vláda USA na ňu uvalila sankcie za to, že dokumentuje porušovania ľudských práv zo strany Izraela a predniesla dôkazy približne o 60 spoločnostiach, ktoré z etnických čistiek nielen priamo ekonomicky profitujú, ale politiku okupácie pomohli zmeniť na politiku genocídy. USA na základe toho obvinili Albaneseovú z podpory teroru, antisemitizmu a, čo je zjavne najhoršie, z toho, že „napadla USA v bezprecedentnej kampani ekonomickej a politickej vojny“. Pohľad do zrkadla je brutálny: moloch sa – podobne ako nedávno v prípade švédskej aktivistky – desí jednotlivca, ktorý sa nebojí hovoriť pravdu. V dejinách euroatlantického sveta a jeho predštádií môže byť Európa hrdá na niekoľko výrazných hlasov svedomia, ktoré sa mašinéria moci vždy pokúšala ponížiť a umlčať. Jedným z prvých bol španielsky dominikán Bartolomé de las Casas, ktorý na začiatku 16. storočia proti záujmom impéria vo Valladolide čelil „Trumpovi svojej doby“ – Juanovi Ginésovi de Sepúlveda. Napriek všeobecnému pobúreniu tvrdil, že bytosti v novozískaných kolóniách sú ľudia a majú rovnakú slobodu ako kolonizátori. Sepúlvedovia odvtedy v západnej politike víťazia, ale Las Casasovia sú tí, ktorým dávajú dejiny a ľudskosť za pravdu.
Spisovateľ Stefan Zweig v zúfalom období pred druhou svetovou vojnou v túžbe pripomenúť zaprášenú humanistickú tradíciu západného myslenia takto vyzdvihol reformačného teológa Sebastiana Castellia. Ten sa opovážil obžalovať Kalvína zo zavraždenia človeka (lekára a teológa Miguela Serveta), čím podľa Castellia pochoval slobodu svedomia za reformácie a to, za čo sa zasadzovala. Zweig svoju esej nazval Svedomie proti násiliu alebo Castellio proti Kalvínovi. Castellio vedel, že v intelektuálnom zápase s rozbehnutou mašinériou kontroly a strachu, ktorá zo zmechanizovaného sveta sníma akúkoľvek nutnosť myslieť, nezvíťazí. Ani nad tými, „ktorí chcú umŕtviť krásu na zemi a zmeniť svet na seminár morálky“. Napriek tomu znel jeho hlas jasne: „Upáliť človeka neznamená hájiť učenie. Znamená zabiť človeka.“
Neplatí to len vtedy, keď sa zmechanizovaný svet slaboducho vzdáva privilégia myslieť a cíti krivdu len na „svojej“ koži. Platí to aj vtedy, keď svoje kroky zdôvodňuje ako „právo na svoju obranu“. Vyhladzovať ľudí neznamená hájiť právo na obranu. Znamená vyhladzovať ľudí.
Súvisiace články
Na Gazu sa nezabudne
Komentáre
|
|
pred 1 rokom
|
27
Koniec európskeho univerzalizmu
Esej
|
pred 7 rokmi
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.