Utekajme, barbari už idú. Vlastne už sú tu
Na začiatku na mňa pôsobil názov výstavy Plody sváru záhadne. Neskôr trochu zavádzajúco, až som mu nakoniec, postupom času i po opakovanej návšteve Slovenskej národnej galérie, prišiel na chuť.
Stavebno-architektonické dedičstvo, ktoré nám nepriamo zanechal „svár“ s Osmanskou ríšou, poznáme všetci. Od množstva hradov či iných vojenských objektov až po veľkolepý rozmach Bratislavy v čase, keď sa z nej v dôsledku vojenského konfliktu na určitú dobu stalo hlavné mesto Uhorska.
Mnohí z nás ľutujú, že priameho dedičstva nebolo ešte viac, napríklad v podobe kúpeľov, ako ich poznáme z Budapešti. „Turci“ – hoci toto skratkovité označenie je zavádzajúce, rovnako ako keby sme Osmanskú ríšu stotožnili s Tureckom alebo janičiarov s Turkami – nám v sfére nehmotnej kultúry síce nezanechali návyk oddávať sa vode termálnych prameňov (ten objavujeme vo väčšom až teraz), no aj tak je ich vplyv silný.
„Plody“ nájdeme skoro všade: od sakrálnych „kresťanských“ predmetov cez „slovenské“ folklórne motívy, slovnú zásobu až po obohatený genofond. Veľkolepý výskumno-prezentačno-edičný projekt Plody sváru je výsledkom niekoľkoročnej práce dvoch tuctov odborníkov.
Zbierkové predmety zapožičali domáce a zahraničné inštitúcie, pričom výstava mapuje plody „uhorsko-osmanských vzťahov“ v 16. a 17. storočí. Keďže sa koná na pôde SNG, zameraná je primárne na artefakty s umeleckou či s umeleckoremeselnou hodnotou. Samozrejme, veľká časť vystavených objektov súvisí s mocenským konfliktom (od nákresov pevností z dielní talianskych majstrov až po vojnovú korisť umeleckej hodnoty).
Keď k tomu pridáme heslo „slovenská kultúra a žiadna iná“, na ktorého hlásanie netreba len absenciu elementárneho vzdelania, ale povedzme si rovno, i dávku obyčajnej tuposti, je výsledný smutný obraz blízkej budúcnosti celkom jasný.
No nájdeme tu i diela ilustrujúce širšie historické súvislosti a vplyvy. Trojica kurátorov (Martin Čičo, Denis Haberland, Jana Švantnerová) pripravila vo veľa smeroch objavný projekt so širokým záberom, i keď pohľad z iných častí Uhorska, zo strednej Európy či dokonca z Istanbulu by asi vedel prehĺbiť celkový kontext.
Možno len ľutovať, že súbežne s výstavou sa nekoná podobný múzejnícky pendant – doplnil by nám celkový, zo škôl často veľmi redukovaný obraz interakcie dvoch silných kultúr. Bohatý sprievodný program k výstave to nedokáže celkom nahradiť. Téma je v čase predsudkov a šovinizmu veľmi aktuálna.
Mimochodom, na výstave nájdeme aj dobový „hoax“ – obraz silne skreslene dokumentujúci moslimský svet. Video s jeho príbehom, od reštaurovania až po upozornenia na detaily scény, rozhodne stojí za pozorné pozretie. Ale to vlastne platí o každom exponáte. Keď som po dva a pol hodine odchádzal z jedného z kurátorských sprievodov výstavou, stále vo mne ostával pocit, koľko súvislostí, kontextov a vzťahov mi stále uniká.
Obávam sa, že podobného projektu sa dlhé roky nedočkáme. To je už iný plod iného sváru. Na jeho zorganizovanie treba zázemie motivovaných, oddaných odborníkov a inštitúciu so solídnou reputáciou. Oboje sa štvrtej vláde Roberta Fica podarilo v prípade SNG zničiť.
Prechádzajúc výstavou som videl zbierkové predmety, ktoré nám teraz už nikto nezapožičia, ako aj prácu dnes už bývalých zamestnancov. Od výborne zvládnutej veľkolepej inštalácie cez interaktívne a edukačné vsuvky až po odbornú prácu historikov umenia.
Keď k tomu pridáme heslo „slovenská kultúra a žiadna iná“, na ktorého hlásanie netreba len absenciu elementárneho vzdelania, ale povedzme si rovno, i dávku obyčajnej tuposti, je výsledný smutný obraz blízkej budúcnosti celkom jasný. Utekajme, barbari už idú. Vlastne už sú tu. Medzi nami.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.